Mesto pod Urpínom, Banská Bystrica, nesporne patrí k významným strediskám slovenského národného života, ktoré si popri hospodárskom a politicko-verejnom význame môže smelo pridávať atribút – mesto vzdelanosti, kultúry a umenia.

Malebné stredoslovenské sídlo pri rieke Hron sa hrdilo mnohými prívlastkami, bolo medené aj povstalecké. Platil o ňom slogan z konca 18. storočia – Za živa v Bystrici, po smrti v nebi. Nachádza sa v ňom dostatok krásnych námestí a ulíc, ktoré ho charakterizujú v pamäti obyvateľov a návštevníkov.

Je tu však jedna ulica, ktorá najmä pri vstupe nevzbudzuje nadšené pocity, dlhá a úzka, bez zelene, začína priamo strede terajšieho  Námestia SNP napravo z pohľadu od šikmej veže. Po oboch stranách ju lemujú bočné múry dvoch mohutných budov – obchodného domu „U Kemov“ a biskupského paláca.

Lazovná ulica v súčasnosti

V jednej tretine dĺžky sa však postupne rozširuje a získava príťažlivejší kolorit, dominuje tu najmä budova bývalého župného domu a na viditeľnom konci sa črtá areál ev. cirkvi s kostolom a farským úradom, za ktorým sa rozprestiera cintorín. Aj ona storočiami prešla zmenami názvov od Badengasse, Kúpeľnej ulice, Župnej ulice, Vármegye utcza, Károly Péter utcza, Ulice Martina Rázusa po Ulicu Maxima Gorkého.

Aktuálny názov je historicky odvodený od funkcie jedného z domov, v ktorom bývali kúpele, teda lázne, preto zostala Lazovná. Pre súčasníkov je to bežná ulica, ktorou denne kráčajú do štátnej vedeckej knižnice, či do materských škôl alebo na spomínaný cintorín.

Málokto z nich si však uvedomuje, že dávno pred nimi po nej viedli kroky dnes už významných osobností slovenskej literatúry, prežívali tu pekné, ale iste aj tie menej priaznivé chvíle. Ich koncentrácia na metre štvorcové v priebehu storočí bola naozaj pozoruhodná. Nazrime preto hlbšie do jej dávnej i nedávnej histórie.

Lazovná ulica 1866

Ako jeden z prvých bol na istý čas jej obyvateľom tvorca Slávy dcery, mošovský rodák Ján Kollár. Vtedy 17-ročný mladík strávil tu dva šťastné roky na tunajšom ev. gymnáziu (1810-11), ktoré mu poskytlo vzdelanie najviac podobné tomu, aké si prial.

No veľký Slovan počas pobytu v meste nežil len štúdiom, rád sa zabával so spolužiakmi hrou s loptou, v riečke Bystrica sa naučil plávať. Iste aj tieto zážitky ho o nejaký čas opäť prilákali do mesta za vychovávateľa, aby si zarobil na štúdium v nemeckej Jene.

Ján Kollár

Oveľa viac o tomto období sa možno dozvedieť z jeho memoárov Pamäti z mladších rokov života. Aj v Kollárových Národných spievankách (1834/35) možno nájsť text, v ktorom sa spieva: „Pekné je to Brezno, peknejšia Bystrica – v Bystrici najkrajšia Lazovná ulica…“

V rokoch 1832-49 sa ev. fara stala domovom pre básnika, spisovateľa a národného dejateľa Karola Kuzmányho. Popri pastoračnej práci nezabúdal na národné potreby – rozhodol sa vydávať jedinečný časopis Hronka (1836-38), ktorý zohral významnú úlohu aj pri nástupe štúrovskej generácie. Na tunajšej fare vznikol aj text jeho slávnej hymnickej piesne Sláva šľachetným (1842).

V revolučnom roku 1848 vyslovil v mene sedliactva vďaku za uzákonené práva a slobody, čím si veru nezískal sympatie bystrických radikálnych maďarských nacionalistov. Nahuckaní výtržníci mu v noci vybili na fare okná a vystrojili „parádny mačací koncert“. Po obsadení mesta cisárskymi vojskami 1849 bol poverený aj vďaka priateľstvu s Ľudovítom Štúrom funkciou vicežupana.

Karol Kuzmány

Krátko nato odišiel do Viedne, aby sa do Banskej Bystrice neskôr vrátil, ale v roku 1863 bol zvolený za podpredsedu Matice slovenskej a presťahoval sa do Martina. Spolu s banskobystrickým biskupom Štefanom Moysesom predstavovali príkladný vzor  ekumenizmu a národnej orientácie.

Vzrušujúce revolučné roky 1848/9 priviedli do Banskej Bystrice aj jedného z vodcov slovenských dobrovoľníkov – Ľudovíta Štúra. Prišiel tu získavať bojovníkov do ďalších očakávaných bojov s košútovskými vojskami.

Plamennú reč predniesol 5. februára 1849 práve v zasadacej sieni župného úradu v Lazovnej ulici č. 9. Na túto skutočnosť upozorňuje pamätná tabuľa v interiéri budovy, ktorá bola odhalená pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia roku 2015.

Božena Němcová

V 50. rokoch 19. storočia niekoľkokrát navštívila mesto aj veľká česká spisovateľka, autorka Babičky – Božena Němcová. Prechodný domov jej vďačne poskytoval mešťanosta Michal Rárus v dome č. 13.

Bezdetní manželia Rárusovci sa tešili vzácnej návštevníčke a radi ju podporovali v jej aktivitách. Žiaľ, aj v Banskej Bystrici ju sledovali policajné úrady, preto musela mesto nútene opustiť. Napriek tomu na pobyt v meste a tunajších priateľov nikdy nezabudla.

V dome č. 28 býval gymnaziálny profesor Ľudovít Grossmann, veľký obdivovateľ a priateľ Andreja Sládkoviča, spoluzakladateľ Matice slovenskej, autor gymnaziálnych učebníc.

Štúrovský básnik sa uňho rád zastavil a spoločne sa venovali spriadaniu plánov do budúcnosti slovenského národa. Práve vďaka Grossmannovi sa podarilo zachovať aj ľudský obraz pohronského slávika; krátko po jeho predčasnej smrti napísal Nástin života Andreja Sládkoviča (1874).

Na ostatných desať rokov života (1870 – 1881) pritúlila Lazovná ulica aj najmladšieho z veľkej štúrovskej štvorky básnikov – Jána Botta, usadil sa v bočnom trakte domu č. 11. Zrelý štyridsiatnik v povolaní zememerača často pracoval v okolitom regióne. Hoci už svoju najväčšiu báseň Smrť Jánošíkova mal vytvorenú, po zhoršení národnostnej situácie dostala napokon práve v Banskej Bystrici tú revoltujúcejšiu podobu.

Blízkosť Radvane ho často viedla k priateľovi Andrejovi Sládkovičovi, na jeho pohrebe roku 1872 bol aj jedným z rečníkov. Spolu s národne cítiacimi študentmi gymnázia zasadili nad básnikovým hrobom slovanskú lipu. Odtiaľto chodieval aj na národné augustové slávnosti do Martina, kde stretol priateľa Slovákov Rudolfa Pokorného.

Ten obdivoval Bottovo básnické dielo a čudoval sa, že ešte nemá vydanú samostatnú zbierku. Rozhodol sa, že začne s vydávaním Knihovne československej v Prahe a prvým titulom budú práve Spevy Jána Bottu. Vyšli v roku 1880 a zožal za ne zaslúžený ohlas,  na augustových slávnostiach Živeny v Martine bol básnik ovenčený vavrínovým vencom. Krátko na to, v jeseni poskytol národne cítiacim študentom gymnázia svoj byt na stretnutia, v rámci ktorých sa vzájomne povzbudzovali recitovaním a spevom.

Bottov hrob

Po vyzradení schôdzok hrozil Jánovi Bottovi exemplárny trest od uhorskej vrchnosti, na následky hrozieb a príprav súdneho konania skonal ako 52 ročný 28. apríla 1881. Pochovaný je na neďalekom ev. cintoríne. Aj jemu zasadili študenti pri hrobe slovanskú lipu.

Medzi študentmi gymnázia, ktorí sa schádzali u Bottu, bol aj budúci básnik a novinár Izidor Žiak Somolický. On a niekoľko ďalších boli za trest vylúčení zo škôl v Uhorsku, vzdelanie si už nikdy nedoplnil. Jeho básnická zbierka Na svite (1892) vzbudila u literárnej kritiky veľké nádeje, ktoré sa však vinou nepriaznivého osudu celkom nenaplnili.

Čudácka povaha ho do značnej miery determinovala, svojho času bol však dušou kultúrneho diania v meste. Aj jemu sa stala Lazovná ulica domovom, v dome č. 8 mu poskytol príbytok národne orientovaný notár Andrej Hanzlík. Svedčí o tom pamätná tabuľa z roku 1943.

Andrej Hanzlík svojou aktivitou sprostredkoval nejedno stretnutie svojho podnájomníka s budúcim spisovateľom a dramatikom Jozefom Gregorom Tajovským. Ten ako mládenec chodieval do jeho domu so svojím otcom  mäsiarom na zakáľačky, kde ho viac ako príprava mäsitých dobrôt priťahovala veľká Hanzlíkova knižnica.

Jozef Gregor Tajovský

Najviac ho zaujímali knihy písané po slovensky a z nich najmä Vlčkove Dejiny slovenskej literatúry. Keďže tam boli dva exempláre, jeden z nich si prisvojil bez vedomia majiteľa. K svojmu činu sa neskoršie priznal aj verejne v rozprávke Pekná krádež. Uvedenú knihu opatroval do konca svojho života.

V tom istom dome vyrastal aj budúci básnik Ján Poničan, ktorého si roku 1912 osvojil bezdetný strýko, aby sa mohol vzdelávať na tunajšom gymnáziu. Roky prvej svetovej vojny mu signalizovali rozpoltený svet, ťažko sa bolo v ňom orientovať. Jeho strýko bol totiž správcom veľkej vojenskej nemocnice v Banskej Bystrici – Majeri, kam za ním mladý študent chodieval.

Videl dôsledky vojny v zničených životoch vojakov a demoralizáciu časti obyvateľstva, v ktorej upadala morálka a česť. Nemožno sa čudovať jeho neskoršej ľavicovej orientácii a smerovaniu jeho literárnej tvorby.  Svoje spomienky Ján Poničan zverejnil v próze Búrlivá mladosť.

Pôvodná budova Literárneho a hudobného múzea na Lazovnej 44

Od roku 1923 začalo rozvíjať bohatú činnosť združenie študujúcej mládeže, ktoré sídlilo v budove na Lazovnej č. 25. Medzi aktívnymi účastníkmi nechýbali ani budúce veľké mená našej kultúry a umenia.

Na jednom z nich premiérovali svoju tanečnú skladbu tango Hawai dvaja septimáni, autorom hudby bol budúci dramatik a spisovateľ Peter Karvaš, text mal na svedomí básnik Štefan Žáry. Petrovi Karvašovi bola Lazovná ulica dôverne známa, veď ako žiak chodil do židovskej školy, ktorá sídlila v dome č. 6. Neveselo na ňu spomína v memoárovej knihe V hniezde.

V roku 1937 zažila ulica neobvyklý sprievod – po náhlej smrti Martina Rázusa v Brezne boli jeho ostatky prevezené po železnici do Banskej Bystrice, kam sa už skôr chystal presťahovať. Na malej stanici pod Urpínom ho čakal smútočný dav predstaviteľov mesta, cirkvi a jeho početných priaznivcov.

Odtiaľ sa tiahol dlhý sprievod Národnou ulicou, cez hlavné námestie, pokračoval Lazovnou ulicou až po ev. kostol a skončil na ev. cintoríne, kde bol pochovaný. Zaujímavosťou je, že jeden čas Lazovná ulica niesla názov práve Martina Rázusa!

Dom č. 14 sa počas študentských rokov na tunajšom gymnáziu (1941-48) stal domovom pre budúceho univerzitného profesora a literárneho vedca Jána Števčeka, dokladá to pamätná tabuľa, osadená rok po jeho smrti (1997). Rád sa do mesta vracal nielen kvôli spomienkam na mladosť, ale aj pre početné literárne aktivity tunajších kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií.

Osobitnú pozornosť si zaslúži evanjelický cintorín, kde možno vzdať úctu a pokloniť sa pamiatke veľkého množstva významných osobností, ktoré našli miesto posledného odpočinku práve na tomto mieste.

Za všetky literárne osobnosti spomeňme Jána Bottu, Teréziu Vansovú, Martina Rázusa, Juraja Slávika Neresnického, Alexandra Matušku, Alžbetu Gőllnerovú Gwerkovú, Želu Inoveckú, vysokoškolských pedagógov Ivana Plintoviča, Zdenka Kasáča, Milana Jurča, Jána Findru, ku ktorým onedlho k nim pribudne aj urnový hrob spisovateľa Ladislava Balleka.

Netreba však zabúdať ani na ďalších tu pochovaných dejateľov – hudobného skladateľa Viliama Figuša Bystrého, ev. kňaza Jána Bakošša, architekta Ladislava Hudeca, mešťanostu  Júliusa Cesnaka, novinárku Otu Plávkovú, bábkara Antona Anderleho, výtvarníkov Andreja Stollmanna, Júliusa Flacheho, Edmunda Gwerka, Štefana Pruknera, maliarku a sochárku Elenu Bellušovú, pochovaný je tu aj najstarší  syn Andreja Sládkoviča Cyril, mecenáš Teofil Stadler, povstaleckí generáli Veselovci, symbolický hrob tu našiel aj hlásateľ Slobodného slovenského vysielača Ladislav Sára.

Aby toho nebolo málo, rodiace sa Literárne a hudobné múzeum v roku 1969 dostalo dočasný domicil v areáli ev. cirkvi, v časti bývalej školy. Popri zbierkotvornej a inej odbornej činnosti sa múzeum intenzívne venovalo aj prezentačným aktivitám, nechýbali výstavy, stretnutia s osobnosťami literatúry a umenia, koncerty, od roku 1991 aj stretnutia novozaloženého literárneho klubu LITEA 2.

Evanjelický cintorín

Riadiace orgány mali úmysel múzeum trvalo umiestniť takisto v Lazovnej ulici č. 11, v takzvanom Bottovom dome. Tesne pred  ukončením rekonštrukcie prišiel rok 1989, po ktorom nasledovali reštitúcie a dom si prevzali pôvodní majitelia.

Navyše, v roku 2001 sa múzeum stalo súčasťou štátnej vedeckej knižnice, ktorá sídli v bývalom župnom dome (č. 9) a v jej priestoroch sa nachádzajú jeho expozície i pracoviská podnes. Treba podotknúť, že celý objekt je krásne a funkčne zrekonštruovaný a ponúka veľké priehrštie aktivít pre všetkých milovníkov kultúry a umenia.

Možno si poviete – obyčajná ulica, bez zvláštneho čara. Za múrmi  domov sa však skrýva množstvo obyčajných i dramatických osudov, spletitých životných ciest ich obyvateľov, ktorí svojho času výdatne čerili hladinu slovenského literárneho života.

Župný dom na Lazovnej