Edufest – festival participatívneho divadla a rozvoja publika pokračoval v Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) v Banskej Bystrici aj v októbri. V tomto mesiaci išlo o programové zameranie na deti vo veku od 6 do 11 rokov s otázkou: „Ako môžeme využiť hru a divadlo vo vzdelávaní na 1. stupni ZŠ.“

V tomto kontexte festival po predošlom mesiaci neponúkol len inšpiratívne semináre a workshopy s česko-slovenskými lektorkami z oblasti vzdelávania divadlom, ale aj intelektuálne divadelné inscenácie obohatené o hravé postupy. Išlo o dva tituly BDnR – (Vý)činy slovenčiny v réžii Ivy Rečislawy (Ivety Škripkovej), o inscenáciu Kamil v réžii Mariána Pecka. a o titul brnianskeho Divadla Polárka – Maria M. v réžii Marie Bravencovej a Ivety Kocifajovej.

Tento príspevok podrobnejšie zachytáva prvú z nich – (Vý)činy slovenčiny.

Iva Rečislawa: (Vý)činy slovenčiny alebo Interaktívno-vzdelávací sprievod

Autorský titul(Vý)činy slovenčiny vznikol pri príležitosti Roku slovenského divadla 2020, kedy panovalo aj obdobie pandémie. Ide o paradivadelnú aktivitu, ktorá je primárne určená žiakom 3. a 4. ročníka ZŠ, keďže sa vznik inscenácie viaže aj s projektom DIVADLO + ŠKOLA = 2020.

Bulletin inscenáciu charakterizuje aj ako divadelnú jednoaktovku s okoštovaním vybraných slov, čo ju už vopred predstavuje nielen ako poučnú, ale aj vtipnú. Obrázok Ľudovíta Štúra sa tak po prečítaní tejto charakteristiky začne javiť menej hrozivo. Ako budúcu diváčku ma začali viac zaujímať tajomstvá, ktoré mi Štúr v inscenácii odkryje.

Inscenácia je rozčlenená do štyroch „zastávok“. Začína na trase zoznámenia sa s dvomi hlavnými hrdinami – jazyčníkmi. Pokračuje odbočkou do histórie za už spomenutým Štúrom, ale aj ostatnými kodifikátormi súčasnej spisovnej slovenčiny. Potom nasleduje zastavenie na jazykovej planétke Endemit. A zakončuje sa interaktívnymi divadelnými hádankami.

Každá z vymenovaných častí má v inscenácii svoje nezastupiteľné miesto, nejaví sa v nej ako zbytočná, či zdĺhavá. Čo možno tvrdiť aj v dôsledku toho, že počas predstavenia nebola ani na javisku, ani v hľadisku nikdy nuda. Jazyčnice – Mária Šamajová a nová členka BDnR, Terézia Šusteková – totiž už od začiatku deja aktívne komunikovali s publikom, ktoré neskôr aj zapájali do svojej hry.

V tejto súvislosti preto treba oceniť nielen cit pre prirodzenú improvizáciu Šamajovej a Šustekovej, ale zároveň aj zmysel pre textovú i situačnú vyváženosť autorky a zároveň režisérky pod pseudonymom Iva Rečislawa.

Špecifikom hry jazyčníc je aj ich fragmentárny čierno-neónový odev. Avšak nemá byť len pútavým estetickým doplnkom. Jeho účelom je náznakovosť, keďže z neho jazyčnice za pomoci rôznych pohybových kreácií tvarujú rozličné písmená, vrátane Y a I. Vo výsledku bolo prekvapivé, koľko písmen deti vedeli bez problémov odčítať, za čím bol evidentne ich entuziazmus z videného.

Niektoré z písmen sa však sami osebe javili ako ťažšie odčítateľné, vrátane písmena S. Dôvodom mohla byť aj ťažšia ohybnosť Šamajovej a Šustekovej pri tomto kľukatom symbole. Príčinou skresleného tvaru písmena však mohol byť aj skresľujúci pohľad zboku na javisko, vzhľadom k arénovitému riešeniu scény.

Inscenácia pracuje s jednoduchými papierovými bábkami, ktorých ruky sú animované zhora na tyčkách. Bábky podľa špecifických tvárí odkazujú na jazykových dejateľov: Ľudovíta Štúta, Miroslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu. V inscenácii sú všetci traja zdatne animovaní Šamajovou i Šustekovou, ktoré pri hraní zároveň pracujú aj s hlasovou štylizáciou, príslušnou pre toho-ktorého z mužov.

Šamajová dokonca vodí až dvoch z nich (Štúra a Hurbana). Hlasová štylizácia však v tomto prípade Šamajovej neraz unikala. Miestami sa jej totiž stávalo, že pri rýchlych prestrihoch prehovorov Štúra a Hurbana, skĺzavala späť do svojej prirodzenej hlasovej polohy.

Pôsobivým bábkarským riešením je aj využitie dokrčených papierových masiek, cez ktoré jazyčnice divákom prezentujú rôzne druhy rečí. Toto inscenačné riešenie sa vo výsledku dalo chápať ako ďalší druh rafinovanej hry, ktorá nabádala k väčšej pozornosti a zároveň podnecovala divácku fantáziu.

Maska sama osebe mohla odkazovať na anonymnú autoritu, zároveň nie tak serióznu, vzhľadom k jej dokrčenosti. Deklamovaná cudzia reč cez ňu zas predstavovala pútavú jazykovú šifru. Nakoniec však bolo na škodu, že jazyčnice neprezradili pravý pôvod zamaskovaných cudzích rečí. Výsledok hádania ich významov tak ostal v každého z hláv divákov.

Jazykovú planétku Endemit v inscenácii predstavuje okrúhly červený huňatý koberec. Jazyčnice si pred vstupom doň nasadzujú aj ďalší zvláštny vizuálny prvok – čierne textilné masky, ktorých otvory na oči a ústa sú zdobené korálkami a inými farebnými ozdobami.

Vzhľadom k tomu, že išlo o vstup na planétku, konkrétne masky pravdepodobne odkazovali na astronautské prilby, potrebné na let na mesiac. Zdobenie masiek však pôsobilo trochu infantilne a vo výsledku spravilo z herečiek mierne kreatúry.

Vstup na planétku spôsobuje aj zmenu pohybu herečiek – z dynamického na čoraz statickejší, čím sa len podporovala zmena atmosférického prostredia.

Azda najpôsobivejšie z celej inscenácie sú záverečné hry jazyčníc s publikom. Ako príklad možno výzvu hádať slová s Y alebo I na žltú farbu, pričom si deti môžu trénovať nielen svoju znalosť v pravopise, či vybraných slovách, ale aj vnímavosť sveta naokolo nich.

(Vý)činy slovenčiny vo výsledku ponúkajú interaktívno-vzdelávací sprievod po svete vybraných slov i spisovnej slovenčiny. Publikum prostredníctvom tejto inscenácie zažije školu hrou – môže sa smiať na grimasách, pózach i pantomimických výstupoch jazyčníc pri hre so slovami, môže sa zamýšľať nad historickým príbehom kodifikácie spisovnej slovenčiny a zároveň sa môže prispieť svojim originálnym uvažovaním do hádania a vymýšľania slov s tvrdým, či mäkkým i.

Inscenácia práve pre svoje intelektuálno-kreatívne uvažovanie vie byť taká inšpiratívna a dôležitá pre súčasné, aj budúce školstvo.

Scenár, réžia: Iva Rečislawa
Na librete spolupracovali: Mária Šamajová, Filip Štrba
Hudba: výber, archív divadla (Liliputánska rozprávka)
Hudba, piesne: Katarína Máliková
Výprava: Terézia Krnáčová
Technická spolupráca, zvuk: Marek Horváth
Javisková technika : Daniel Chlumecký, Pavol Bukovina

Pri príprave a na výrobe spolupracovali: Monika Tatarková, dramaturgička (archívny zber materiálu), ateliéry BDNR pod vedením Terézie Krnáčovej, Katarína Mažáryová, Róbert Mikloška, Andrej Dao

Produkcia: Občianske združenie Rázcestie, foto Dodo Šamaj, premiéra bola 26. 6. 2020, dĺžka predstavenia: 55 minút (bez prestávky)

Hrajú: Mária Šamajová a Terézia Šusteková