Veľké dejinné udalosti sú sprostredkúvané ich priamymi svedkami a historikmi, ktorí o nich podávajú obraz cez strohé fakty a dokumenty. Ale je tu aj druhá vrstva pripomínania, a to cez umelecké stvárnenie v literatúre, hudbe či výtvarnom umení. Tu sa výrazne uplatňuje osobná reflexia, citová väzba a morálne vyznenie. To platí aj o Slovenskom národnom povstaní, ktoré si aktuálne pripomíname.

Básnik Mikuláš Kováč

V Banskej Bystrici sme mali (a dodnes prostredníctvom poetického odkazu máme) šťastie na osobnosť básnika, ktorý v sebe stelesňoval atribúty človečenstva, sám hovoril: „Básnik by sa mal k svetlu, jasu, k harmonickej predstave sveta v jeho zložitosti a pritom jej prostej ľudskej jednoduchosti  p r e m y s l i e ť.“

Mikuláš Kováč (1934 – 1992) odišiel priskoro ako 58-ročný, v meste pod Urpínom žil od svojich ôsmych rokov, ako dieťa vnímal tragické vojnové roky. Istý čas sa s matkou ukrýval na Kališti, ako 11-ročný sa zúčastňoval so strýkom ako členom exhumačnej komisie pri odkrývaní hrobov obetí Povstania – v Kremničke, Kališti, Dubovej a ďalších miestach. Zážitky z tohto obdobia zanechali v duši budúceho básnika trvalú stopu, ktorá v ňom prebúdzala odpor voči fašizmu, vraždeniu, násiliu a ponižovaniu človeka.

Mikuláš Kováč

Tvorba Mikuláša Kováča je mnohovrstevná, možno v nej nájsť intelektuálne zázemie, citové vyzrievanie, rozličné žánrové prvky i tematické rozvrstvenie. Ale dominantný je v jeho tvorbe civilizmus, nepatetické stvárnenie života vo všetkých jeho prejavoch. Aj obdobie hrdinského odboja podával cez prizmu jednoduchých ľudských okamihov.

Stačí spomenúť báseň Neznámy (o hrobe neznámeho vojaka na Suchom vrchu pri Banskej Bystrici), na slová ktorej hudobný skladateľ Alfréd Zemanovský skomponoval skladbu pre spevácky zbor, či báseň Osvienčim, ktorá zaujala skladateľa Iľju Zeljenku. Jeho kantáta pre miešaný zbor, dvoch recitátorov a veľký orchester zaujala inovatívnym umeleckým vyjadrením pocitov hrôzy z neľudskej vojnovej reality.

Básnik Mikuláš Kováč

Mikuláš Kováč bol človekom slovenskej prírody, histórie jej spoločenstva, predstaviteľom ľudskosti a lásky. Jeho svetom bola zem, slnko a srdce. Túžil po mierovom spolunažívaní a porozumení. Nie nadarmo svoju báseň Venovanie končí veršami: mali by sme sa dorozumieť, pokiaľ sme schopní lásky.

V minulom roku sme si pripomínali 90. výročie jeho narodenia, v nadväznosti na to aktuálne vyšiel vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov výber z jeho poézie pod názvom Nad nami, ktorý zostavil Július Lomenčík, obálku a grafickú úpravu navrhol Dušan Jarina.

V súvislosti s aktuálnym 81. výročím SNP by sme radi z tejto zbierky publikovali jeho úžasnú výpoveď, ktorá ho neskutočne charakterizuje – báseň Koník môjho detstva. V nej stelesnil svoju detskú i dospelú dušu vo vzťahu minulosti a prítomnosti. Civilne a ľudsky. Triafa rovno do srdca.

Mikuláš Kováč:  Koník môjho detstva

Spýtal sa ma mladík na besede – taký vysoký,

široký v pleciach, svetlooký a silný –

skrátka taký ako väčšina chlapcov v jeho veku v našom čase,

v čase, ktorý aj stonavku vyťahuje bližšie k slnku,

v čase, ktorý ani kameňu nedovolí zaspať,

v čase, ktorý nemá rád plazivé kvety. V čase, ktorý aj pri potoku

necháva dozrieť nadpotočné kvety, čo sa s tebou do výšky merajú.

Spýtal sa ma: „Tak ako to bolo vtedy?

Povedzte, veď ste už starý…“

Nevedel som, čo zrazu povedať. Nevedel som,

či vravieť o tom, čo som si za štyridsať rokov premyslel,

prehrabal vo vlasoch a prebúchal v poučenom srdci,

ako povedať proste to,

čo som zažil v jeho veku nahý, ničím nepopísaný a čistý,

vtedy vo svojej mladosti, vtedy,

keď som bol desaťročný.

Povedal som: „Najviac mi bolo ľúto koníkov…“

Zasmial sa.

Opakoval som a hlas sa mi trochu triasol. (Naozaj,

stal som sa desaťročným.) Koníkov mi bolo ľúto.

Tých malých koníkov, ktoré stúpali hlbokým snehom na Kalište.

Triasli sa od zimy, pretože ich hune potrebovali ľudia.

Deti ich potrebovali. (Darmo gazdík z Jelenca plakal,

nakoniec si dal povedať, že deti sú predsa len prvoradé,

že aj deti trpia, tak ako jeho koník Michal.) Ó, koník!

Bradatý muž so samopalom ti rozstrapatil hrivu,

poplieskal po šiji a šepol: Ty môj sladký…

A potom sa ozvalo dievča krásne, ako sú všetky dnešné dievčatá,

štíhle ako smreky, ktoré stínali vtedy na zemľanky,

a rovnako voňavé a zvoniace náušnicami, akoby to zvonili šušky

rozhojdané vetrom od Prašivej:

„Iba koníkov, naozaj iba tých vám bolo ľúto?“

V tej chvíli som náhle zostarol. Preniesol som sa

do svojho skutočného veku, ktorý už má svoju pamäť

a svoju skúsenosť, od ktorej ťažko ustúpiť hoci len o krok,

pretože by si stratil svoju tôňu a poprel slnko nad sebou.

Povedal som: „Ľúto mi je aj našich otcov,

ktorí sa potme na záhrade učili strieľať,

i starších bratov, ktorí videli tank iba namaľovaný v časopise

Signál

a potom chvíľu pred smrťou nad vlastnou hlavou rachotiaci a divý.

Ľúto mi je aj suseda, ktorý hovoril môjmu strýkovi: Tí sa naučili všetko,

vedia z uhlia vyrobiť maslo a strieľajú aj očami –

nemáme nádej, so mnou nerátajte…

A ľúto mi je aj básnikov,

ktorí  si v záveji po pás šepkali svoje verše, hoci vedeli,

že ich už nikdy nenapíšu, že vyjdú iba vo hviezdach.

Ľúto mi je aj našich materí,

vidím ich, ako stúpajú do hôr s chlebom a musia sa tváriť,

akoby z nich zostupovali a niesli kopy sena.

 (Chuderky ustráchané, možno si vtedy aj

trávnice spievali, aby to nebolo také nápadné

v hlbokej zime, vo hvizde striel, v brechote psov,

ktoré ani ruku neoblizli,

bo neboli strážne a vraveli cudzou rečou.)

Ľúto mi je skrátka

každého človeka, ktorý v tom čase

usiloval sa o človečenstvo a bol zo svojich snáh

až po biele vlasy hlboko do seba nešťastný.“

„A to je všetko? Iba ľútosť?“ pýta sa znovu mladý muž.

„Áno,“ hovorím. „Veď naša prítomnosť

je iba cez slzy, cez horiacu strechu, cez červený fáč

na svoju minulosť hrdá. Veď tá minulosť

na omrznutých nohách pred nami kráča a občas sa pozrie za seba

a volá: Vládzete ešte, bratia?“

Ale aj tak mi je najväčšmi ľúto (veď som desaťročný,

bežím po zasneženom svahu vysoko nad Kalište

a pán Palúch z podlesného domu čosi na mňa kričí),

ľúto mi je koníka môjho detstva, sladkého koníka,

koníka v kotlíku, do ktorého padá

vysoko z neba biely sneh.