„Mali by sme sa slušne chovať jeden k druhému. To, čo sa deje, rozhodne nie je to, čo by som si predstavoval, ako má byť. Ani štát, ani ľudská spoločnosť. Tento svet má dve stránky. Dobrú a zlú. A práve ide o to, ktorá stránka prevládne,“  povedal dnešný jubilant Branislav Tvarožek.

Životný príbeh Branislava Tvarožeka sa začal presne pred storočím. Svetlo sveta uzrel druhý decembrový deň v roku 1925 v maďarskej obci Lok neďaleko Levíc. V tejto obci jeho otec, ktorý bol absolventom Vyššej hospodárskej školy v Chrudimi viedol hospodárstvo. Rovnako jeho otec v obci postavil jednotriedku a v tomto prostredí Branislav Tvarožek navštevoval prvý školský rok.

Malý Branislav Tvarožek (zdroj: rodinný archív Tvarožkovcov)

Ďalšie tri roky školy už navštevoval v Brezovej pod Bradlom, kde žil so starými rodičmi. Piatu triedu už absolvoval v nemeckej ľudovej škole, ktorá sídlila v Petržalke. Krátko potom nastúpil na gymnázium v Leviciach, z ktorého po Viedenskej arbitráži v roku 1938 prestúpil do Bratislavy.

Ako mladý študent bol prichytený nemeckou hliadkou v čase, kedy zatieral nemecké heslá a hákové kríže. „V druhej triede boli nejaké fašistické oslavy, tak sme sa štyria z internátu vybrali so štetkami a olejovou farbou a premaľovali sme nemecké nápisy a písali protinemecké heslá. Naneštastie nás chytili a vyhodili zo škôl,“ uviedol.

Mladý Branislav Tvarožek (zdroj: rodiný archív Tvarožkovcov)

Dôsledkom tohto konania bolo v tejto dobe vylúčenie zo školy a následné zamestnanie sa v tungsramskej továrni. Po tejto udalosti tiež istý čas pracoval v elektrárni v Krompachoch, no neskôr sa vrátil do továrne na rádiá.

Keď vypuklo Slovenské národné povstanie rodina žila v Novom Meste nad Váhom, kde strávil nejaký čas a kde si jeho otec zriadil živnosť. Otec Branislava Tvarožeka bol zapojený medzi ilegálnymi spolupracovníkmi, vedúcimi aj riaditeľmi miestnych podnikov a v tomto období sa podieľal na zásobovaní povstalcov.

V tejto situácii bol nápomocným i Branislav a spolu s pomocou strýka Tomáša a bratranca Živodara sa stal členom Vysokoškolského strážneho oddielu. Išlo o štábnu jednotku vycvičených a vyzbrojených študentov, ktorí chránili generálov Goliana a Viesta v tých najťažších chvíľach.

Branislav Tvarožek s manželkou (zdroj: rodiný archív Tvarožkovcov)

V období po skončení vojny Branislav Tvarožek zmaturoval a nastúpil na Vysokú školu technickú. Tu však stihol absolvovať necelých päť mesiacov až dovtedy, kým nebol zaistený za pomoc, poskytnutie nocľahu svojmu bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi, ktorý v roku 1948 ilegálne opustil vtedajšie Československo a z americkej okupačnej zóny sa vrátil ako agent.

V politickom procese „Živodar Tvarožek a spol.“ bol Branislav odsúdený na päť rokov, ktoré strávil v Jáchymove aj v Karvinej. Tu musel ťažko pracovať v kameňolome a v bani. Neskôr v zámočníckej dielni a elektrodielni. V komunistických väzeniach utrpel niekoľko vážnych zranení, ktoré dodnes zanechali veľmi vážne následky na jeho zdraví.

Po prepustení nebolo pre neho ľahké nájsť si prácu a rodina patrila k politicky perzekvovaným. Ani v nepriaznivých chvíľach života nestrácal nádej a živil sa prácou elektrikára na stavbách, no pokračovať a dokončiť štúdium na Elektrotechnickej fakulte mu nikdy nebolo umožnené.

Branislav Tvarožek v uniforme (zdroj: rodinný archív Tvarožkovcov)

Keď v roku 1944 na Slovensku vypuklo povstanie, vtedy mladý Branislav sa pridal k odboju a stal sa členom vysokoškolského strážneho oddielu. Neskôr to boli strážne oddiely generálov Viesta a Goliana. Ústup na Donovaly komplikoval nedostatok potravín a k tomu aj nepriaznivé počasie. Golian ani Viest neodleteli lietadlom, ktoré tam na nich čakalo. Po potlačení Povstania v októbri 1944 s nimi utiekli do hôr, no strety s Nemcami boli na dennom poriadku.

Generáli sa so zvyškom skupiny rozlúčili nad Sopotnickou dolinou, no útek sa im nevydaril a chytili ich pri horárovi v Bukovci. Zachrániť sa zo zajatia mu pomohla znalosť nemčiny, pretože v jeden večerný deň si vypočul rozhovor medzi lekárom a veliteľom stráže. Z rozhovoru porozumel, že každý, kto nie je ranený bude na druhý deň odtransportovaný. V tom čase tam bolo asi tisíc ľudí. Šťastie v nešťastí bolo to,že Branislavovi sa podarilo presvedčiť lekára, aby ho dopísal ku chorým so zranenou rukou.

Večer sa objavil veliteľ stráže s otázkou, kto vie variť. Najprv sa nikto neprihlásil, no napokon to skúsil Branislav. Jednak ovládal nemčinu, na výpomoc si zobral i ďalších a išiel do kuchyne. Na raňajky pripravil kávu, ale s obedom to už bolo zložitejšie, pretože s varením nemal vôbec žiadne skúsenosti a preto vyskúšal improvizovať. Šťastena však stála na jeho strane a toto improvizovanie mu vyšlo. Na druhý deň chceli, aby im uvaril znovu. Tu zostal ešte pár dní a každý z týchto dní Nemci privádzali ďalších a ďalších ľudí, ktorých v horách pochytali pri snahe dostať sa domov.

Priamy účastník SNP Branislav Tvarožek (foto: Martin Petrík)

A začala sa ďalšia etapa jeho života. Z kuchyne bol premiestnený do nemocnice. Tu sa stretol so svojim príbuzným, ktorý mu ako vtedajší pracovník mestského úradu vybavil povolenie na cestu z mesta pod Urpínom do Nového Mesta nad Váhom. A takto sa dostal domov. Necestoval sám. Osud mu do cesty priniesol Žida Ondreja, ktorý musel z Banskej Bystrice odísť, pretože v mieste, kde býval žil jeden Nemec, o ktorom bol presvedčený, že by ho udal. V tejto neľahkej dobe platil v Novom Meste nad Váhom nočný zákaz vychádzania.

Aj napriek nepriaznivej situácii sa však odhodlali zariskovať. Nakoľko im doma nikto neotváral, Branislav urobil správne a možno povedať, že aj osudové rozhodnutie prejsť cez otcove sklady a továreň. Nenápadne sa mu podarilo dostať cez všetky brány až k domu, kde ho už čakala jeho milovaná mama. Až v tejto chvíli sa dozvedel, že fabriku obsadili Nemci, ktorí tam majú ozbrojenú stráž. Na svitaní na vlastné oči videl, ako sa tam prechádzajú s automatmi. Jeho kamarát Ondrej tam pobudol iba krátky čas a neskôr sa pridal k Snežinského partizánom.

Veľkým prínosom v nepriaznivých situáciách, ktoré tieto časy jednoznačne prinášali, bola skutočnosť, že Branislavov otec bol komisár pre Slovenskú obilninovú spoločnosť. V okolí bolo viacero partizánskych skupín, ktoré potrebovali jedlo. Postupne však nastali problémy týkajúce sa Nemcov, ktorí postupne obsadili všetky výjazdové cesty z mesta.

Branislav Tvarožek so spolubojovníkmi v SNP

Neskôr dostal za úlohu ísť s pánom Masarykom, ktorý chodieval s koňmi na evanjelické majetky, kde bol ich správcom práve Branislavov otec. Na moste smerom na mesto Trenčín bola stráž a pod ním cvičisko pre ženistov. Aj v tejto situácii ho zachránila opäť znalosť nemčiny, pretože sa mu podarilo prejsť a tak sa šesť a pol metráka ekrazitu dostalo k partizánom nad Váhom.

Koniec vojny v meste prebiehal v podstate pokojne. Občiansky odboj mal obavy z prechodu frontu a toho, čo by mohol napáchať, pretože videli situáciu v Trenčíne, kde mesto Nemci bránili a Rusi útočili. Táto nešťastná situácia bola dôvodom napáchania obrovských škôd. Z tohto dôvodu si naplánovali zorganizovať atypickú akciu. Na margo spomínaného postupovali tak, že všetko jedlo, ktoré bolo v skladoch predali a to z toho dôvodu, aby sa ho nemohli zmocniť ani Rusi, ale ani Nemci malo byť rozdelené medzi ľudí, ktorí ho potrebovali najviac. Nemci boli na kopci a front sa im v podstate vyhol.

Vojna sa skončila a život plynul ďalej. Branislav Tvarožek po jej skončení dokončil priemyslovku a začal študovať elektrotechniku, no túto opäť nedokončil. Zasiahla moc vtedajšieho komunistického režimu, ktorý ho posledný januárový deň v roku 1948 poslal do väzenia. Dôvodom jeho zatknutia bolo poskytnutie pomoci kuriérovi a bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi, ktorý sa do Československa vrátil s úlohou spravodajcu a u Branislava iba prenocoval.

Branislav Tvarožek s členmi Konfederácie politických väzňov  Slovenska (foto: Martin Petrík)

Vtedajší vyšetrovatelia boli na slabej úrovni a súd k slovám obhajoby hluchý. Sudcovia v tomto prípade len uložili tresty a to: Jakubec – trest smrti, ktorý bol neskôr zmenený na doživotie. A Branislavovi Tvarožkovi bol uložený trest na dobu piatich rokov v pracovno – nápravnom tábore v Jáchymove.

Po príchode do Ostrova na Ohří dostal väzenské číslo i šaty. Aj jedno, aj druhé mu malo byť spoločníkomnajbližších päť rokov. No asi po mesiaci ho previezli na uránovú šachtu Eliáš. V Jachýmove boli spolu tak politickí väzni, ako aj trestanci. V jednej cele v tomto období bolo od šestnásť do dvadsať väzňov. Branislav tu nakladal plechové truhly, na ktoré nahrnul lomový kameň a následne ich vysypal do vozíka.

Neskôr bol preradený do zámočníckej dielne a následne na elektrodielňu. Tu sa stretol s vedúcim Vítom, ktorý im každý deň tlmočil správy z Moskvy aj Londýna.Samozrejme, na dielni mali skryté rádio.Toto rádio mali bez krytu položené na skrini, preto si ho žiadny z dozorcov nevšimol.

Branislav Tvarožek doma

A opäť prišiel ďalší z osudových dní v jeho živote. Branislav si vymenil jednu z nočných zmien za Fronca, ktorý bol vo väzení kvôli jednej z katolíckych akcií. Jeho politickí spoluväzni mali nejaké tajné stretnutie a tak potreboval uskutočniť výmenu zmeny. V dielni zazvonil telefón, že vypadlo chladiace čerpadlo. Branislav sa vybral ho opraviť, no zistil, že nemá skúšačku. Pri pokuse vyrobiť si ju zo žiarovky, kedy odizoloval priveľký kus, vznikol skrat. Nastala tma akoby prišiel koniec sveta.

Na nešťastie jemu ten skrat udrel priamo do očí a absolútne nič nevidel. Zostal stáť a počul rakety, ktoré strieľali na osvetlenie. Branislav ešte niekoľko minút nevidel. Keď konečne rozoznal svetlá na oplotení nahodil transformátory, pretože bez nich zostalo všetko stáť. Kvôli tomuto skratu zostal mimo pracovného režimu a od lekára dostal očné kvapky. Žiaľ, práve preto jeho problémy so zrakom pretrvávajú až do súčasnosti.

Osud sa s ním nemaznal ani v nasledujúcej životnej etape. Branislav bol zavretý v „korekcii“, o čo sa však nepričinil vlastnou vinou. Na dielni totiž mali ako pomocnú silu stomatológa zo Sniny. Práve on začal Branislava nahovárať, aby utiekli, no nahovoriť sa nedal. Bývalý stomatológ preto nahlásil veliteľovi Palečkovi, že Branislav si plánoval útek a tak dostal príkaz ísť za veliteľom a túto situáciu mu vysvetliť.

Branislav Tvarožek ako člen Konfederácie politických väzňov Slovenska (zdroj: Martin Petrík)

Aj napriek skutočnosti, že Branislav všetko poprel bol zavretý do „korekcie“ – samotky. Večer za ním prišiel dozorca a nakoľko zistil, že neobedoval doniesol mu večeru. Na druhý deň sa nedostavil na údržbu. Jeho vtedajší majster zistil, že je zavretý a tak išiel za vedúcim šachty, od ktorého si vynútil jeho prepustenie.

Po tri a pol roku, ktoré strávil na Rovnosti I. bol presunutý na Mariánsku. Jednotlivé šachty boli na povrchu od seba vzdialené tri až štyri kilometre a pod zemou pospájané. Rovnako aj na Mariánskej pracoval v elektrodielni, no pol roka pred prepustením niekomu z vedenia napadlo preložiť ho do šachty. Branislav tam pracoval pomerne krátky časový úsek a nakoľko preukázal svoje zručnosti bol opäť preložený do dielne. Po skončení trestu bol znovu prevezený do Ostrova, kde sa mal obliecť do civilných šiat.

Po všetkých spomínaných životných nešťastiach ho po návrate domov čakalo ďalšie. Hoci svoju milovanú mamu konečne uvidel po dlhých piatich rokoch, otec sa však jeho návratu nedožil. Zomrel len štyri mesiace pred jeho prepustením. Pokiaľ si chcel nájsť zamestnanie musel si vybrať remeslo. Nahlásil sa na úradoch v Piešťanoch a odtiaľ ho plánovali poslať pracovať do Handlovej.

Branislav Tvarožek na besede

Po rokoch strávených v bani túto ponuku odmietol a zamestnal sa ako elektrikár a neskôr pracoval v myjavskom stavebnom podniku. Rok 1960 bol konečne pre neho tým šťastným, pretože v ňom uzavrel manželstvo. Ďalší prelomový rok 1989 išiel tak trochu mimo neho. Do vtedajšej situácie sa neangažoval a zostal iba pozorovateľom okolitého diania. Rok, ktorý priniesol mnohé zmeny, okrem iného aj neskorší rozpad bývalého Československa podľa názoru Branislava Tvarožka priniesol aj veľa nepriaznivého.

„Každý sa oháňa tým, ja mám na to právo. Áno máš, ale len dovtedy, kým druhému nezamedzuješ právo, kým niekomu neprekážaš. A že má pri práve aj povinnosti, to nikto neakceptuje,“ povedal Branislav Tvarožek.

Napriek ťažkému osudu sa dnes priamy účastník SNP Branislav Tvarožek dožíva úctyhodnej storočnice. K nádhernému trojcifernému životnému jubileu mu srdečne gratulujeme!

Dvaja priami účastníci SNP – zľava storočný Branislav Tvarožek a 97-ročný Vladimír Strmeň (zdroj Kopaničiarske noviny)