Mladá banskobystrická spisovateľka Alica Bartková o sebe  

ZAUJÍMAVOSŤ
8 /

Viete o tom, že v meste pod Urpínom máme skvelú spisovateľku, ktorej diela idú takpovediac na dračku? Najskôr pár slov o nej a potom sa predstaví sama.

Kto je Alica Bartková?

Patrí medzi výrazné talenty dnešnej mladej generácie. Žije v Banskej Bystrici, kde vyštudovala na Univerzite Mateja Bela filozofiu a výtvarnú edukáciu.
Alica Bartková sa umiestnila na popredných miestach v mnohých literárnych súťažiach, no knižný trh sa jej spočiatku postavil chrbtom. Ale potom to zrazu prišlo.

Mladá banskobystrická autorka vtrhla do slovenskej literatúry nevídaným spôsobom. V jednom roku jej v najlepších slovenských vydavateľstvách vyšli naraz až tri knihy, pričom každá z nich sa zaoberá celkom iným problémom v odlišnom prostredí, rozprávač je raz žena, inokedy muž alebo jednoducho tretia osoba. Pre Bartkovú je stotožnenie sa so svojím hrdinom také samozrejmé, akoby sa ocitla v jeho koži.

Alica Bartková sa vyznačuje mimoriadnym postrehom, detailným zobrazením vzťahu a priblížením dnešného života. Jej slová sú úderné, vťahujú do deja, a často predstavujú nový, iný – súčasný pohľad na svet…

Alica o sebe

Píšem odvtedy, odkedy viem písať, dokonca som písala už ako prváčka na základnej škole absurdné príbehy o zvieratách (napríklad prečo má slon chobot, alebo nosorožec roh), ktoré som si sama aj ilustrovala. Viac som však začala písať až na strednej škole, kedy som mala prvý raz intenzívnejší pocit, že je mi príjemné vyjadrovať sa touto formou. A počas vysokej školy to zo mňa začalo liezť ešte viac. Od tej doby sa v mojom vzťahu k písaniu zmenilo len to, že sa snažím písať pravidelne, a to aj v dňoch, keď môj skepticizmus narastie do takej miery, až mám pocit, že spánok je jediné, čo má zmysel.

Inšpiruje ma veľa vecí – rôzne životné situácie, obrazy, ľudia, vône, hudba… život. Ale aj smrť. A najviac asi pochybovanie, či sú veci naozaj tak, ako sa nám javia, či ako nám ich podsúva spoločnosť. Spochybňovanie a pitvanie sa vo veciach, často iba odľahčenou ironickou formou, mi čiastočne zabraňuje v nekritickom preberaní názorov iných (tomu sa nedá úplne vynúť) a umožňuje vytvárať si vlastný názor. Ten potom často vyjadrujem práve písanou formou.

Väčšinou si svoje knihy predstavujem ako filmy, a tak ich aj opisujem. Scénu za scénou, aj keď nie vždy zaradom. Niekedy opíšem výjav, ktorý použijem v prvej tretine knihy a vzápätí mi napadne záver. Takto scény postupne spájam, obrusujem a dopĺňam, až kým nemám pocit, že do seba zapadajú ako puzzle.

Píšem to, čo sa páči mne, a tak, ako chcem ja, a nie tak, ako by sa to páčilo ostatným. Možno preto sú moje knihy v niektorých miestach drzé, a v niektorých miestach prehnane kritické, ale zároveň asi práve tomu vďačím za to, že môžem s pokojným svedomím povedať, že nie sú komerčné.

Za svoj prvý väčší literárny úspech môžem považovať vydanie českého zborníka 7edm 2011 vydavateľstva Theo, ktorého som spoluautorkou. Potom si ma všimol pán Allan Gintel z českého Gassetu, a ešte v roku 2012 som podpísala zmluvu na vydanie poviedkovej zbierky „Snesitelná těžkost bytí“, ktorá ale vyšla v marci tohto roku.

Na Slovensku to paradoxne prišlo neskôr – ako prvá si ma všimla pani Eva Mládeková z Tatranu, kde mi po „Šťastných koncoch, nešťastnom svete“ a „Veľkej vlne“ vyšla aj „Kniha nepokoja“. Medzitým som upútala ešte pani Zuzanu Šeršeňovú zo Slovartu, vďaka čomu uzrela svetlo sveta „Pachuť slov“. A napokon si už dve moje knihy našli cestu k pani Dagmar Kinčekovej z vydavateľstva Forza. Sú to romány „Trhlina“ a „Zabijaci“. Budúci rok prinesie ešte ďalšie tri knihy odo mňa vydavateľstvo Tatran a jednu vydavateľstvo Forza. Všetkým menovaným chcem týmto veľmi pekne poďakovať.

Trhlina

V próze Trhlina je rozprávačkou žena – tridsiatnička, typická predstaviteľka mladej, ale už pracujúcej generácie:  je singl, má vlastný byt a realizuje sa predovšetkým v práci. Stereotyp života ju na jednej strane ubíja, na druhej jej dáva istoty. Všetko sa zmení, keď na lesnej ceste nájde vzácny náramok. Odrazu sa pred ňou objaví možnosť všetko známe opustiť  splniť si dávny sen – odcestovať k polárnemu kruhu. No jej tu aj iné riešenie. Vrátiť ho právoplatnej majiteľke. Okrem toho trápi hrdinku ešte jeden problém – občasné a veľmi nevyspytateľné výpadky krátkodobej pamäte…

Autor: (tom), Foto: autorka