V dôsledku súčasnej kízovej situácie, kedy mali na Slovensku prebiehať veľké slávnostné podujatia v súvislosti s dvojstým výročím narodenia Andreja Sládkoviča a boli zrušené, aspoň takto slovom si pripomeňme významnú osobnosť slovenských dejín a Banskej Bystrice.

Andreja Sládkoviča vlastným priezviskom Braxatoris charakterizuje jeho najlepší priateľ Ľudovít Grossmann týmito slovami: „Jeho duch túžil po vyššom, ideálnejšom živote, on považoval vzdelanosť a osvetu svojho ľudu za tú najistejšiu a najvýdatnejšiu zbraň, ktorou možno víťazstvo práva a pravde slovenskej vydobyť. Ako bol vždy neohrozeným bojovníkom za pravdu, tak keď bojoval, bojoval len proti zásadám a nie proti osobám, a keď napádal, napádal len zámery práva v pochybnosť uvádzajúce a šliapajúce a nie osoby. Ba bol som svedkom, keď sa svojho vôbec známeho protivníka práve ešte ujal a ho zastával, hovoriac: To naskrze nemôžem dopustiť, žeby sa tak vzdelaný muž natoľko mohol zabudnúť.“

Andrej Sládkovič: Krupina, Banská Štiavnica, Hájniky (1820 – 1847)

Andrej Sládkovič sa narodil 30. marca 1820 v Krupine ako ôsme zo sedemnástich detí učiteľa Ondreja Braxatorisa. Prvé vzdelanie prijímal od otca, neskôr v štúdiu pokračoval na piaristickom gymnáziu v Krupine a od roku 1832 na lýceu v Banskej Štiavnici. Po šiestich rokoch štúdium prerušil pre nedostatok finančných prostriedkov.

Po návrate do Banskej Štiavnice si vylepšoval materiálne možnosti aj dávaním súkromných hodín v meštianskych rodinách, popri iných aj v rodine Pavla Pišla. Tam sa zoznámil s jeho dcérou Máriou, inšpirátorkou neskoršej básnickej skladby Marína. Nasledovali roky štúdia na lýceu v Bratislave (1840-42) i na univerzite v nemeckom Halle (1843-44). Po návrate na Slovensko pracoval tri roky ako vychovávateľ v slovenskej šľachtickej rodine Petra Bezegha v Hájnikoch (dnes kúpeľné mesto Sliač).

Andrej Sládkovič: Hrochoť (1847 – 1856)

Andrej Sládkovič bol 23. mája 1847 bol zvolený za farára v Hrochoti. Hrochoť teda znamenala pre 27-ročného Andreja Sládkoviča začiatok kňazského účinkovania i manželského stavu. Na kňazský stav bol vysvätený 9. júna 1847 Jánom Seberínym v Banskej Štiavnici. Následne 15. septembra 1847 sa zosobášil s dcérou panského úradníka v Hronseku Antóniou Júliou Sekovičovou.

V Hrochoti išli maďarskí honvédi Sládkoviča vešať- slovenská spravodlivosť

V Hrochoti Sládkovič prežil aj politicko-spoločenské pomery rokov 1848/49. Veril ako vzdelanec, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do širšieho vedomia. „Jednoho dňa v mesiaci júni r. 1849 asi o hodine 11. v noci, keď už náš Sládkovič v posteli ležal, čítajúc čosi, naraz počuje strmé kroky blížiacich sa viac mužských osôb ku fare. Príchodiaci začnú búchať na dvere farského dvoru, žiadajúc o vpustenie. Manželka Sládkoviča sa spytuje, či sa im má otvoriť. Sládkovič odvetí „Len otvorte, nech vidíme, kto je a čo chce.“

Na to vstúpi do chyže poddôstojník zo zboru kapitána guerilly Lud. Ganstuka menom Vághegzi: „Pán farár, nech vstanú: prichádzam k nim menom nášho pána kapitána s tým rozkazom, aby sa s nami u richtára obce dostavili.“ Sládkovičova manželka sa hneď vybrala do hrochotského mlyna, ale tu na svoju prosbu, aby ju aspoň k jej manželovi pripustili, dostala za odpoveď od Ganstuka hrozivú vyhrážku: „Holnap az elsô fára felakasztatom a panszlávot (Zajtra obesím panslávov na prvý strom.).“

Nakoniec bol Sládkovič po troch dňoch domov prepustený.  Hrôzyplný zážitok síce Sládkovičom i jeho manželkou otriasol, ale nepochoval v nich veľkorysosť a ľudskosť. V jeseni toho istého roku totiž slovenskí dobrovoľníci kapitána Ganstuka zatkli a hrozilo mu nebezpečenstvo.

Sládkovič i jeho manželka verejne odpustili svojmu trápiteľovi, na čo bol odvedený do väzenia. Po niekoľkých týždňoch prišla za svojho otca orodovať Ganstukova dcéra – a Sládkovič sa svojím písomným svedectvom pričinil o jeho oslobodenie. Týmto svojím činom si získal úctu a uznanie.

Andrej Sládkovič: Radvaň (1856 – 1872)

Slovenské remeselnícke mestečko Radvaň nebolo len miestom pôsobenia Andreja Sládkoviča počas posledných 16 rokov jeho života. V Radvani žili Braxatorisovci už v roku 1612. Časovo Najstarší priamy doklad o predkoch Andreja Sládkovičav Radvani máme z roku 1758 o svadbe jeho prastarých rodičov, kedy sa ženil kožušník Andrej Braxatoris, obyvateľ obce Peťová s Magdalénou Smädovou z Vlkanovej.

Andrej Sládkovič bol za radvanského evanjelického farára zvolený v roku 1856. Najväčší podiel na jeho zvolení za radvanského farára mal barón Anton Radvanský. Vzťah Antona Radvanského a Andreja Sládkoviča bol určite problematický, z hľadiska ich pozícií.

Napriek tomu Anton Radvanský ako významná postava Zvolenskej župy nechal tohto „pansláva“ pôsobiť v kostole, niekoľko metrov od svojho kaštieľa až do jeho smrti. Za všetko vypovedá rozhovor medzi jeho manželkou a radvanským evanjelickým farárarom, slovenským národovcom Andrejom Sládkovičom-Braxatorisom:„Andrej Sládkovič s barónkou Radvanskou, rodenou Podmanickou, ktorú si vysoko vážil a i ona ho v úcte mala. Radvanská mu žartovne prehodila: „Ale ja neviem, pán farár, ako oni len môžu byť tak veľkým panslávom!“ Sládkovič: „Ach veď som ja ešte nie taký veľký pansláv.“ Radvanská: „Akože by neboli, ba sú vraj ten najväčší a ani slovenského mena nemajú.“

Na to Sládkovič s nevinným úsmevom a jemu vlastným chladným humorom odpovedal: „No, a keby som mal ešte tak čisto slovenské meno, ako je Podmanický alebo Radvanský, potom by som ja len ešte bol tým opravdivým panslávom!“ Barónka sa tiež usmiala a prešla na iný rozhovor.

Neprajníkom Andreja Sládkoviča prekážala najmä jeho angažovanosť v národnom hnutí. Sládkovič sa aktívne podieľal na založení Matice slovenskej a snažil sa aj o kultúrne povznesenie radvanských občanov. Založil Čítací spolok a stal sa jeho prvým predsedom. Zaslúžil sa o postavenie dvoch filiálnych cirkevných škôl v Malachove a na Horných Pršanoch, ako aj o pristavanie veže k radvanskému evanjelickému kostolu.

V Banskej Bystrici sa už v roku 1858 spolu s Michalom Rárusom snažil o pretvorenie bystrického evanjelického gymnázia na slovenské podľa vzoru bystrického katolíckeho gymnázia. V súvislosti s jeho neskorším zdravotným stavom treba povedať, že  jeho celoživotná a jediná vášeň – fajčenie fajky, mu na zdraví nepridávali.

Obľúbeným miestom, kde Sládkovič sedával v letných mesiacoch, bola lavička pod slivkou vo farskom dvore. Dnešná obrovská lipa vo farskom dvore bola ešte len malou lipkou, ktorú zasadil v roku 1863. Po Sládkovičovej smrti v roku 1872 sa jeho nástupcom stal Jozef Hodža synovec Michala Miloslava Hodžu, ktorý mal za manželku dcéru Andreja Sládkoviča Elenu.

Andrej Sládkovič je pochovaný na evanjelickom cintoríne v Kráľovej spolu s manželkou Antóniou. V pozadí  za hrobom vyrastá lipa, ktorú  na Sládkovičovom  pohrebe pred  takmer 145 rokmi  vysadil Sládkovičov priateľ Ján Botto, ktorý tu 23. apríla 1872 predniesol poslednú báseň Sládkovičovi: „Na tomto mieste  dýcha na človeka slávna história slovenského národa.“

Slovenský národovec Samuel Zoch po smrti Andreja Sládkoviča napísal: „Náš tatík (tak volali v tých časoch v okolí B. Bystrice Sládkoviča) Ondrejko nezomrel… a slovami Jána Kalinčiaka: …lebo keby nebol ani litery viac napísal, ako Detvana, nuž bolo by meno jeho zaručené naveky.“

Sté a 120. výročie osláv narodenia Sládkoviča v Radvani

Pri stom výročí  v roku 1920 už po vzniku Československej republiky sa v Radvani a nad hrobom Sládkoviča v evanjelickom cintoríne v Kráľovej pri Radvani, konalo veľké spomienkové podujatie pripomenutie si významu osobnosti Sládkoviča pre Slovenský národ.  Pri 120. výročí mu slávnostne v roku 1940 odhalili pred evanjelickým kostolom monumentálnu sochu, ktorú vytvoril Frico Motoška.

V súčasnosti meno Andreja Sládkoviča nesie banskobystrické gymnázium Andreja Sládkoviča „GAS“, pomenovaná je v Radvani a v Kráľovej po ňom hlavná ulica a každoročne sa zásluhou Radvančianky Márie Rehákovej v Banskej Bystrici koná recitačná súťaž pod názvom Návraty poézie o cenu Andreja Sládkoviča.

Hlavné Banskobystrické gymnázium v tej dobe po zániku Uhorska dostalo pomenovanie po Andrejovi Sládkovičovi, hneď po  vzniku Československej republiky.