Dnešným príspevkom končíme trilógiu venovanú Barbore a jej vzťahu k Banskej Bystrici. Zatiaľ čo v prvej časti sme sa venovali Barbore svätici, v druhej časti sme hľadali súvislosti mena Barbory s Banskou Bystricou a našli sme ju na najvyšších priečkach.

V  spoločnosti Mateja Korvína a matky jeho jediného syna meštianky zo Steinu, ktorú kráľ obdaroval nemovitosťami v Banskej Bystrici a v našom meste ju aj navštevoval. V záverečnej časti  pozeráme na rozšírenie kultu sv. Barbory  v stredoveku.

Svätá Barbora v Banskej Bystrici

V banských mestách na strednom Slovensku sa stretávame s jej menom  vo všetkých vrstvách spoločnosti.  Z nemalého počtu príbehov sme vybrali len jeden. Príbeh  Kaplnky sv. Barbory  a banskobystrických  manželiek významných waldbürgerov nositeliek mena Barbora, ktoré sa rozhodujúcim spôsobom podieľali na vzniku vzácnej kaplnky sv. Barbory a jej interiéru.

Farský kostol Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici je  nielen najstarším, ale aj najvýznamnejším sakrálnym objektom mesta. Práve okolo neho sa v priebehu niekoľkých storočí sformoval mestský hrad – dominanta mesta. Sakrálny objekt prešiel od polovice 13. storočia niekoľkými stavebnými etapami (podrobnejšie pozri publikáciu Mestský hrad v Banskej Bystrici) a od 70.rokoch 15. storočia pristúpili stavitelia k neskorogotickej prestavbe, súčasťou ktorej bola výstavba kaplniek.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie

Zakladali ich  bohatí waldbürgeri. Ich výstavbu poňali ako vec osobnej cti. Mali byť miestom pre ich  súkromné adorácie a tiež miestom posledného odpočinku. Ako jediná z mnohých kaplniek vo farskom kostole,  si udržala pôvodný vzhľad  Kaplnka sv. Barbory. Jej interiér je najcennejším umeleckým artefaktom v meste.

V priebehu historického vývoja  menila kaplnka názov buď  podľa rodiny, ktorá mala nad ňou patronát: Plattovská, Glocknitzerova, Wasserbrothova, Gutiana. Alebo podľa oltárov, ktoré boli v nej inštalované: Kaplnka P. Márie, Kaplnka Márie Magdalény, Kaplnka sv. Alojza a názov, ktorý pretrval dodnes Kaplnka sv. Barbory.

Jej počiatky sa spájajú s banskobystrickým mešťanom a banským podnikateľom Mikulášom Plattom, ktorý sa od roku 1459  objavuje medzi členmi mestskej rady a v roku 1470 vo funkcii richtára mesta. Smrť zakladateľa kaplnky v roku 1477 spôsobila, že na miesto  patróna sa  v roku 1477 dostal jeho zaťa  Juraj Kegel a o rok neskôr vdova Barbora.

Práve ona  dala v  roku 1478 kaplnku dokončiť, zariadiť a vysvätiť, pretože  pápežská odpustková listina ju uvádza  v roku 1477 ešte  ako nevysvätenú kaplnku sv. Barbory a sv. Hieronyma.

Kaplnka svätej Barbory

Historické dokumenty hovoria, že 10. februára  1478 sa konala vysviacka kaplnky sv. Barbory a menšieho  oltára sv. Magdalény na severnej strane kaplnky.  Súčasťou boli aj sochy Sv. Petra, sv. Pavla a pápeža Urbana. O 13 dní neskôr  23. februára v roku 1478 došlo k  vysväteniu  sochy Panny Márie, sv. Hieronyma a sv. Barbory v drevenej tabuli ostrihomským hlavným vikárom Michalom, pričom umiestnenie sôch nezodpovedá tomu dnešnému.

Socha sv. Barbory bola na pravej strane a sv. Hieronyma na ľavej strane Madony. V ten istý deň boli vysvätené pozlátené sošky sv. Barbory, sv. Hieronyma  a strieborného kríža ako súčasť oltára sv. Barbory. Ďalšie odpustkové listiny  pre kaplnku pochádzajúce z rokov 1478 a 1491 opakujú horeuvedené skutočnosti.

Zachovaný je tiež text listiny z roku 1479, v ktorom mesto Kremnica sa zaväzuje pravidelne platiť úroky vo výške 25 florénov štvrťročne v prospech kaplnky, z kapitálu 500  florénov poskytnutých mestu Kremnica Barborou  Plattovou a jej zaťom Jurajom Kegelom v prospech Kaplnky sv. Barbory. Až v 18. storočí sa tento problém mesta Kremnice vyriešil po zdĺhavých rokovaniach s mestskou radou  B. Bystrice.

Zastrešenie kaplnky tvorí valená  lunetová klenba s bohatým sieťovým a hviezdicovým vzorom, ukončená na šiestich konzolách zobrazujúcich patrónov Uhorska:. Na severnej strane sú postavy Martina, sv. Jána Almužníka(sv. Hieronyma) a sv. Štefana. Na južnej strane sv. Imricha, sv. Ladislava a sv. Vojtecha.

Oltár v kaplnke sv. Barbory

V období  baroka oltár sv. Magdalény vymenil  oltár sv. Alojza. Jeho umiestnenie si vyžiadalo odstránenie konzoly sv. Štefana – kráľa na severnej strane kaplnky. Neskôr na podnet biskupa Ipolyiho (1823-1886) oltár sv. Alojza  premiestnili do kostola sv. Kríža. Rovnako v tom istom čase bola   konzola sv. Štefana  nanovo zhotovená koncom 70. rokov  19. storočia a bola vrátená na pôvodné miesto.

Po strašnom veľkonočnom požiari 10. apríla v roku 1500, drevená Banská Bystrica odišla do minulosti. Mestská rada prijala rozhodnutie, že drevo prestáva byť základným stavebným materiálom. Prirodzene  požiar poškodil aj kaplnku sv. Barbory. Súčasná sieťová klenba nesie stopy aj staršieho,  zaklenutia kaplnky na južnej stene po spomínanom požiari.

Datovanie objavené počas reštaurovania kaplnky v rokoch 1966 – 1975 na západnej stene v blízkosti klenby, má text anno domini 1-5-0-4, na stĺpe portálu na južnej stene je rovnaký rok.  Mladšie datovanie kaplnky bolo  objavené v tom istom  čase na vonkajších krídlach pozdĺž celej šírky rámu. Pôvodný nápis  z roku  1509: an dem Tag sanct Ypoliti ( ist geendet worden diese taphel ) bol odstránený počas reštaurovania v rokoch 1966 – 1975.

Po spomínanom požiari  v roku 1500,  donátorom kaplnky sv. Barbory sa prezentuje  rodina Benedikta Glocknitzera, ktorá bola spriaznená  s rodinou Plattovcov.

Detail oltára so sv. Barborou vpravo

Kto sú Glocknitzerovci?

Prináležali k patricijskej elite Banskej Bystrici. Benedikt –  zakladateľ, patrí medzi najvýznamnejšie postavy hospodárskych dejín BB na konci 15. storočia. Od roku 1481 bol členom mestskej rady a v roku 1494 zastával funkciu richtára. Spolu s Michalom Königsbergerom kúpili svojho času od Mikuláša Tilmana a Jakuba Junga bývalý rozsiahly majetok Jána Kolmana,  ktorý časom zadĺžili a na jeho prevádzku si  požičali  od Jána Thurzu (1437-1508) ďalšie peniaze.

Nakoniec tento majetok v roku 1493 museli Thurzovi odovzdať za zostatkovú sumu 2 200 zlatých. J. Thurzo oboch zamestnal v Thurzovsko-fuggerovskej mediarskej spoločnosti(TFMS). Benedikt viedol 10 rokov medený hámor a M. Königsberger Kolmanovské banské podniky v Španej Doline.

Dom č. 21 na Námestí SNP

Z detí Benedikta: Barbora, Mikuláš a Wolfgang, nás najviac zaujala Barbora  –  prvýkrát vydatá za Mikuláša Petermanna richtára Banskej Bystrice v rokoch 1498 a 1507, vlastníka  Domu č. 21 na námestí. Tento kúpil aj zhorenisko Metzlerovho domu (dnes dom č. 3 na Námestí SNP) a postavil na zničenej parcele nový dom. Zomrel v roku 1512.

V bezdetnom manželstve si na Dom č. 3 nárokoval kráľ, mestská rada a vdova Barbora, ktorá sa druhýkrát vydala za krajčírskeho majstra Františka Rotha z Krakova. V dome nakoniec zostala až  do svojej smrti 1513. Manžel František Roth sa v roku 1519 vysťahoval do Krakova a svoj podiel na Dome č. 21 venoval švagrovi Wolfgangovi, ktorý získal aj Dom č. 3.

Dom č. 3 na Námestí SNP

Barbora najvýraznejšie vstúpila do histórie mesta vzťahom ku kaplnke sv. Barbory, ktorej  venovala 1 000 zlatých aby mohla byť tu pochovaná, čo sa aj stalo. Dodnes je v západnej stene kaplnky jej epitaf, pôvodne umiestnený v dlažbe pred vstupom do kaplnky.  Roku 1877 bol prenesený na západnú stenu kaplnky (na západnej sú dnes dve niky. Počas reštaurovania kaplnky O. Dzúrikom v rokoch 1966-1975 bol epitaf prenesený na dnešné miesto, z čoho vyplýva, že bol umiestnený v roku 1877 vo vedľajšej teraz prázdnej nike.

Červený mramor 218×120 cm. Oba horné rohy  sú odlomené. Platňu rámuje dookola obiehajúce pole s dnes takmer nečitateľným nápisom, v ľahko prehĺbenom hlavnom poli vidno znázornenie zosnulej ženy vo forme celej postavy, obklopené baldachýnovite utváraným lístím.

Zobrazená je vo svetských drahých šatách: v čepci a dlhej róbe s minuciózne(veľmi podrobne) prepracovanými prackami vo vrchnej časti a s nadmerne dlhými, rozpáranými rukávmi, z ktorých vyvierajú naberané rukávy spodných šiat. Kým zavreté oči a ruky zložené nad pupkom ako na márach hovoria v prospech ležiacej postavy, na druhej strane nadol visiace rukávy šiat a rukou  pridržiavané, resp. na opasku zavesené atribúty – ruženec pre zbožnosť, ako aj mešec na peniaze a zväzok kľúčov pre hospodárske vedenie domácnosti – hovoria skôr v prospech stojacej postavy (nápis antikvou).

Nie je celkom jasné či sa letopočet 1513 vzťahuje na dátum smrti alebo vyhotovenia epitafu.  Na identifikáciu zobrazenej sú k dispozícii (v nápise) len heraldické motívy. Erb vpravo dolu s doprava orientovanou jeleňou hlavou v štíte a rovnako doprava otočenou polpostavou vzpínajúceho sa jeleňa v klenote. Odborná literatúra od Ipolyiho čias pripisovala  epitaf rodine Plattovcov. Ale nebrala pritom do úvahy, že erb s jeleňou hlavou patril rodine Glocknitzer. Tento rodinný erb: jeleň  s otočenou hlavou  vidíme aj vo výseči klenby; v kružbovom baldachýne uzatvárajúcom skriňu rétabula.

Erb rodiny Glocknitzerovcov

Po Barbore sa  starali o rodinné striebro Barborini bratia Mikuláš a Wolfgang.   Ich nástupcami sa v priebehu času stali:  banský sudca Stenzl Wasserbrodt, dvorský sudca a správca banských prostriedkov Erasmus Guett a členovia mestskej rady Matej Suess a Gandl.

Oni uzatvorili s mestom dohodu na splatenie  svojich dlžôb vo výške 800 zlatých tým, že odovzdajú mestu baňu na zelenú farbu na Pieskoch, ktorá bohato vykryje ich dlhy. Zároveň žiadajú od mestskej rady ako pre seba, tak i pre svojich potomkov bezplatné hrobové miesto v krypte Barborinej kaplnky. Po tejto dohode prešla starostlivosť  o kaplnku na mestskú radu.

Kaplnka  mala vlastnú kryptu. Vchod do nej bol  v interiér kaplnky, na mieste, kde bol pôvodne umiestnený oltár sv. Alojza. Naposledy v roku 1779 do nej pochovali senátora Jozefa Huszára. Ešte v tom istom roku bola  pod kostolom vybudovaná nová krypta do ktorej sa vchádzalo z exteriéru kostola.

Unikátne neskorogotické dielo uchovávané v kaplnke sv. Barbory je najvýznamnejším klenotom nielen farského kostola, veď dielo Majstra Pavla z Levoče je zapísané vo svetovom kultúrnom dedičstve.

Dielo majstra Pavla z Levoče