V týchto dňoch si aj v Banskej Bystrici pripomíname smutné 55. výročie augustových udalostí v roku 1968.  Na 21. augusta sme vybrali pre vás autentické spomienky novinára Ľubomíra Motyčku, ktorý toho veľa prežil, ale pred vyše dvomi rokmi odišiel do večnosti.

August 1968 v Banskej Bystrici

Moja prvá spomienka na 21. august 1968 sa týka dlhých radov v obchodoch. „Bude vojna,“ kričali mnohí ľudia a postavili sa do radu na múku. Mama plakala, keď som vyhlásil, že v neslobode ja už žiť nebudem, že idem preč. Ostal som. Lebo tu je moja vlasť, tu som doma.

Zobral som fotoaparát, porobil pár fotiek a ako mladý, socializmu s ľudskou tvárou oddaný zväzák som si našiel cestu do malej zasadačky Zväzu mládeže. Bolo to pri obchodnom dome PRIOR, kde bola redakcia denníka SMER (dnes je tam zasadačka rovnomennej strany).

Myšlienky letia. Pozerám si fotku suda na tanku pred poštou v Banskej Bystrici s nápisom Wermacht 1944 – ešte vojnová korisť Červenej armády.

Pomáhal som robiť letáky, vymýšľal heslá: „Lenin zobuď sa, Brežnev sa zbláznil“, „Vítame priateľov zo Zväzu sovietskych fašistických republík“ a podobne. Rozpŕchli sme sa pred namiereným guľometom. A ďalej sme s úctou a nádejou počúvali bystrický rozhlas.

Pôsobil celoplošne a najdlhšie. Desiatky ľudí na tom pracovalo. A desiatky ľudí to potom pocítili. Peter Šperka, šéf Hlasu Dubčekovej mládeže spoznal aj spánok pod mostom, viacerí kolegovia z rozhlasu sa vytratili z môjho života, viacerí ostali, no zatrpknutí a nedôverčiví. Iste, čas mnohé ľady lámal, za Gorbačova sa už dala zdvihnúť hlava, ale aj tak. Životy ostali poznačené.

My najmladší sme sa akosi vyšmykli z centra normalizácie. Kde kto študoval, išiel inde, ja som bol na vojne. Keď veliteľ zvolal pred nastúpenou jednotkou: „Milujte Sovietsky zväz“, ako jeden muž sme odpovedali: „Vykonáme súdruh plukovník!“ To bol na vojne rozhodujúci okamih normalizácie.

Vždy je zle, ak sa ľudia musia obávať o budúcnosť svojich detí. A tak to bolo. Kam pôjde do školy dieťa poznačeného rodiča? A keby tak ešte vyhralo Biľakovo krídlo, zažili by sme aj opakovanie procesov z čias stalinizmu.

Dobre, asi inak nemohlo byť. Svet sa na nás vykašľal, uspokojil sa s papierovými protestmi. Sféry vplyvu boli jasne určené v rámci povojnového usporiadania. A veľa rokov prešlo, kým som sa nahlas odvážil vysloviť myšlienku, že zmena nastane len potom, keď sa to začne meniť v Moskve. Ale, ani za Gorbačova sa veľa nedialo. Teda, u nás.

Na ideologickom oddelení Komunistickej strany v Banskej  Bystrici som sa ešte v októbri 1989 dozvedel, že teória zostreného triedneho boja od súdruha Stalina nie je prekonaná. No a potom to prišlo. Demokracia. Nadšenie, ale aj zlo, chamtivosť i čestnosť. Všetko sa prelínalo v jednom chaose.

Normalizácia a November 1989

Okupácia v roku 1968  zadusila takú podporu socializmu, akú žiadna krajina dovtedy ani odvtedy nemala. Skôr bola ohrozená idea dogmatizmu, nie demokratického socializmu.

Bol to pre mňa strašný šok. Pred obchodmi stáli dlhé rady ľudí, každý mal zapnuté rádio a s napätím počúval, ako vojská Varšavskej zmluvy obsadzujú Československo.

Predchádzalo tomu obrovské nadšenie, nárast aktivity občanov, nádej na lepší život. Z väzníc sa dostala väčšina politických väzňov, nahlas sa hovorilo o zločinoch stalinizmu. Mnohí ľudia mali ešte v pamäti hrôzy vojny. A tu zrazu tanky. Niečo ako blesková vojna nemeckých fašistov na začiatku 2. svetovej vojny.

Chvíľu sme vydržali. Ilegálne vysielal rozhlas, zvlášť hrdinsky za zachoval ten bystrický, chvíľu sme robili letáky a pod tlakom na pokoj, že dohoda sa nájde, sme sa postupne dostali do stavu čakania. Mohli sme urobiť viac? Americký prezident v tom čase odišiel hrať golf alebo tenis A len medzi dverami povedal, aby kancelária poslala protest. Sféry vplyvu boli dané, nikto si nechcel páliť prsty kvôli nejakému Československu. Západu to dokonca vyhovovalo.

Šok z okupácie bol obrovský. Taký, že ho odsúdili aj komunistické strany Talianska, či Francúzska. A aj tak začali upadať. Komunizmus sa stal nedôveryhodný. A takí nemeckí sociálni demokrati ideologicky úplne vyškrtli marxizmus zo svojho hodnotového systému.

Ešte prišlo veľké vzopätie, keď sa upálil Palach a keď naši hokejisti porazili sovietov. Námestie v Banskej Bystrici sa ešte naplnilo na prasknutie v čase osláv SNP v roku 1969, aby privítalo Dubčeka a vtedajšieho prezidenta Ludvíka Svobodu.

U nás nastúpila normalizácia spojená s previerkami. Bolo treba sypať si popol na hlavu, legitimizovať okupáciu. A to si už, po robení letákov v auguste, pamätám, ako niečo absurdné a ponižujúce. Ešte sme si nahovárali, že to nič, v jednom bode navonok ustúpime. Lenže prišiel bod druhý, tretí. Až si človek nakoniec uvedomil, že ho majú presne tam, kde chceli.

Niektorí postupne dvíhali hlavy, iní sa naučili len a len uhýbať. Dostali sa k lukratívnym rekreáciám, dokonca aj v kapitalistickej cudzine, mali lepšie a väčšie byty, kontakty v obchodoch, učili sa hrabať pre seba. A to bol, o čom sme ešte ani netušili, nemorálny základ budúcej elity po roku 1989. Rok 1968 sa niesol s nami.

Ľudia sú nepoučiteľní. Túžba po násilí, stalinizme či fašizme sa vracia. Ešte v októbri 1989 kričal na mňa funkcionár KSS, že teória zostreného triedneho boja od Stalina nie je prekonaná.

Počas generálneho štrajku v roku 1989 sa námestie naplnilo tak, ako keď tam pred rokmi prišiel Dubček. Boli tam nadšenci a boli i tí, ktorí neustúpili ani o krok a znášali za to dôsledky, ale akoby zrazu vyhrávali tí, ktorí zacítili šancu.

Počul som dokonca aj vetu. „Aj ty by si kradol, keby si mohol.“ Slová ako morálka a česť sa vytratili z našich slovníkov. Ostali sme zlomení po auguste 1968? Príliš sme si zvykli, že aj tak nič nezmeníme, že sa len musíme podriadiť šíriacemu sa zlu?

Svet sa v každom prípade stal zložitejší. A prišli i dobré veci. Taká občianska aktivita, ako je v súčasnosti, nikdy nebola. Postupne sa ľudia naučili hrdo nosiť svoje kroje, stáť si za svojim slovom, čestne zápasiť o prežitie. Ale ešte stále to nie je ono. V chudobnejších regiónoch majú robotníci neraz pocit, že sú novodobí otroci v rukách pyšných zamestnávateľov. Morálka stále nie je súčasťou našich sŕdc a nášho svedomia…

Ľubomír Motyčka