Po čase sa vraciame k téme často vynucovanej striedavej starostlivosti o dieťa po rozvode alebo rozchode partnerov. Toto klišé v rôznych podobách sa stáva div nie samozrejmosťou pri rozhodovaní slovenských súdov. Platí to aj pri obmedzovaní osobnej starostlivosti matiek dieťa zverené súdom do jej osobnej starostlivosti.

Súdny systém na Slovensku rieši práva rodičov, nie detí

Aj keď sa nedá vylúčiť, že môžu byť v práve otcovia, v drvivej väčšine prípadov ide o zásah do prirodzených práv matky, čo na Slovensku od 1. júla 2010 umožňuje liberálny zákon č. 217/2010 Z.z. z 27. apríla 2010, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Pod tlakom vplyvových skupín nespokojných otcov slovenské súdy čoraz častejšie navrhujú striedavú starostlivosť ako prioritnú či dokonca zverujú dieťa do starostlivosti otcom, aj keď matka spĺňa základné podmienky na zdravú výchovu dieťaťa. To je vážny zásah do prirodzených a na Slovensku tradičných práv žien – matiek, ktorý súvisí s presadzovaním krajne liberálnych názorov aj v našom rodinnom práve.

Nezriedka sa stáva, že pri takomto jednostrannom rozhodovaní nie sú splnené základné podmienky striedavej starostlivosti, ktorými sú buď dohoda alebo vzájomná komunikácia rodičov a ich rovnaké miesto bydliska, aby dieťa nemuselo navštevovať dve materské či dokonca základné školy.

Známe sú prípady, keď na výchove dieťaťa majú podiel aj psychopati či dokonca pedofili, ale to sa ťažko dokazuje na súde. Fyzický útok, pokiaľ zanechá na matke zreteľné stopy, sa ešte dokázať dá, ale psychické týranie veľmi ťažko. Faktom je, že problémy s výchovou detí majú aj niektoré neprispôsobivé matky a bránia druhému rodičovi stýkať sa s ich spoločným potomkom, ale to sa vyskytuje ojedinele, vonkoncom to nie je pravidlom..

Súdy v mnohých prípadoch hľadia skôr na práva rodičov, ako na práva dieťaťa, hoci navonok všetci deklarujú, že im ide len o dieťa. Nie vždy správne a včas zasiahnu aj detskí psychológovia či sociálni pracovníci. Ak nemá matka dobrého právnika alebo nie je dostatočne finančne  vybavená, má proste smolu. Taká je prax tejto doby.

Pri samotnej striedavej starostlivosti treba vnímať potreby a správanie sa detí, pričom musia komunikovať všetky zložky – kolízny opatrovník, škola, sudca, psychológ, rodič. Dnes sa navyše na pojednávania čaká celé mesiace, od podania návrhu k rozhodnutiu prejdú niekedy aj dva roky. A rodičia, ktorí majú za ten čas vychovávať deti, namiesto toho plnia spis stovkami strán, ktoré nikto nikdy nebude poriadne čítať. A deti trpia…

List matky trojročného syna po rozvode 

Do redakcie sme dostali list od Janky z Bardejova, ktorá v ňom popísala nástrahy de facto striedavej starostlivosti o syna nariadenej súdom (trikrát v týždni musí byť u otca), s ktorými sa potýka už vyše roka:

„Mám veľké problémy so súdmi a exmanželom, ktorý mi robí peklo pri starostlivosti o troj ročného synčeka. Vlani v máji, keď sme sa rozvádzali, som bola na súde uvedená do omylu.

Pred rozsudkom sa môj bývalý právnik, exmanželova právnička a kolízna opatrovateľka so sudcom išli radiť v súdnej sieni a mňa s exmanželom nechali sedieť na chodbe. Keď odtiaľ vyšli, kolízna na mňa vyšla s tým, aby som vtedy dvojročné dieťa prestala kojiť, lebo je už veľké a zje všetko, mala som mu zrušiť druhý spánok a prestaviť ho na jeden, lebo aj jej ročné vnúča spí už len raz denne. 

Na to sa ma exmanželova právnička opýtala, či  sa nechystám nastúpiť do práce. V súdnej sieni, kam sme sa vrátili, sudca začal hovoriť o úprave styku rodičov s malým tak, že prečo by sa otec nemohol so synom stretávať po rozvode aj každý deň.

Zľakla som sa, že takto mi dieťa môžu aj vziať,  tak pod tlakom a v strese som im podpísala, že ex sa môže stretávať so synom 3 x v týždni u neho,  pričom mi ani môj právnik nič iné neporadil ani nepomohol (dokonca na chodbe si tykal s kolíznou opatrovateľkou).  V papieroch bolo napísané, že sa už proti tomu nemôžem odvolať, čo som si všimla až doma. Viem, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ale v tom strese pod psychickým tlakom na to človek nemyslí…

Na exmanžela som predtým podala 7 trestných oznámení, ale všetko mu prešlo.  Uznali mu iba jeden priestupok za hrubé nadávanie (neprešlo mi vyhrážanie, sledovanie, krivé obvinenia, psychické manipulovanie dieťaťa ani jeho násilné odoberanie).

Tohto roku vo februári sme mali zasa súd ohľadom úpravy styku s malým. Nadobudla som presvedčenie, že očividne všetci držia spolu a idú proti mne. Dokonca sa mi  exmanžel vyhrážal súdnym odobratím dieťaťa,  čo mám aj v nahrávke.

Keď som chodila za kolíznou opatrovateľkou s nahrávkami, fotkami a videami,  že dieťa sa mi po nociach zobúdza s plačom a  odmieta chodiť k otcovi, ktorý si ho berie aj nasilu, nemala žiadny záujem mi pomôcť. Povedala mi, že dieťa musí chodiť aj k otcovi a zvykne si na to.

Exmanžel si vymýšľa na mňa samé hlúposti, robí zo mňa  klamárku, pričom som dôsledne starostlivá matka – nepijem, nefajčím, nikde sa bez malého neflákam, ani nikoho v 26 rokoch nemám.

So synom chodím k detskej psychiatričke, no jej zistenia sudkyňa ignorovala. Že sa nemá čo k môjmu dieťaťu vyjadrovať, lebo na to je  súd so svojimi znalcami a papiere od nej nebude brať do úvahy. Pani psychiatrička do správy z odborného vyšetrenia môjho syna totiž napísala, že dieťa má akútnu stresovú reakciu, trpí úzkostnými stavmi z odlúčenia od matky.

Pred mesiacom  som bola s malým na týždeň v Banskej Bystrici, pretože sme boli u psychologičky na kontrole a tá nám poradila, aby sme na pár dní niekam išli a trosku vypli od starostí všedných dní, lebo táto situácia zle vplýva na dieťa.  

Tak sme zostali u kamarátky,  lenže exmanžel podal na mňa trestne oznámenie a musela som isť rovno vypovedať na kriminálku, kde mi vyšetrovateľka povedala, že zakaždým, keď exmanželovi odmietnem dať dieťa podľa súdneho rozhodnutia, bude podávať na mňa trestné oznámenia.  

Napriek tomu, že  som ho informovala esemeskou, kde a kvôli čomu budeme so synom, on prišiel vyzváňať na byt, že kde som išla, vypisoval mne a mojej kamarátke hrajúc na city, dokonca jeho otec podobne vypisoval môjmu otcovi a jeho teta vyvolávala mojej mame.

Do Banskej Bystrice mi  volali z kriminálky, že exmanžel podal na mňa v tejto veci trestné oznámenie, aby som som po návrate domov prišla na výsluch. Zo združenia Familiam, ktoré má na starosti sociálnoprávnu ochranu detí, my po telefóne vyčítali, ako som si dovolila niekam ísť s malým, keď má vyhradené dni u otca. Ak vraj budem takto postupovať, môžu mi úrady odobrať rodinné prídavky alebo aj samotné dieťa.

Keďže syn je v mojej osobnej starostlivosti, myslím, že môžem ísť s ním kam chcem, keď budem o tom informovať exmanžela. Preto považujem vyhrážky zo strany niektorých štátnych inštitúcií za psychické deptanie a nadržiavanie exmanželovi, ktorý sa ma z pomsty snaží pripraviť o dieťa. 

Mám informácie, že exmanžel má na súde známosti a hlavne právničku,  ktorej manžel  robil v Bardejove sudcu, len ho kvôli konfliktu záujmov a možnej zaujatosti museli presunúť inde.  Samozrejme sa poznajú so sudkyňou, ktorá teraz pojednáva náš prípad. Písala som v tejto veci aj na sudcovskú komoru, ale bez odozvy.

Som presvedčená, že aj kolízna opatrovateľka nadržiava exmanželovi a nekoná v prospech dieťaťa, preto som ju chcela zmeniť, ale aj to mi bolo zamietnuté, rovnako ako moje návrhy na neodkladné opatrenia. Na súde odznelo, že na základe odborného vyšetrenia má moje dieťa psychické problémy, ale sudkyňa to nebrala do úvahy, vraj zo zdravého dieťaťa robím choré.

Bojím sa, že keď to bude takto pokračovať, napokon mi vezmú malého aj bez príčiny, keďže exmanžel sa len vyhráža a vyvíja na mňa psychický nátlak. Písala som už aj pani prezidentke a tá mi poradila, aby som sa obrátila na komisárku pre deti a ombudsmanku. Súdne konania, o ktoré žiadam, sú neustále odročované.

Od minuloročného septembra sa snažím upraviť styk exmanžela s naším synom tak, aby nebol počas týždňa opakovane vytrhávaný z nášho domova, no doteraz som nič nezmohla. Keďže v polovici mája mi končil rodičovský príspevok, myslela som si, že dieťa bude mať otec na víkendy, ale príspevok mi kvôli diagnózam syna o rok predĺžili.

Od kolíznej opatrovkyne aj sudkyne som sa dozvedela, že trojročné deti bežne dávajú otcom na víkendy a tiež aj na striedavku, hoc sú ešte kojené. Taktiež už pomaly rok čakám na výživné od exmanžela, ktorý zarába cez 1 700 €, ale vraj nemá z čoho žiť. Nemôžem si uplatniť ani  daňový bonus na dieťa, pretože on s tým on nesúhlasí, aj keď naň nemá nárok. Mám pocit, že človek bez peňazí  a známostí nič nezmôže. 

Teraz som s malým na mesačnom liečení, čo som oznámila exmanželovi a všetkým dotknutým stranám, ale už mám informácie, že sa opäť vyhráža trestným oznámením na mňa, pretože mu neumožňujem styk so synom, ktorý sa ho bojí. Obávam sa, čo bude nasledovať, keď sa vrátime domov… “

Slovo detskej psychiatričky

Detská psychiatrička MUDr. Terézia Rosenbergerová, ktorá dôverne pozná nielen tento prípad ale  množstvo ďalších, pre náš portál zhrnula svoje postrehy nielen z lekárskej praxe, ale aj z práce slovenských súdov pri posudzovaní rodinných problémov a starostlivosti o dieťa po rozvode alebo rozchode rodičov, s ohľadom na psychiku detí.

Na otázku, či považuje prevládajúci trend slovenských súdov pri rozvodoch manželov či po rozchode partnerov prioritne schvaľovať striedavú starostlivosť oboch rodičov o dieťa za správny, MUDr. Rosenbergerová odpovedala:

„Nie, myslím si, že každý by mal mať  niekde pevný bod, svoje miesto kam patrí, kde sa cíti  bezpečne. Rodičom by sa človek nemal stať náhodou, omylom alebo iba tak, pre nerozmyslenú chvíľku naplnenia biologickej potreby. Ak sa už dvaja majú radi a rozhodnú sa mať dieťa, musia byť pre neho  stredom vesmíru.

Nielen dieťa, každý živý tvor potrebuje pre svoj riadny a normálny vývin pokojné akceptujúce prostredie a veľa lásky. V súčasnosti takmer denne prichádzajú do mojej ambulancie rozhnevaní ľudia, ktorí si dieťa zvolia za trofej, korisť, prostriedok na vydieranie alebo vykonanie aktu pomsty voči partnerovi. Dieťa ako rukojemník tak vchádza do života zranené a ponížené, je svedkom hádok, bitiek, kriku, ale aj násilia, ktoré je často veľmi kruté, najmä to psychické.

Zurvalí rodičia sa domáhajú rodičovských práv za súčinnosti polície či sociálnych pracovníčok, ktoré opakujú: „Ty musíš ocka, mamku.“ A kričia: „Ty si moje dieťa, ty ma musíš milovať.. je presne 14 hodín, musíš ísť so mnou… a beztvará hmota vložená do telíčka dieťaťa sa musí presúvať, lebo ho jeho rodičia milujú… dieťa nemôže niečo chcieť, či nechcieť, dieťa nemôže mať dušu, túžbu, dieťa musí, lebo jeho rodič ho miluje…ak zaplače, je to preto, lebo nebolo dobre pripravené…to sa nesmie…nuž teda nabudúce peknú škatuľu s mašľou a poklad odovzdaný víťazovi…často ani nie jemu, možno starému rodičovi, ktorý nezvládol dekompenzáciu svojho neschopného dieťaťa a vnúča bude to, čo sa mu možno už konečne podarí. A okrem toho, ja ti ukážem, čo je to ohrdnúť mnou vychovaného synka či dcérenku, ja ťa potrestám…“

Každý rok na jar pozorujeme vtáky vracajúce sa  k nám, prichádzajú do svojich starých hniezd, na obvyklé miesta. Bocian si stále postaví hniezdo na svojom stĺpe, o mláďaťa sa starajú obaja rodičia v  jednom hniezde. Aj keď je vedľa krajší komín, nestavajú hniezda dve. Mladé bociančatá sedia v jednom hniezde, rodičia ich nesťahujú do vedľajších hniezd.

Tak fungujú všetky mláďatá. Okrem ľudí. Mnohí alfa samci maj hniezd veľa, jedno krajšie ako druhé. Mnohé kukučky poroznášajú svoje vajíčka kade tade. Z očareného párika sa po chvíli slasti stávajú súperi. Ona je taká nemožná, chorá, šialená – fakt  vážne? A stalo sa jej to včera, celkom náhle?

Potom sa pýtam sa, ako si môže taký skvelý človek vybrať za rodiča svojho dieťaťa takúto obludu? Náhoda, slepota, zatmenie? Kde ste sa ľudia stretli, za akých podmienok? Ak iba náhodou – stíchnite a nechajte dieťa žiť!

Ak ste sa pre dieťa rozhodovali spoločne, tak sa dohodnite, že sa vzdáte svojich egocentrických plánov. Peniaze, ktoré by ste dávali milenke, aby bola pekná, dáte matke svojho dieťaťa, nech si zaplatí pomocníčku, upratovačku, pestúnku, nech má čas na seba, tiež bude pekná. Peniaze, ktoré dávate na alkohol ak dáte matke svojho dieťaťa, aby ste spolu šli na víkend na chatu či do hotela, aby ste  si oddýchli, aby ste si spolu sadli k ohňu alebo hocikde… Ak nebudete v práci tak, že vás dieťa pozná iba z fotografie, potom to bude lepšie.

Od praveku platí, že najhlbšie v mozgu máme uložené čuchové stopy, pamäť. Dieťa si svoj domov pamätá po čuchu, po vôni. Dva domovy nikdy nevoňajú rovnako, Malé deti reagujú veľmi zle, neuroticky, staršie často poruchami správania, najstaršie závislosťami, únikom.

Stručne – nie nesúhlasím so striedavou výchovou. Každý človek má mať svoj pevný bod, svoju posteľ, stôl, stoličku. Striedania spôsobujú chaos, zmätok, priamo či nepriamo sa odrážajú na zdravotnom stave detí – telesnom, najviac však duševnom.“

MUDr. Rosebergerovej sme sa opýtali, prečo sa po vzore liberálnych západných krajín odkláňame už aj na Slovensku od prirodzenej starostlivosti matky  o dieťa min. do jeho  6 rokov života (ak tomu nebránia objektívne problémy na strane matky alebo sa na tom obaja rodičia dohodnú) a ako to pôsobí na malé deti?

„Naučili sme sa slepo stále kohosi kopírovať. Roky sme boli so Sovietskym zväzom na večné časy. Teraz sme wau, jupí, cool, akosi sme nikdy neboli sami sebou. Musíme brať do úvahy nejaké historické tradície, ktoré u nás boli dlho zakorenené.

Pán Zdeněk Matějček, vynikajúci český psychológ, často hovoril: „Beda matke, ktorá dá do 4 – 5 rokov dieťa do škôlky.“ Pani Jiřina Prekopová hovorí o pevnom objatí matky, pán profesor Jozef Hašto nás učí o vzťahovej väzbe. V predškolskom veku sa formuje a vyvíja emocionalita detí. Ak je narušená, beda takým deťom, beda takej spoločnosti. Nastáva čas deprivantov, presne podľa knihy  Františka Koukolíka a Jany Drtilovej Vzpoura deprivantů.

Stretávam sa veľmi často s tým, že dvojročné ba aj mladšie dojčené deti sa odoberajú matkám a dávajú do striedavej starostlivosti. Argument je – veď už nemusí byť dojčené. Dieťa, ktoré je ohrozené, ktorého matka je úzkostná, ohrozovaná atakmi otca, dojčí a dieťa možno nepotrebuje jej mlieko, potrebuje však jej telo, pocit istoty. A tak sa prisáva, dojčenie pre nich znamená spojenie, akt bezpečia. Ak by otcovia rešpektovali vek dieťaťa, ak by súdy rešpektovali vek dieťaťa, deti by mohli spapkať aj rožok, aj hocičo. Deti ale majú strach, potrebujú mamu.

Emocionálna inteligencia je pre život človeka, ale i fungovanie spoločnosti nesmierne dôležitá. Systémové týranie, ktoré spočíva v určovaní striedavej výchovy u maličkých detí, poškodzuje tento normálny vývin, poškodzuje dieťa, nakoniec i spoločnosť.

Na záver sme sa doktorky Rosebergerovej opýtali, či by nebolo vhodné, keby sa v tejto oblasti otvorila odborná diskusia sudcov, sociálnych pracovníkov a detských psychológov či psychiatrov o tom, ako posudzovať prípady ďalšej starostlivosti o deti po rozvode či rozchode partnerov v záujme dieťaťa resp. prečo takáto diskusia neprebehla predtým, ako sa v roku 2010 prijal nový zákon o rodine so striedavou starostlivosťou?

„Áno, začali sme. Bolo by veľmi dobre, keby sa sudcovia viac stretávali aj s pedopsychiatrami či detskými psychológmi.  Za nás zase, keby nás sudcovia vedeli informovať čo môžeme robiť, aby to bolo v súlade s právnymi predpismi, aby neboli zbytočné súdne prieťahy.

Nakoniec chcem povedať, že lekár nemôže byť nekonečne trestaný za insuficietné vzťahy rodičov detí, keďže nemá vinu na nefungujúcich  rodinných pravidlách. Rodičia by mali zobrať zodpovednosť za svoje konanie. Milovať sa nedá nasilu, dieťa nie je schopné milovať otca, ktorý mláti matku, lebo sa vždy bude identifikovať s mamou a otca sa bude báť.  Matka, ktorá nekonečne zvyšuje výživné a nepustí otca k dieťaťu, raz prehrá, rovnako ako otec, ktorý si vynucuje styk s dieťaťom.  Raz totiž  bude mať to dieťa 18 a každému násiliu povie nie!

Pri všetkých rozhodnutiach je potrebné využívať inštitút zdravého rozumu. Kliniky, kde učia deti milovať svojich otcov, by sa mohli zmeniť na kliniky, kde učia otcov pokore, kde sa naučia milovať ženu, s ktorou splodili dieťa, až potom môžeme riešiť výchovu, ktorá by potom nemusela byť striedavá, ale spoločná. Veď napokon ani krokodíl nemá spoločné mláďa s veveričkou…“

Terézia Rosenbergerová

Téme narušenej výchovy detí po rozchode rodičov a absencii praktickej ochrany práv detí  v slovenskej spoločnosti sa budeme venovať aj naďalej. Do redakcie dostávame čoraz viac podnetov od zúfalých matiek, ktoré sa boja o svoje malé deti, pretože pri riešení sporov s partnermi o ich výchovu sa nemôžu spoľahnúť na súdy a žiaľ často ani na sociálne úrady.

Je v tom strašne veľa formalizmu, nerešpektovania tradičných hodnôt slovenskej rodiny a úlohy matky pri výchove svojich detí, bezhlavého preberania nových liberálnych modelov zo sveta, ktoré u nás tak nefungujú, naopak, spôsobujú psychickú traumu najmä deťom…