Sú lekári, ktorí neliečia iba ochorenia. Roky stoja pri ľuďoch v dôležitých chvíľach ich života, počúvajú ich príbehy a robia rozhodnutia, ktoré majú dosah ďaleko za dvere ambulancie.

Primár Oddelenia pracovného lekárstva a klinickej toxikológie MUDr. Róbert Vilček je jedným z nich. V Rooseveltovej nemocnici strávil väčšinu svojho profesionálneho života a aj po desaťročiach hovorí o medicíne predovšetkým ako o službe človeku.

Pôsobí tu od roku 1981. Za viac ako štyri desaťročia práce pomohol tisíckam pacientov a vychoval generácie mladých lekárov Hoci za svoj prínos získal niekoľko odborných ocenení, oveľa viac ako medaily si váži dôveru pacientov a možnosť robiť prácu, ktorá má zmysel. Prinášame vám rozhovor s lekárom, pre ktorého pacient nie je len položka v systéme. Je to preňho človek, ktorého príbeh pokračuje aj po odchode z nemocnice.

MUDr. Róbert Vilček

V Rooseveltovej nemocnici pôsobíte takmer päť dekád. Spomeniete si ešte na svoj prvý deň?

Veľmi dobre. Bolo to 3. augusta 1981. Prišiel som sem s malým batôžkom a stretol som svoju prvú šéfku, pani primárku Komoňovú. Dodnes na ňu spomínam ako na mimoriadne láskavého človeka. Vtedy ešte naše pracovisko vyzeralo úplne inak, lôžková časť sa len pripravovala. Bol to začiatok cesty, o ktorej som vôbec netušil, že bude trvať celý môj profesionálny život.

Pôvodne ste však o medicíne ani neuvažovali…

Je to tak. Skôr ma lákali technické odbory. Postupne som však zistil, že práca s ľuďmi mi dáva oveľa väčší zmysel. Možnosť pomôcť človeku, sledovať, ako sa mu zlepšuje život alebo zdravotný stav, je niečo, čo vás pohltí. A keď sa raz dostanete k pacientom, veľmi ťažko sa od toho odchádza.

Čo vás medicína naučila za tie desaťročia najviac?

Pokore. My sme vyrastali pod vedením veľkých osobností medicíny. Boli prísni, nároční, niekedy sme mali pocit, že nás nešetria. Až neskôr sme pochopili, že nás tým pripravovali na realitu. Naučili nás zodpovednosti, dôslednosti, ale aj tomu, že pacient musí byť vždy na prvom mieste. Dnes sa snažím odovzdávať rovnaké hodnoty ďalej. Nemyslím tým tvrdosť, ale poctivý prístup k práci. Medicína nie je povolanie, ktoré sa dá robiť napoly.

Pracovné lekárstvo nepatrí medzi odbory, ktoré si mladí lekári vyberajú najčastejšie. Čím je podľa vás výnimočné?

Je to odbor, ktorý spája medicínu s reálnym životom človeka. Nestačí vedieť diagnostikovať ochorenie. Musíte rozumieť aj tomu, v akých podmienkach pacient pracoval, čo robil celý život, akým rizikám bol vystavený. Ja vždy hovorím, že ak mám posúdiť človeka, musím vedieť, čo jeho práca znamená. Preto som bol v bani, preto viem, ako fungujú rôzne profesie a prevádzky. Nemôžete rozhodovať od stola o niečom, čo nepoznáte.

Boli počas vašej kariéry aj náročné obdobia?

Určite áno. Napríklad, po roku 1989 prechádzalo zdravotníctvo veľkými zmenami a reštrukturalizáciami. V tom období sme zvádzali doslova existenčný boj o to, aby pracovné lekárstvo prežilo a malo svoje miesto aj do budúcnosti. Neraz som mal pocit, že budeme musieť obhajovať samotný zmysel nášho odboru. Najviac ma mrzelo, že pracovné lekárstvo nebolo vždy vnímané tak, ako si podľa svojho významu zaslúži. V mnohých krajinách Európy, napríklad v Nemecku, patrí medzi veľmi rešpektované medicínske odbory a zohráva dôležitú úlohu pri ochrane zdravia pracujúcich ľudí. Aj preto som rád, že sa nám podarilo naše pracovisko udržať a rozvíjať. Dnes viem, že ten boj mal zmysel, pretože za každým rozhodnutím, ktoré urobíme, stojí konkrétny človek a jeho životný príbeh.

Vaša práca často ovplyvňuje nielen zdravotný stav pacienta, ale aj jeho ďalší život.

Presne tak. Naši pacienti od nás neodchádzajú len s diagnózou. Mnohé naše rozhodnutia majú dosah na ich sociálnu situáciu, odškodnenie, invaliditu alebo ďalšie pracovné uplatnenie. Preto je táto práca spojená s obrovskou zodpovednosťou. Pacient je pre mňa partner. Musí rozumieť tomu, čo sa deje, prečo sa rozhodujeme určitým spôsobom a aké budú ďalšie kroky. Nestačí stanoviť záver. Treba ho vedieť aj vysvetliť.

Spomínate si na pacienta alebo príbeh, ktorý vo vás zanechal silnú stopu?

Takých príbehov bolo veľa. Dodnes si spomínam na pacientku, ktorá celý život pracovala vo veľmi náročnom chemickom prostredí. Ochorela na rakovinu pľúc a podarilo sa nám preukázať súvislosť s jej pracovným zaradením. Najkrajšie bolo vidieť, že napriek ťažkej diagnóze dostala určitú satisfakciu a energiu ešte žiť naplno. Začala cestovať, venovať sa sebe a rodine. Vtedy si človek uvedomí, že jeho práca má skutočný význam. A potom sú tu baníci. Tých mám veľmi rád. Sú priami, úprimní a nesmierne ľudskí. Za tie roky mi prešlo rukami množstvo takýchto pacientov a každý z nich vo mne niečo zanechal.

Za svoju prácu ste získali bronzovú aj striebornú medailu Slovenskej lekárskej spoločnosti a Slovenskej spoločnosti pracovného lekárstva a toxikológie. Čo pre vás tieto ocenenia znamenajú?

Predovšetkým veľké prekvapenie. Nikdy som nerobil svoju prácu preto, aby som získal ocenenie. Keď prišla bronzová medaila, bol to šok. Keď prišla strieborná, ešte väčší. Vnímam ich ako česť, ale aj záväzok. Zároveň ich nepovažujem len za svoje ocenenia. Bez kolegov, sestier a ľudí, s ktorými som počas rokov pracoval, by som ich nikdy nezískal. Medicína je tímová práca a úspech jedného človeka je vždy výsledkom práce viacerých.

Keď sa obzriete späť, na čo ste najviac hrdý?

Na to, že som mohol robiť prácu, ktorá ma bavila. A že som ju mohol robiť práve tu. Rooseveltova nemocnica mi dala príležitosť odborne rásť, vzdelávať sa a stretávať ľudí, ktorí ma formovali ako lekára aj človeka. A som hrdý aj na to, že naše pracovisko napriek rôznym obdobiam a zmenám prežilo a stále pomáha pacientom.

Čo podľa vás robí z lekára naozaj dobrého lekára?

Empatia. Odbornosť je nevyhnutná, bez nej to nejde. Ale rovnako dôležité je vedieť počúvať a vnímať človeka pred sebou. Pacient nesmie byť položkou v systéme. Je to človek s vlastným príbehom, obavami, rodinou a očakávaniami. Ak toto lekár stratí zo zreteľa, stráca podstatu svojho povolania.

Raz príde deň, keď odovzdáte pracovisko svojim nástupcom. Čo vám bude chýbať najviac?

Určite kontakt s ľuďmi. To je niečo, čo sa nedá nahradiť. Po štyridsiatich piatich rokoch sa pacienti, kolegovia a nemocnica stanú prirodzenou súčasťou vášho života. Neviem si ešte úplne predstaviť, aké to bude. Viem však jedno. Ak sa človek po rokoch obzrie späť a môže si povedať, že robil svoju prácu poctivo a s čistým svedomím, tak to stálo za to.