Dňa 3.mája 1270 v Budíne  na Zajačom ostrove zomrel 18. kráľ z Arpádovského rodu Belo IV. – Obnoviteľ Uhorska, ktorý  v roku 1255 zmenil status nášho mesta – z osady na slobodné kráľovské mesto. Podrobnosti o kráľovi a jeho vzťahu k Banskej Bystrici sa píšu v publikácii Korene medeného mesta. Preto sme sa rozhodli listovať v jeho biografii, ktorá predstavuje neľahký život zakladateľa nášho mesta.

Ondrej II.

Zatiaľ čo jeho starý otec Belo III. (1148 – 1196) bol kráľom európskeho rozmeru, jeho otec Ondrej II. je považovaný za najneschopnejšieho kráľa Arpádovskej dynastie.

Belo III.

Dostal prívlastok „Márnivý kráľ“, pretože:

Po prvé – viedol neúspešné a  nákladné vojenské výpravy (17 x obsadil vojensky Haliči, potom ako odtiahol s vojskom, tamojší šľachtici zvrhli jeho vládu); myšlienka stať sa byzantským cisárom ho priviedla do čela piatej križiackej výpravy v rokoch 1417/1418, ktorú nakoniec predčasne opustil.

Po druhé prepychový život jeho kráľovského dvora nemal páru vo svete a po tretie: vysoké odmeny  udeľované verným prívržencom,  ho priviedli do finančného krachu.  V snahe získať hotovosť prenajímal kráľovské príjmy Izmaelitom (moslimom) a Židom, ktorí mu vopred vyplatili príslušnú hotovosť.

Po tretie – to však nestačilo, preto sa uchýlil aj k vyberaniu mimoriadnej dane. Problémy  medzi kráľom  a uhorskou šľachtou sa naďalej prehlbovali. Prvá manželka Gertrúda (dcéra meranského kniežaťa Bertholda a matka Belu IV.) preferovala na dvore svojich príbuzných a známych, čo vyvolalo taký odpor, že bola v roku 1213 počas kráľovej neprítomnosti v krajine zavraždená počas poľovačky.

Ondrej II.

Belo IV. mladším uhorským kráľom

Horeuvedené  faktory viedli k odporu šľachty, ktorá ako protiváhu kráľa vytvorila druhé mocenské centrum a do jeho čela postavila prvorodeného syna Belu IV. a ako 8-ročného ho korunovala za mladšieho uhorského kráľa.

Aj neskôr počas spoluvládnutia dochádza k sporu s otcom, príčinou ktorého je nesúhlas syna s rozdávaním majetkov vysokej šľachte (veľmožom, magnátom) a cirkvi. Belo na protest opúšťa otca a uteká do Rakúska. Zmierenie nastáva, až keď  ho otec poveruje vládou v Slavónsku, Sedmohradsku a vedením vojny s Bulharskom a Kumánmi.

Nakoniec uhorská šľachta donútila Ondreja II. vydať Zlatú bulu v roku 1222, ktorou sa položili základy stavovskej monarchie v Uhorsku. Tým to ale neskončilo. Ondrej II. pokračoval vo vládnutí bez ohľadu na Zlatú bulu. V rokoch 1231 a 1233 bol opäť nútený rokovať o obnovení Zlatej buly, ale až do svojej smrti sa vyhýbal jej realizácii. Krajina s nádejou očakával príchod nového kráľa.

Zlatá bula

Belo IV., narodený 29. novembra v roku 1206,  mal dvoch bratov, Kolomana a Ondreja  a dve sestry, Annu Máriu a Alžbetu. Vo veku siedmich rokov stratil matku, zažil ešte dve macochy a dvoch nových súrodencov.

Prvou bola Jolanda z Courtenay, ktorá mala dcéru Jolandu Uhorskú a druhou macochou bola Beatrix d´ Este, talianska šľachtičná. Jej syn Štefan sa narodil po otcovej smrti a obaja po nástupe Belu IV. opustili Uhorsko doslova útekom, pretože mladý kráľ nepovažoval Ondreja II. za jeho otca.

Belovo manželstvo s Máriou, dcérou nikejského cisára Teodora Laskarisa možno považovať za najvydarenejšie v Arpádovskom rode. Obaja boli narodení v roku 1206  a jeho otec, ktorý mu nevestu našiel, chcel neskôr svadbu zrušiť a syna oženiť s nevestou „ ktorá by do krajiny priniesla väčší úžitok“. Proti jeho rozhodnutiu sa však neposlušný syn podporovaný pápežom postavil na odpor.

Manželstvo  trvalo päťdesiat rokov a na svet prišlo desať detí. Prvorodený syn Štefan sa stal kráľom a mladší, obľúbený syn Belo chorvátskym vojvodom, ten však zomrel v mladom veku. Nasledovalo osem dcér: Kunikunda (Kunhuta), Margita, ktorá zomrela  ešte ako dieťa,  Anna, Katarína, Alžbeta, Konstancia, Jolana, Margita. Neskôr dve z nich vyhlásila cirkev za svätice: svätú Kunikundu (Kunhutu) a svätú Margitu.

Belo IV.

Nástup k moci

Prvé kroky samostatného vládnutia Belu IV. smerujú k odstráneniu starých krívd. Konfiškuje majetky tým, ktorí ublížili jeho  matke  a zriaďuje reštitučné komisie na preskúmanie donácií posledných dvoch panovníkov, Zakladá v roku 1238 prvé mestá  na Slovensku ešte pred vpádom Mongolov: Banskú Štiavnicu, Trnavu, Krupinu, Zvolen.

V otvorenom zápase so spupnou šľachtou Belo IV. riskuje i mongolské nebezpečenstvo a prijíma na územie kráľovstva nový pastiersky národ – Kumánov, ktorí sa nechceli podvoliť Mongolom. Na kolonizáciu im dal územie v málo osídlených pustách dnešného Maďarska.

S ich armádou totiž počítal v prebiehajúcom súboji s odbojnou šľachtou. Jeho snaha o obnovenie oslabenej kráľovskej moci vyvoláva zo strany magnátov otvorenú nenávisť, a práve v tejto vyhrotenej situácii medzi kráľom a opozíciou prichádzajú na scénu Mongoli.

Bitka na rieke Slaná

Vpád Mongolov do Uhorska

Po ich vpáde do Uhorska mnohí magnáti demoralizujú Belovu armádu, želajú si jej porážku. Zle organizované, slabo vyzbrojené a pritom sebavedomé uhorské vojsko bolo dňa 11. apríla 1241 na rieke Slanej pri dedine Mohi v severnom Maďarsku úplne zničené. Polia vraj boli pokryté telami padlých bojovníkov na dva dni cesty od bojiska: „Mŕtvoly ležali po zemi ako v kameňolomoch otesané kamene, pripravené na stavbu.“

Mnohí sa zachránili iba tým, že medzi mŕtvolami predstierali smrť. Kráľ jej tiež zázrakom unikol preoblečený za sedliaka unikal cez Gemer, Liptov na Znievsky hrad, cez Nitru, Bratislavu na územie rakúskeho vojvodu Fridricha II. Ten ho internoval a vymáhal od neho starý dlh vo výške 2 000 hrivien. Belo IV., prinútený vonkajšími okolnosťami nechal Fridrichovi všetky osobné cennosti, dal mu   do zálohy tri komitáty kráľovstva a potom pokračoval v ceste do bezpečného útočiska na ostrov Krk, kam dorazil koncom mája v roku 1241.

Najnovšie výsledky bádania vojenských historikov hovoria, že hlavný strategický cieľ – zajať kráľa a získať bohaté výkupné sa Mongolom v Uhorsku nepodarilo dosiahnuť napriek tomu, že špeciálna jednotka prenasledovala kráľa až k Jadranu.

Mongoli plienili územie Slovenska od marca 1241 až do januára 1242, keď pri dnešnom Štúrove prebrodili Dunaj a opustili Slovensko. Smrť veľkého chána Ogotaja bola hlavnou príčinou odchodu Mongolov z Uhorska. Po ňom nastal hladomor. V kronikách sa uvádza:  „V krajine sa neseje, nepracuje … biele lebky a kosti mŕtvych lemujú zarastené a neudržiavané cesty …“

Správy o ukrutnostiach Mongolov sa rozšírili po celej Európe a pre krajiny strednej a východnej Európy sa stalo toto obdobie historickým medzníkom.

Pamätník na bitku pri Slanej

Obnova krajiny

Belo IV. sa vracia do rozvrátenej krajiny, keď začínajú  kvitnúť čerešne. Za svoj hlavný cieľ považuje hospodársku obnovu krajiny a jej obranyschopnosť. Do vyľudnenej krajiny povoláva cudzích kolonistov, skúsených v banskom podnikaní a obchode. V tomto čase vrcholí nemecká kolonizácia na Slovensku.

Novými mestami sa stávajú Nitra, Žiar nad Hronom, Košice, Banská Bystrica (1255), Komárno. V roku 1251 dáva kráľ rozsiahle výsady Židom. Udeľovaním donácií novým servientom (príslušníkom strednej a nižšej šľachty) sa usiluje posilniť banderiálnu armádu. Práve v mestách a novotvoriacej sa strednej a drobnej šľachte vidí oporu vlastnej vlády.

V novej situácii zmenil Belo IV.  aj postoj voči magnátom. Zrušil reštitučné opatrenia, nechal zosilniť staré kamenné hrady, ktoré jediné odolali náporu Mongolov, a budovať nové. Obavy  z možného návratu Mongolov však pretrvávali medzi obyvateľstvom naďalej.

V zahraničnej politike obnovil zápas s Fridrichom II. a po víťazstve v roku 1246 získal späť zálohované stolice. Po vojne s Bulharskom v roku 1255 si pridelil titul kráľ Bulharska. Lenže zápas o rakúske dŕžavy ho priviedol do súboja s Přemyslom Otakarom II. a neúspech na Moravskom poli v roku 1260 donútil porazeného Belu IV. ponúknuť víťazovi svoju vnučku Kunhutu (dcéru Anny) za manželku.

Zakladacia listina Banskej Bystrice

Mladší kráľ Štefan

Posledné roky života prežil kráľ v konfliktoch so svojím synom Štefanom, ktorého dal korunovať za mladšieho kráľa, keď mal šesť rokov. Našiel mu manželku v tábore Kumánov, čím sledoval ich pokresťančenie(Dcéra kumánskeho náčelníka Sejhana prijala kresťanské meno Alžbeta, ale nesprávala sa podľa danej viery.  Kumáni naďalej odmietali kresťanstvo, uprednostňovali voľný život).

Štefan, ešte ako korunný princ, požadoval v kráľovstve väčší podiel moci, než mu prináležal. Svoj cieľ dosiahol po vojenskom strete s otcom pri Bratislave v roku 1262 a mierových rokovaniach na Ľupčianskom hrade 3. augusta 1263. Za účasti zástupcov šľachty a gvardiána (priora) ľupčianskeho kláštora Tomáša sa Uhorsko rozdelilo na dva samostatné kráľovské dvory.

Rozdelenie Uhorska a smrť Belu IV.

Východná časť ríše pripadla Štefanovi a západná Belovi IV. Keď otec o dva roky neskôr pozbavil syna nástupníctva a časti kráľovstva, syn sa vzoprel otcovej vôli a v roku 1265 ho v otvorenej bitke opäť porazil. Následný mier, ktorý spolu uzavreli, potvrdil predvojnový stav. Od toho času Belo IV. už prestal byť vládcom vo svojej krajine. Posledné dni svojho života prežil pri svojej dcére Margite na Zajačom ostrove (dnes Margitin ostrov).

Pritom svoju dcéru nútil vydať sa za Otakara Přemysla II. (1233-1278) a neskôr za Karola Róberta(1308-1342). Margita sa však rozhodla pre iný život. Stala sa rehoľníčkou v dominikánskom kláštore na Zajačom ostrove v Budapešti, kde opatrovala chudobných. Zachoval sa záznam, že mala stigmy. Zomrela niekoľko dní po otcovej smrti. Za sväticu ju vyhlásil Pápež Pius XII. v roku 1943. Bola pochovaná v tamojšom kláštore a podľa nej pomenovali aj ostrov.

Belo IV. zomrel v náručí svojej dcéry a pochovali ho po boku  syna Belu v rodinnej hrobke vo františkánskom kostole v  Ostrihome, kde ho o dva roky neskôr nasledoval aj nehodný  syn Štefan, s ktorým nastáva agónia Arpádovského rodu na uhorskom tróne a bola ukončená Ondrejom III. v roku 1301.

svätá Margita Uhorská