Ludvík Nábělek: JUDr. Ján Vesel – slovenský národovec

História
1 /

„Hor sa, bratia! Len otrok na tele i duši môže byť spokojný s dnešnými pomermi, ale človek na svet súci nikdy!“ (Ján Vesel, Zvolenské noviny, 8.septembra 1907)

Zvolenská ľudová banka

V rámci osláv 100.výročia vzniku Česko – Slovenska sa v pondelok 5. novembra 2018 z iniciatívy tamojšieho Lesníckeho a drevárskeho múzea konalo vo Zvolene spomienkové popoludnie venované osobnostiam, ktoré stáli pri vzniku a rozvoji prvého slovenského peňažného ústavu na území vtedajšej Zvolenskej župy – Zvolenskej ľudovej banky.

Jeho súčasťou bolo odhalenie pamätnej tabule na fasáde bývalej Zvolenskej ľudovej banky (dnes v nej sídli hotel Academic) na Hviezdoslavovej ulici ako aj pomenovanie lipového stromoradia na Námestí SNP vo Zvolene názvom „Lipy slobody“.

pamatna tabula

Vzácne stromy boli venované významným osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o vznik a rozvoj banky, ktorá sa v dobe silnejúceho národnostného útlaku stala centrom hospodárskeho povznesenia a politickej aktivity slovenského obyvateľstva Zvolena a širokého okolia: Jánovi Veselovi, Viliamovi Paulínymu, Emilovi Rothovi, Ľudovítovi MedveckémuVladimírovi Fajnorovi.

Ustanovujúce valné zhromaždenie Zvolenskej ľudovej banky prebehlo 1.mája 1902 v dome jedného z jej iniciátorov a zakladateľov Jána Vesela (môjho prastarého otca), ktorý stál na jej čele takmer dvadsaťdeväť rokov. Atmosféra v dome Veselovcov bola slávnostná a založenie banky vítané, no vtedajší predstavitelia mesta dali jasne najavo odmietavé stanovisko a zakladateľov banky označili za panslávov.

ludvik nabelek

Napriek počiatočným obavám, vyplývajúcim z nízkeho kapitálového základu, sa novozaložená banka úspešne vyvíjala a postupne si zriadila filiálky v Detve, v Banskej Bystrici, v Dobrej Nive a v Slovenskej Ľupči, ako aj  expozitúry vo Zvolenskej Slatine, v Očovej, v Ľubietovej a v Hornom Tisovníku. Zameriavala sa predovšetkým na poľnohospodárstvo a drobné podnikanie, neskôr zasiahla i do sféry obchodu a priemyslu. V januári 1921 dostala nový názov Národná banka a jej sídlom sa stala Banská Bystrica.

Výrok Jána Cablka v publikácii Služba národu, že „slovenské peňažné ústavy a ich vedúci funkcionári boli faktormi, zveľaďujúcimi nielen národné hospodárstvo slovenské a napomáhajúcimi blahobyt slovenského ľudu, ale boli aj eminentnými faktormi slovenského národného politického vývinu“, v plnej miere vystihuje osobnosť a zástoje Jána Vesela.

jan vesel2

Doktor Ján Vesel

Narodil sa 25.septembra 1862 v Radvani. Krstiacim kňazom bol Andrej Braxatoris, miestny farár. Aké symbolické – na dvore radvanskej fary dodnes stojí mohutná lipa, pod ktorou básnik Andrej Sládkovič  (vlastným menom Braxatoris) písal svoje poémy. Autor Maríny a Detvana teda krstil chlapca menom Ján Vesel.

Už ako mladý študent na gymnáziu v Banskej Bystrici sa zapojil do dramatického zápasu slovenskej inteligencie o zachovanie slovenskej identity. Tam zažil prvé príkoria, neskôr ho pre národoveckú neústupnosť vylúčili z lýcea v Bratislave. Ako sám uvádzal v spomienke na rozhovor s vtedajšími autoritami o svojej budúcnosti:

„…sypali sa mi na hlavu výčitky, že aj vo Viedni som bol predsedom panslávskeho študentského spolku Tatran, ale budú naklonení vyhovieť mojej žiadosti, keď podpíšem reverz, že v budúcnosti budem dobrým vlastencom (samozrejme maďarským), čo som rozhodne odoprel.“

mlady jan vesel

Počas právnického štúdia pracoval tri roky ako pomocník advokáta Hanzlíka v Banskej Bystrici, po ukončení fakulty ho zamestnal vo Zvolene JUDr. Samuel Medvecký, brat spisovateľky Terézie Vansovej. Päť rokov bol koncipientom (do leta 1896), kým si nezaložil vlastnú advokátsku kanceláriu. V úzkom kruhu národne orientovaných Zvolenčanom bol jedným z vedúcich aktivistov a organizátorov.

Popri činnosti v bankovníctve patril Ján Vesel  medzi iniciátorov založenia a aj aktívnych prispievateľov spoločensko – politického časopisu Zvolenské noviny. Osvetová práca medzi ľudom a úsilie o jeho národné a hospodárske pozdvihnutie následne vyústili do zorganizovania vlastenecky cítiacich občanov zo Zvolena a okolia do okresného klubu Slovenskej národnej strany.

V národnom duchu písané články vyvolali pobúrenie a nenávisť maďarsky cítiacich župných a mestských pánov. Počiatočné dni prvej svetovej vojny ešte zradikalizovali nacionalistické vášne mnohých  Maďarov. Prvého augusta 1914 doktor Vesel počas návštevy Banskej Bystrice len – len že unikol lynčovaniu rozvášneným davom kričiacim, že „je to pansláv, zabiť ho treba“. (Udalosť je zachytená aj beletristicky, o. i. v knihe Jerguš Lapin od Ľuda Ondrejova.)

jan vesel1

Na druhej strane, existencia slovenskej politickej platformy, slovenských novín a slovenskej banky znamenala, že slovenskí vlastenci vo Zvolene boli na konci vojny v roku 1918 na vznik Česko – Slovenska nielen organizačne, ale aj hospodársky pripravení. Po vzniku regionálnej Slovenskej národnej rady vo Zvolene sa práve z priestorov banky organizovalo prevzatie moci na miestnej úrovni, realizovalo stráženie a preberanie štátnych úradov, železnice a škôl a koordinovala činnosť s vznikajúcou centrálnou mocou. Banka financovala formou úverov ich chod v krízovom období až do postupnej normalizácie života v meste.

Po prevrate 28.októbra 1918 sa doktor Ján Vesel stal právnym zástupcom mesta Zvolen a pravotárom XIII. župy. Netúžil po závratnej kariére ani vysokých funkciách. Spolu s manželkou Kornéliou vychovali jedenásť detí – štyroch synov a sedem dcér. V roku 1922 sa rodina presťahovala do Banskej Bystrice, kde bol doktor Vesel ustanovený za verejného notára.

jan vesel s manzelkou korneliou1

Spomienka na vzácneho človeka

Zomrel 22.marca 1931 v Banskej Bystrici. V spravodajstve o jeho pohrebe noviny Bystričan zaznamenali:

„Húfy ľudu zo Zvolena, z Bystrice, z okolia, ba temer z celého Slovenska vyprevádzali ho na poslednej púti. V evanjelickom chráme Božom, ako i pri dome a cestou spievali spevokoly…“

s manzekou korneliou

V pozostalosti rodiny sa nachádza aj spomienka syna Milana Vesela (jedného z trojice bratov, ktorí sa rozhodujúcou mierou pričinili o vznik Slovenského národného povstania, neskôr, čiastočne in memoriam, povýšených do generálskych hodností) na nebohého otca:

„Bolo v tých našich otcoch niečo, čo aj po toľkých rokoch vyvoláva v nás pocity úcty k nim a pocity hrdosti na nich. Mali v sebe nesporne väčší zmysel pre česť, zdravú národnú hrdosť, národné sebavedomie, vedomie povinnosti voči svojeti, mali v sebe niečo šľachetného, čo majú snáď len prenasledovaní a opovrhovaní. Mali by sme o tom hovoriť našim deťom, synovcom a neteriam, a tak ich viesť k povahovým hodnotám podľa vzoru a príkladu nášho skromného, pre vec národa a v prospech celku obetavého, nášho šľachetného otca.“

Čo k tomu dodať. Azda len úprimné poďakovanie paniam Ľubici Milanovej a Tatiane Figurovej z Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene za po každej stránke vydarené podujatie, naplnené  nielen množstvom  historických informácií s aktuálnym presahom až do dnešných dní, ale i hlbokým ľudským a osobným rozmerom, ktorý dosiaľ rezonuje v srdciach účastníkov slávnosti, najmä však  potomkov a príbuzných ocenených osobností.

odhalenie tabule1

Autor: Ludvík Nábělek, Foto: archív autora