Strieborná medaila z atletických majstrovstiev Európy je už doma na Slovensku. V symbolickej rovine má nestanoviteľnú váhu. Aj v realite je veru dosť ťažká. Organizátori 26. ME v Ríme stihli na jej rubovú stranu vygravírovať meno Gabriela Gajanová, disciplínu beh na 800 m a čas z finále 1:58,79.

Na svoj štart na majstrovstvách Európy musela čakať až do štvrtého dňa – pondelka 10. júna. Na štadión sa prvý raz dostala až počas nedeľňajšej rozcvičky. Premiérovo na seniorskej úrovni absolvovala tri osemstovky za tri dni. Tréner Louis Heyer ju presvedčil o tom, že na to má. Atlétka banskobystrickej Dukly Gabriela Gajanová mu uverila a odmena prišla v stredu 12. júna pred 22.00 h. Dobehla si po senzačné striebro na 800 m. Po návrate z Ríma odpovedala novinárom na niekoľko otázok, unavená ale s ochotou. Z jej odpovedí uverejnených na oficiálnom webe Slovenského atletického zväzu (SAZ) vyberáme.

Aké sú prvotné dojmy po návrate na Slovensko?

„V prvom rade sa túžim riadne vyspať. Spala som asi dve hodiny… Stále to ešte prežívam – s emóciami aj únavou, nesmierne sa z medaily teším. Pred finále sme sa s trénerom dohodli, že ideme na medailu, a vyšlo to. Odnášam si aj smerom k olympijskému Parížu veľkú dávku pozitívnych dojmov a zvýšené sebavedomie. V nasledujúcich dňoch chcem zregenerovať. Predsa len: tri rýchle behy za rovnaký počet dní si vyžiadali svoje, niečo ma stáli. Potom urobím rez za týmto zážitkom a začnem sa pripravovať a koncentrovať na ďalší tohtoročný vrchol.“

Bronz z Grosseta na juniorských ME 2017, teraz striebro na seniorských ME v Ríme. Nemali by ste behať iba v Taliansku?

„Taliansko mi naozaj sedí. Vyhovuje mi teplé počasie bez výkyvov. Na šampionáte vyšli podmienky priam ideálne. Ale inak to je len zhoda náhod, že dve moje medaily pochádzajú z Apeninského polostrova. Olympiádu kvôli tomu do Talianska presúvať nemusia. (Smiech.) Paríž mám rada, je to krásne mesto.“

Váš tréner Louis Heyer povedal, že v medailu začal veriť pred dvoma rokmi. Kedy ste začali veriť vy, že by z toho mohol byť takýto úspech? Zobudili ste sa v deň pretekov s medailovým pocitom?

„O medaile zo seniorského šampionátu som snívala odvtedy, ako som získala tie z mládežníckych kategórií. V Ríme to bolo ako zo sna. Ráno som však nemala žiadne medailové tušenie. Pred pretekmi prežívam rôzne pocity. Sú tam obavy, pochybnosti, ale zároveň aj nadšenie z toho, že je tu možnosť bojovať o medaily. Nesnažila som sa tomu podľahnúť, ale len sa sústrediť na to, čo ma čaká.“

Po suverénnom postupe cez rozbehy vás práve v čase semifinále neposlúchal žalúdok. Ako veľmi to ovplyvnilo váš výkon?

„Cítila som sa trochu slabšie, ale dokázala som bojovať a bežať pod dve minúty. Nebolo to za stopercentného zdravotného stavu a po behu som sa cítila veľmi vyčerpaná a unavená. Pomohlo mi, že pred finále som mala viac času na regeneráciu. Našťastie sa to stihlo dať do poriadku.“

O víťazstve obhajkyne titulu Keely Hodgkinsonovej vo finále vari nik nepochyboval. Napokon však nebolo také suverénne a dvojnásobnú vicemajsterku sveta a striebornu z olympijského Tokia 2021 ste vo finiši dokonca a zaostali ste len o 14 stotín! Nemrzí vás tak trochu premárnená šanca zdolať ju?

„Nie, vôbec. Asi by ma až tak netešilo zdolať ju za takýchto okolností. Chýbalo mi možno 20 metrov, ten útok sa, žiaľ, udial prineskoro. Neskutočne ma to povzbudilo do ďalšej práce. Treba vnímať aj okolnosti. Vedeli sme, že Keely nebola v ideálnom stave. Desať minút pred call roomom sa rozhodovala, či vôbec pobeží. Pôsobila strápene. Nesedelo mi to na ňu, ako ju poznám. Klobúk dolu, že dokázala takto zabehnúť. Prvé miesto by som, samozrejme, brala, ale som vďačná aj za striebro.“

Vráťme sa na začiatok roka: opäť ste to skúšali aj v hale, ale po druhej súťažnej osemstovke v Metz ste sa rozhodli obetovať príprave na hlavnú časť sezóny aj halové majstrovstvá sveta v Glasgowe. Bol to kľúčový krok k tomu, aby ste zvládli dvojboj majstrovstvá Európy – olympijské hry?

„Už na začiatku prípravy sme sa s trénerom dohodli, že v hale vyskúšame pár štartov a uvidíme, či pobežíme na majstrovstvách sveta. Už v príprave som sa však necítila úplne presvedčená, že by som chcela absolvovať halovú sezónu. Dali sme tomu šancu, mala som vybavené štarty na kvalitných mítingoch. Videli sme však, že to ide akoby so zatiahnutou ručnou brzdou, preto sme to nechceli veľmi siliť. Sledovala som dievčatá na halovom šampionáte v televízii a dodalo mi to chuť, že chcem byť medzi nimi. Pomohlo mi, že som ich videla takto s odstupom, pretože ma to veľmi povzbudilo a motivovalo.“

Akú úlohu vo vašej psychickej pohode hrá váš rodinný fanklub GaGa, ktorý vás sprevádza už od vlaňajších MS v Budapešti a vycestoval za vami aj do Ríma?

„Cítim z ich strany veľkú lásku a podporu. Som rada, že za mnou cestujú aj na podujatia, kde mi to nie vždy vyjde – ako vlani v Budapešti. Mamina to veľmi prežíva a ocino tiež. Viem, že aj keď mi to nejde podľa predstáv, hľadia na mňa stále ako na človeka a stále ma majú rovnako radi. Pre mňa je to obrovský bonus.“

Medzi slovenskými atlétmi ste výnimočná tým, že ste sa vydali cestou zahraničného trénera. Aký podiel na vašom zlepšení a úspechu má Louis Heyer a čo vám pred finále povedal?

„Jeho podiel je naozaj veľký. Som naozaj vďačná za všetko, čo mi doteraz dal. Naučil ma pozerať sa na atletiku z iného uhla pohľadu. Jeho motto znie: Trust the process, but enjoy it. Teda: Ver tomu, čo robíš, ale užívaj si to. Veľmi sa snaží vytvárať v skupine takú atmosféru, aby sme sa športom najmä bavili, aby sme z neho mali radosť. Jeho mentálne nastavenie je úplne odlišné a vyvoláva vo mne väčší pokoj a pohodu. A čo boli jeho posledné slová pred finále? Allez, GaGa, you got this! Poď, GaGa, máš na to!“

Tri dni, tri osemstovky. Ako ste sa vyrovnali s takýmto rytmom pretekov (naposledy ste taký program absolvovali na juniorských MS v Tampere 2018) a tiež s tým, že ste museli na svoj prvý štart čakať až do štvrtého dňa šampionátu?

„Do Ríma som cestovala neskôr, aby som zbytočne nestrácala energiu, pretože tráviť veľa času v takomto prostredí vie byť vyčerpávajúce. Najmä keď vidíte, že ostatní už to majú za sebou a vy stále čakáte. Priznám sa, že som mala isté obavy, ako sa moje telo vyrovná s tromi pretekmi počas troch dní, ale napokon to na moje prekvapenie išlo veľmi dobre. Vlastne by som nemala byť prekvapená, pretože tréner sám zhodnotil, že som dobre pripravená a mám natrénované. Dokázal ma o tom presvedčiť svojou formou komunikácie. Dodalo mi to sebadôveru.“

V Ríme ste aj v samotnom finále mali po boku tréningové kolegyne a zároveň súperky. Ako reagovali na váš úspech?

„Veľmi sa so mnou tešili. Aj keď Angelike Sarnovej finále veľmi nevyšlo (dobehla na 8. mieste, pozn. red.). V našej skupine sa miešali rôzne emócie, ale tak to býva, že raz sa darí jednej, potom zase druhej. Na to, ako to dopadlo, mi veľmi priali, čo bolo pre mňa veľkým povzbudením. Atletika je individuálny šport, ale v skupine sa cítim, akoby sme bežali spolu. Aj túto medailu vnímam ako výsledok tímovej spolupráce. S dievčatami mám veľmi blízky vzťah a aj ony prispeli k tomu, že mám túto medailu na krku.“

Spolu s Viki Forster ste stále jediná limitárka na olympijské hry v Paríži. Iba vy dve ste v Ríme dokázali postúpiť do finále. Asi to nebude náhoda. Ako veľmi prispela istota olympiády k vašej pohode a výkonom na Olympijskom štadióne v Ríme?

„Možno ešte počas halovej sezóny som na to mala v hlave. Potom som však zmenila pohľad a začala som sa viac pozerať na to, čo sa deje práve teraz. K striebru na šampionáte ma doviedlo to, čo som odrobila počas prípravy, a nie nejaká nálepka olympijskej limitárky.“

Striebro z Ríma vám muselo zdvihnúť sebavedomie. Pôjde do Paríža opäť o niečo odvážnejšia a silnejšia Gabika Gajanová?

„Verím, že áno. Každý deň na sebe pracujem. Prichádzajú rôzne výzvy a prekážky. Darí sa mi ich zdolávať. Vnímam to tak, že hľadám cesty a spôsoby, aby všetko fungovalo tak, ako má.“

Švajčiarsky kouč po finále povedal, že nastal čas pripraviť vás na výkon na úrovni 1:57. Ste pripravená aj na takúto výzvu?

„Som a veľmi sa na ňu teším.“

Rozbehy osemstovky v olympijskom Paríži sú na programe o necelé dva mesiace 2. augusta. Viete už, aký dovtedy bude predbežne váš plán prípravy a pretekov?

„Máme nejaké plány, ale uvidím, ako sa budem cítiť nasledujúce dni. Uvažujeme o zlatom mítingu v Turku 18. júna, potvrdený mám štart 7. júla v Hengele. Medzitým pobežím 400 m na majstrovstvách Slovenska v Banskej Bystrici. Až do odchodu na olympiádu budem na sústredení vo Švajčiarsku. Ak by prišla pozvánka do Diamantovej ligy, neodmietla by som ju.“

V sezóne s dvomi vrcholnými podujatiami sa počítajú najmä výsledky a umiestnenia. Aká je šanca, že v nej padne už takmer 37 rokov platný slovenský rekord Gabriely Sedlákovej na 800 m 1:58,37?

„Myslím si, že šanca je. Ak sa ocitnem v dobrom behu s vhodnými súperkami, môže sa to udiať.“

Aké budú oslavy medaily?

„Oslavy boli už počas prvej noci. Teraz sa musím dať dokopy, chcela by som sa niečím odmeniť. Nemôžem si dovoliť bujaré oslavy a ani nie som taký typ. Ale keď sa niečo podarí, tak to treba osláviť. Teším sa aj na mamine halušky, lebo strava v hoteli nebola ideálna.“