Spisovateľka Alica Bartková: Inšpirácia sa dá nájsť všade

ROZHOVOR
9 /

Keď ste sa mali vlani možnosť zoznámiť sa s mladou banskobystrickou spisovateľkou Alicou Bartkovou na našom portáli, mala za sebou niekoľko úspešných románov, ktoré zaujali aj množstvo Bystričanov. V tomto roku jej vyjdú ďalšie tri diela. Prvý nový román „Návrat“ je už na svete.

Alica Bartková, ktorá žije a tvorí v Banskej Bystrici, patrí medzi výrazné talenty dnešnej mladej generácie. Svojou tvorbou sa už radí medzi najplodnejších spisovateľov na Slovensku. Na Univerzite Mateja Bela vyštudovala filozofiu a výtvarnú edukáciu. Písanie sa stalo pre ňu vášňou. Umiestňovala sa na popredných miestach v mnohých literárnych súťažiach, ale knižný trh sa jej spočiatku postavil chrbtom. A potom to zrazu prišlo.

Autorka sa vyznačuje mimoriadnym postrehom, detailným zobrazením vzťahu a priblížením dnešného života. Jej slová sú úderné, vťahujú do deja, a často predstavujú nový a iný – súčasný pohľad na svet…

Alica, pôsobíš ako víchor na scéne modernej slovenskej literatúry. Vychádza Ti jedna kniha za druhou, vlani tri romány, ako si na tom v tomto roku?

Minulý rok mi vlastne vyšli štyri knihy – zbierka poviedok Snesitelná těžkost bytí, kriminálny román Zabijaci, román Trhlina a Kniha nepokoja. Tento rok mi vyšiel román Návrat vo vydavateľstve Tatran, v ktorom vyjdú ešte tento rok detektívka Piková sedma a román, ktorého názov nie je zatiaľ presne určený (pracovný názov Ranná búrka), a onedlho vyjde ešte jedna kniha vo vydavateľstve Forza s názvom Ranný lov.

Mohlo by sa zdať, že je tých kníh naraz veľa, ale nenapísala som ich všetky za taký krátky čas. Aj keď sa za môj debut označuje román Pachuť slov, ja za svoj debut považujem knihu, ktorá vyšla paradoxne teraz ako posledná – román Návrat. Napísala som ju totiž už približne pred siedmimi rokmi ako svoj prvý dlhší text. Predtým som písala iba poviedky, niektoré z nich tiež vyšli iba minulý rok v českom Gassete. Aj Zabijakov som napísala už asi pred šiestimi rokmi. Je pravda, že píšem veľa, ale nemusím sa do toho nútiť. Väčšinou nepíšem cielene a premyslene, v zmysle: idem napísať takú, alebo onakú knihu. Píšem intuitívne a zväčša pod náporom nejakej náhlej vízie, myšlienky. Čiže musím to zo seba dostať bez ohľadu nato, či z toho vznikne kniha a či niekde vyjde, alebo nie. Keď mi niečo behá v hlave, skrátka si to musím zapísať a v hlave mi teda toho behá celkom dosť. Keď budem mať pocit, že nebudem mať o čom písať, tak písať nebudem.

Čítali sme recenzie na Tvoj najnovší román Návrat, sú pozitívne. Dodá to mladej spisovateľke novú energiu a dodá síl do ďalšej tvorby alebo Ťa  to uspokojí a dáš si pauzu?

Vždy poteší, keď je človek za niečo pochválený, ja nie som výnimkou. Keď spisovateľ vidí pozitívnu kritiku svojej práce, je to asi tá najlepšia spätná väzba akú môže dostať. V mojom prípade je to viac ako masívny predaj kníh. Dá sa povedať, že mi to pri písaní dodáva väčšie sebavedomie, no energiu asi nie. Tá sa berie neviem odkiaľ.

O čom sa dočítajú Tvoji fanúšikovia v Návrate?

Som typ spisovateľky, ktorá nerada rozpráva o svojich knihách. Vždy som tvrdila, že rozprávať o knihách je ako namaľovať obraz a spätne robiť skice, či pomocné čiary. Hovorenie o mojich knihách radšej prenechávam iným. No napriek tomu sa pokúsim obsah zhrnúť.

Návrat je rozprávaním ženy, ktorá sa po dvadsiatich rokoch vracia z USA do Anglicka, kde strávila detstvo v dome a zároveň divadle, ktoré viedol jej otec. Dom chátra a je plný zatrpknutých spomienok na otca, s ktorým nemala ľahké detstvo, no napriek tomu sa rozhodne zrekonštruovať ho a založiť nové divadlo. Najať hercov, režisérov… Ďalšími, takpovediac mini podlíniami príbehu sú popisy života hercov, ktorí sa do toho divadla dostanú, a tiež, ako sa tam dostanú. Sú to herci – amatéri, ktorí sa nedokážu so svojimi problémami, traumami a nepriaznivou životnou situáciou vysporiadať v reálnom živote, tak sa ich pokúšajú vyventilovať aspoň na javisku. Medzi nimi sa zároveň neustále rozvíja aj rozprávanie a približovanie života hlavnej hrdinky príbehu.

Kde berieš inšpiráciu k svojim románom?

Inšpirácia sa dá nájsť všade.

Vychádzaš pri písaní zo svojich predstáv alebo aj vlastných životných skúseností?

To, čo píšem, je väčšinou fikcia. Ale aj keď je to fikcia, odráža to moju osobnosť, čiže niečo z môjho života tam predsa len je. Avšak čo sa týka osôb a situácií, to vo veľkej väčšine neilustruje môj život.

Keď človek číta Tvoje texty, cíti za tým osobnosť autorky. Teda zostávaš sama sebou a neprispôsobuješ sa aktuálnym módnym vlnám či  populárnym väčšinovým názorom?

Väčšinovým názorom sa nedá úplne vyhnúť, ale dá sa povedať, že si idem vlastnou cestou, ktorá sa nie vždy s nimi stotožňuje. Mottom knihy Návrat je práve „sapere aude“, a to sa asi dá aplikovať aj na mňa. Snažím sa myslieť sama za seba, nie iba bezducho preberať názory iných. Skrátka sa nebojím premýšľať o veciach a spochybňovať ich.

Vlani sme o Tebe písali prvýkrát na bystricovinách a ani sme netušili, koľkých máš čitateľov resp. čitateliek medzi Bystričanmi. Čo pre Teba znamená čitateľský úspech Tvojich diel?

Ako som už hovorila, pozitívne kritiky čitateľov sú tou najlepšou spätnou väzbou, akú môže spisovateľ dostať.

Spolupracuješ s najlepšími slovenskými vydavateľstvami Tatran a Forza, oni Ťa objavili?

Zo slovenských vydavateľstiev ma ako prvé objavilo vydavateľstvo Tatran. Ešte predtým som paradoxne zaujala české vydavateľstvo Gasset, ale zbierka poviedok Snesitelná těžkost bytí, na ktoré zmluvu som podpisovala už v roku 2012, mi vyšla až minulý rok. Vydavateľstvo Forza zaujali Zabijaci, Thrlina a Ranný lov, za čo som naozaj vďačná. Zatiaľ však zostávam takpovediac verná vydavateľstvu Tatran, ktoré moju prácu oceňuje asi najviac a som rada, že tento rok dalo priestor až trom mojim knihám. To si skutočne vážim, pretože si uvedomujem, že Slovensko je krajina, kde je veľmi veľa spisovateľov, ktorí takúto šancu zatiaľ nedostali.

Alica sama o sebe hovorí, že nerada poskytuje rozhovory, radšej píše. Ale výnimky potvrdzujú pravidlo, takže ďakujeme za jej slová pre čitateľov nášho portálu.

Úryvok z najnovšieho románu Alice Bartkovej Návrat

ZAČALO SA TO, keď som sa hrala s kameňom v oranžovej púšti, ktorú slnko bičuje už milióny rokov. Keď mi pot tiekol z každého póru kože, spájal sa do tenkých pramienkov a odkvapkával do piesku, keď som mala pocit, že moje pľúca sú dva tenké balóniky, ktoré čochvíľa prasknú. Ako poslušná nositeľka svojho genetického kódu som tam zanechala viac informácií o sebe, ako som tušila.

Neskôr, keď som išla autom po dlhej, horúcej, prašnej ceste a nevidela iné auto takmer polhodinu, som sa len utvrdila v myšlienke, že odísť by nebolo až také zlé rozhodnutie. Vrátiť sa späť. Z Las Vegas  do Anglicka. Opäť vidieť svoj starý domov. Tú živnú pôdu pre psychické poruchy.

Aj tak nie je nič čisté, jednoznačné, stopercentné… Všade vidieť a cítiť prvky devastácie, prelínajúce sa s takmer dokonalými výtvormi človeka a prírody. Roztrhané šaty, špinavé topánky, zvädnuté kvety, rozbité sklo, socha napadnutá koróziou… to všetko dopĺňa lesk upravených vlasov, hudobné symfónie veľkých skladateľov, belosť čerstvo napadaného snehu…

Ako keď po náročnom dni plnom kriku, agresie a tečúcich nervov počuť vo výťahu Ódu na radosť od Ludwiga van Beethovena. Ako keď sa lev vo mne strieda s hadom skrúteným do klbka. Všetko sa strieda, prelína, navzájom kontrastuje. Všetko, čo nechcete, ale musíte robiť, všetko, po čom túžite, ale nemôžete to mať. Toto všetko si nechávate pre seba, postupne sa to vo vás kumuluje a väčšinou vybuchne ako sopka, ktorá zničí všetko okolo. Ale aj keď je kontrola nad prírodnými živlami nulová a všetko zabezpečenie poskytuje len viac času na evakuáciu, stále máte šancu využiť ho a odpratať sa čo najďalej. Aj z tohto dôvodu chcem odísť, preťať putá, čo ma zväzujú s povinnosťami, nudou, tragédiami, rolami, ktoré musím hrať, hoci mi to spôsobuje žalúdočné vredy.

Návrat po takmer dvadsiatich rokoch do Anglicka nezaisťuje, že to bude lepšie, možno to naopak bude ešte horšie, jatriť staré pocity je možno psychický masochizmus, ale cítim, že to musím spraviť. Musím sa jednoznačne rozhodnúť, už žiadne polovičaté alternatívy, kompromisy a náhrady za to, čo skutočne chcem, inak sa opäť vidím, ako zarývam nožom do stola, do steny, do seba. Čepeľ noža necháva stopu na kapote auta, vo výťahu, na zábradlí, jej línia sa šinie od pracovného stola cez reštaurácie, obchodné centrá, galérie, lekárne, fasády domov až k tomu môjmu. Už nechcem, aby tá línia bola len pomyselná.

 

Autor: Miro Toman, Foto: Peter W. Haas