Máloktorému spisovateľovi sa tradičné rozprávkové motívy a ich ľudská prapodstata tak vplietali do života ako poetke, spisovateľke, redaktorke a publicistke Zlate Solivajsovej. Našla si tam spriaznenú dušu: ja som tá sestra, čo si bratov hľadá (Balada o slovenskom putovaní, 1992), a tá ju neustále sprevádzala človečenským aj tvorivým bytím, píše historička Jana Borguľová.

Zlata Solivajsová (6. 5. 1922 – 31. 12. 2010)

Napriek útlej postave znášala radosti i strasti ženy v rodine, práci i tvorbe s neuveriteľnou noblesou. Navonok nedávala vedieť, že sa jej deje krivda či neprávosť, vždy pôsobila ako vystrihnutá zo žurnálu – klobúk, rukavičky boli jej prirodzenou súčasťou. K tomu aj: Úsmev bol spiknutím proti smútku (Ex post, 2002).

Rodáčka zo Šarfie (teraz Nitrianska Blatnica) uzrela svetlo sveta 6. mája 1922 a sudičky jej dali do vienka okrem iných bežných vlastností aj neuveriteľnú húževnatosť, vôľu prekonávať prekážky (jej idolom bol Milan R. Štefánik a jeho Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!), vzťah k umeniu, národné a vlastenecké cítenie.

So Zlatou Solivajsovou (vpravo) v roku 1994

V mladom veku posielala svoje básničky do časopisov, na čo reagoval básnik Rudolf Dilong a povzbudil ju: Čítal som vaše básne, páčili sa mi a chcel som sa s vami poznať osobne. Roku 1946 sa presťahovala z Topoľčian do Banskej Bystrice, mesta, ktoré sa jej stalo až do konca života dejiskom všetkého dobrého i zlého, čo pre ňu osud nachystal.

Najskôr sa zamestnala v knižnom veľkoobchode, založila si rodinu, naďalej písala verše a dostala sa do komunity už známych banskobystrických literátov. V roku 1960 dostala ponuku pracovať v novovytvorenom Stredoslovenskom vydavateľstve, čím sa jej otvoril priestor pôsobiť v prostredí, ktoré ju inšpirovalo a dávalo jej krídla.

Ako zodpovedná redaktorka sa stretávala s renomovanými i začínajúcimi autormi, ktorí ju podporovali v tvorivom úsilí. V roku 1962 vyšla jej prvá básnická zbierka Jablká plné hviezd a bola prijatá do Zväzu slovenských spisovateľov.

Zlata Solivajsová

O päť rokov nasledovala jej druhá zbierka Vyhnanie z raja, no popri tom čoraz častejšie obracala svoju pozornosť na rozprávky: Aj to je totiž jeden zo spôsobov, ako si vymýšľať svoje nebo, ukájať túžbu po harmónii a dokonalosti.

A tak vyšla jej rozprávková knižka Svietnik s holubičkou (1968), za ktorú dostala Cenu SLF. Koniec 60 – tych rokov minulého storočia uvoľnil spoločenskú atmosféru na rôznorodé aktivity, kde si našla priestor aj Zlata Solivajsová. Poznačená v mladosti vojnovými udalosťami (jej brat letec zahynul v boji), uznávala hodnotu mieru ako najvyšší princíp ľudskosti, preto nenamietala voči svojmu zvoleniu za predsedníčku Okresnej mierovej rady.

Zúčastnila sa zjazdu Československej mierovej rady v Prahe, kde predniesla diskusný príspevok s názvom Keď zodvihneš, zle bude…, ktorý sa stretol s búrlivým ohlasom a v odpisoch sa šíril po republike. Na základe toho bola zvolená za členku najvyššieho orgánu, kde sa stretávala a  nadväzovala kontakty s významnými osobnosťami, napr. aj s Emilom Zátopkom.

Spisovateľka

Aktivita Zlaty Solivajsovej ako tajomníčky Stredoslovenskej odbočky Zväzu slovenských spisovateľov pod vedením predsedu Jána Bodenka viedla v roku 1969 k jej zvoleniu do predsedníctva ZSS (do roku 1971). Nebolo jej ľahostajné dianie začiatkom normalizácie, vyjadrovala solidaritu s vylúčenými spisovateľmi. Až do momentu, keď sa to týkalo jej samotnej. A to je príbeh, ktorý zo Zlaty Solivajsovej urobil nežiaducu osobu, čo ohrozuje spoločenský a politický vývoj v republike.

V jej materskom vydavateľstve vyšla totiž jej kniha rozprávok Kľúč od každých dverí (1971). A v nej rozprávka Abeceda pre obludy, v ktorej zašifrovala paralelu vstupu vojsk s prostredím lesa, kde rástol statný dub (Dubček) a ochraňoval zvieratká i stromy pred nebezpečím.

Výsledok bol jasný, autorka Zlata Solivajsová, zodpovedný redaktor Ján Bodenek a ilustrátorka Irena Tarasovová boli vyhodení zo zamestnania a vylúčení z umeleckých zväzov. Pre Zlatu Solivajsovú to znamenalo kolotoč výsluchov, zošrotovanie celého nákladu knihy, odsúdenie na zaplatenie ekonomickej straty a i. Od toho posledného ju zachránilo blížiace sa konanie zjazdu spisovateľov, kde na príhovor niektorých členov ZSS zrušili rozsudok, aby nevyvolávali zbytočné nepokoje.

Zlata Solivajsová Stromy

Takmer dvadsať rokov trval jej dištanc z verejného a umeleckého života, počas ktorého sa naveľa zamestnala ako korektorka v tlačiarňach. Obdobie totálnej izolácie je pomáhali prekonával hory, najmä fyzicky namáhavé túry v milovaných Nízkych Tatrách a v ich srdci Ďumbieri: Ďumbier mi bol a ostal priateľom nezrádzajúcim, ochrancom i chrámom. Privykla si na samotu a mlčanie, uzavrela sa do seba, žila v ústraní.

Opätovný návrat do spoločnosti a do literatúry po roku 1989 bol preto pre ňu neľahký a bolestný. Rehabilitovali ju  a opätovne prijali za členku ZSS. V roku 1991 bola zvolená za tajomníčku odbočky SSS v Banskej Bystrici, funkciu zastávala do roku 1994, pôsobila aj v predstavenstve Spolku slovenských spisovateľov. Naďalej však pracovala vo výbore odbočky, aktívne sa zapájala do literárneho života, ľudsky blízky bol jej záujem o mladých autorov v literárnom klube LITERA 2.

Svoju dávnejšiu i aktuálnu tvorbu vydala roku 1992 v zbierke Pierko po pierku, za ktorú získala Cenu SSS. O desať rokov neskôr vyšla jej posledná básnická zbierka Ucho ihly, v ktorej úderne reaguje na spoločenské procesy a bilancuje svoj životný údel. Postupne bola ocenená za svoju tvorbu i mravný postoj Poctou Valentína Beniaka, Cenou predsedu Svetového kongresu Slovákov Lea J. Danihelsa a jeho manželky Mimi, ako aj cenou Trojruža – za rozprávkovú víziu humánneho sveta doloženú nielen presvedčivým umeleckým gestom, ale aj osobnou odvahou takýto svet žiť.

Mesto Banská Bystrica jej roku 2008 udelilo za celoživotný tvorivý i mravný prínos Cenu primátora. Zapísaná bola aj do zoznamu jeho pamätihodných osobností. ŠVK – Literárne a hudobné múzeum vďaka priateľským kontaktom s autorkou získalo do svojich zbierok množstvo rôznorodého dokumentačného materiálu, z ktorého je možné získavať potrebné fakty a údaje pre budúcich literárnych bádateľov.

Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici spolupráci s Literárnym a hudobným múzeom vydali jej personálnu bibliografiu a k nej na dôvažok reedíciu zošrotovanej knihy Kľúč od každý dverí (2008). Tešila sa z pozornosti a priazne, ale oveľa radšej mala ticho a pokoj, v ktorom preciťovala svoju vieru a tiež pokoru pred nevyhnutnou konečnosťou.

Krehké telo i ubolená duša výnimočnej slovenskej osobnosti opustili tento svet 31. decembra 2010 vo veku 88 rokov. Pochovaná je na banskobystrickom katolíckom cintoríne.

Namiesto rozličných ukážok z poetickej tvorby autorky uvádzame báseň, ktorá vo veľkej miere poukazuje na jej citlivé vnímanie rodinného zázemia. Zároveň je pripomienkou blížiaceho sa Dňa matiek, ktorý si nadovšetko ctila.

Zlata Solivajsová: NESKORÝ ŠLABIKÁR

Mala som mamu Už ju nemám

Anjel tmy mlčí Smrť je nemá

Mám mamin úsmev Tieň jej tieňa

A s mladosťou som rozvedená

Som Ema ktorá nemá mamu

Odkedy nechala ma samu

Môj život vypadúva z rámu

Svet potrebuje dobré mamy

Axióma právd nad pravdami:

Mať matku zajtra ako vlani

A s matkou aj zem pod nohami