Aktuálne môžete v priestoroch historickej Radnice vzhliadnuť jedinečnú výstavu banskobystrického architekta a fotografa. Rastislav Bero tu ponúka svoje majstrovstvo v jedinečnej sérii fotoobrazov  „Ulica ako divadlo a Čierne divadlo majstra Warchala“.

Výstavu 17.marca otvoril jej kurátor prof. Ladislav Paule za zvuku tónov akordeónového virtuóza Michala Červienku. Návštevníci sa tak môžu kochať v obrazoch, ktoré zachytil objektív skutočného majstra danej chvíle a toho okamihu, ktorým nepochybne je Rastislav Bero (78).

Rodák z Brezna vyštudoval architektúru v Bratislave, ale vrátil sa do Banskej Bystrice, aby bol bližšie k milovaným horám, ktoré často fotografuje.  Hory teraz nevystavuje, ani architektúru či krásu v dreve zakliatu. Tentoraz sa sústredil na  ľudí, ktorých stretáva na ulici  v divadle zvanom život. Sú to láskavé fotografie, na ktorých vidíte muža v zajatí hudby, fajčiacu dámu, ktorá nemá rozum ani vo vyššom veku, etudy míma Mirka Mašeka, rozmarné dámy z Moulin Rouge na Karlovom moste, trubadúrov, rómske tanečnice,  dedinského speváka a mnohé ďalšie.

Medzi vystavenými fotografiami je aj vtipný autoportrét umelca, ktorým je odraz jeho tváre s fotoaparátom na lesklej puklici kolesa auta. Vzácne sú čiernobiele fotografie Bohdana Warchala – zakladateľa Slovenského komorného orchestra, ktoré Rastislav Bero s jeho dovolením nafotil počas jedného majstrovho koncertu v Banskej Bystrici a ktoré nemajú na Slovensku obdobu.

„Práca na vystavených fotografiách ma úplne pohltila, spôsobovala mi pravú, nefalšovanú radosť a to je, dúfam, dostatočný dôvod na to, aby tieto fotografie neboli len produktom  technického prostriedku zvaného fotoaparát, ale aj – a o to som sa snažil – aby boli exponované srdcom. Ako prejav lásky i obdivu k fotografovanému objektu – človeku,“

hovorí Rastislav Bero.

Tento hlboko veriaci človek s poslaním od Boha, architekt a fotograf v jednom,  vstúpil do slovenskej fotografie pred tridsiatimi rokmi celkom nečakane a prekvapujúco. Nie však ako začínajúci, ale ako zrelý autor s vytríbeným rukopisom. Vie prekvapiť snímkami, ktoré sa vyznačujú brilantnou technikou, ale na druhej strane im nechýba ani emotívny náboj.

Dlhé obdobie sme ho poznali ako majstra krajinárskej fotografie, či už ľudskou činnosťou málo dotknutého vysokohorského prostredia, alebo krajín, ktoré boli kultivované človekom. Raz to boli fotografie založené na farebných kontrastoch osvetlenia, inokedy na textúre krajiny a jej prvkoch. Odbočením z krajinárskej tvorby bola fotografia architektúry.

„Vystavené fotografie zachytávajú malé úseky života ľudí v čase oddychu i pri práci. Vidieť na nich reálnu stránku života. Ten ale, podobne ako minca, ma aj druhú stranu. Tá, očami neviditeľná duchovná dimenzia života, má podľa môjho názoru omnoho väčšiu dôležitosť a váhu,“

uviedol autor k svojim vystaveným dielam.

Rastislav Bero sa vrátil k pôvodnému povolaniu, nie však ako architekt, ale ako fotograf, ktorý pozdvihol obrazy architektonických diel a mestských vedút, vďaka svojmu majstrovskému narábaniu so svetlom, na umelecké diela.

Výstavu „„Ulica ako divadlo a Čierne divadlo majstra Warchala“ na banskobystrickej Radnici sa oplatí nielen vidieť, ale trochu sa pri fotografiách zamyslieť nad zmyslom nášho života.