O plánovanom rozdelení  banskobystrického Múzea SNP medzi ministerstvá kultúry a obrany sa v poslednom čase vedú rozporuplné diskusie na všetkých frontoch.  Médiá prinášajú názory ministerky kultúry Natálie Milanovej a ministra obrany Jaroslava Naďa, ktoré sú v zjavnom rozpore s názormi odborníkov z oblasti múzejníctva.

Vznikla petícia za zachovanie celistvého Múzea SNP v Banskej Bystrici. K memorandu dvoch ministrov OĽaNO sa vyjadril aj jeden z najpovolanejších odborníkov – bývalý riaditeľ Múzea SNP Ján Stanislav, ktorého stanovisko vám prinášame v plnom znení.

Stanovisko PaedDr. Jána Stanislava, CSc. riaditeľa Múzea SNP v rokoch 1995 – 2006

Preradiť Múzeum SNP zo zriaďovateľskej pôsobnosti MK SR do rezortu MNO SR by znamenalo, že by sa táto ústredná špecializovaná múzejná, vedecká a informačná inštitúcia musela, povedané ústami znamenitého francúzskeho mysliteľa a básnika P. Valéryho: „Držať sa nad smrťou tak, akoby sa držal kameň v povetrí.“

Scvrkla by sa iba na regionálnu vojenskú okrajovú inštitúciu odsúdenú zapodievať sa iba uzučkým výskumom vojenských dejín. To by určite veľmi negatívne zredukovalo špecifikáciu múzea, ktoré v zmysle platného štatútu, doteraz reflektuje múzejnými prostriedkami, výskumom a edičnou činnosťou zlomové udalosti polovice 20. storočia tak, aby nehrozila strata historickej pamäti pre generácie 21. storočia na reálne prežité dejiny aj z aspektu dokumentácie a prezentácie štátnych, vojenských a politických tradícií rezistencie a SNP ako súčasti 2. svetovej vojny.

V priamom televíznom a rozhlasovom prenose som počul, že MK tvrdo a neodvolateľne plánuje vyčleniť z dobre fungujúceho, výkonného múzea nielen vzdelávacie, ale aj digitalizačné centrum, ku ktorým sa táto inštitúcia premyslene prepracovala niekoľkoročnou prácou, aby mohla na maximálne žiadúcej úrovni slúžiť verejnosti a nastupujúcim mladým generáciám.

 A navyše ministerka Milanová mrazivo, spôsobom zabodnutej švédskej ocele do sibírskeho ľadu, arogantne, bez akéhokoľvek zdôvodnenia artikulovala, že trvalú expozíciu Tragédia slovenských židov 1938-1945 v Štátnom múzeu Auschwitz-Birkenau v Osvienčime, ktorú Múzeum SNP dva roky budovalo a v roku 2002 sprístupnilo, už bystrické múzeum nebude spravovať.

Každý súdny človek sa musí zadiviť a vyhodnotiť kroky MK ako úmyselnú deštrukciu, ktorá ťažko poškodí a zníži výkonnostný výtlak tejto vlajkovej lode v zriaďovateľskej pôsobnosti MK.

Ak si v súvislosti s týmto nepremyslene plánovaným prerodením Múzea SNP zalistujem do 50. rokov 20. storočia a utriem zrkadielko pamäti, musím konštatovať, že je to v poradí už ďalší stranícky atak na parceláciu a následne aj postupnú likvidáciu tejto celoslovenskej inštitúcie, ktorej bude predchádzať upozadenie jej významu.

Pre poučenie z dejín bude užitočné urobiť istý historický exkurz do minulosti, aby sme pochopili, prečo sa aj takáto inštitúcia môže dostať na transfer listinu 30 rokov po novembri 1989, hoci má dnes vysoký kredit, medzinárodné uznanie, výkonnú edičnú, akvizičnú a prezentačnú činnosť.

Na základe nariadenia SNR z 2. 12. 1947 č. 80/1947 Zb. bol zriadený v B. Bystrici Ústav SNP priamo podriadený Predsedníctvu SNR, ktorý tu pretrval do r. 1950. Ústav SNP mal v zmysle nariadenia SNR organizovať a uskutočňovať všestranný výskum odboja a SNP, zverejňovať jeho výsledky, zhromažďovať a uchovávať všetok materiál o odboji a SNP a propagovať odkaz SNP.

Po februári 1948 na základe rozhodnutia sekretariátu ÚV KSS z 3. mája 1949 presídlil Ústav SNP začiatkom r. 1951 do Bratislavy a prebudoval sa na Ústav dejín KSS. U nás, po r. 1948, ako to výstižne zhodnotil znamenitý historik Ľ. Lipták, pofebruárový režim demagogicky násilne a s perfídnou falošnosťou stotožnil antifašizmus s komunizmom, čím prekryl pluralitnú skúsenosť odboja a SNP, a tým ju na desaťročia zdevalvoval vo vedomí spoločnosti, lebo dokázal vytvoriť duševné spojenie medzi SNP a pofebruárovou verziou ľavicovej diktatúry.

Pri príležitosti 10. výročia osláv SNP stranícke a štátne orgány konečne odporučili zriadiť stálu expozíciu a samotné múzeum. Povereníctvo školstva a kultúry dostalo za úlohu zabezpečiť adaptačné práce v priestoroch starej radnice, aby sa v nej mohla zriadiť stála expozícia i samotné múzeum. Stalo sa tak 8. mája 1955.

Tento dátum považujeme za vznik Múzea SNP. Prvá stála expozícia bola sprístupnená v radnici v roku 1957. Stranícke orgány napokon schválili na prelome 50. a 60. rokov tzv. zásadnú ideovú smernicu a koncepciu budovania Pamätníka SNP v B. Bystrici, v ktorej sa počítalo, že Pamätník SNP sa stane účelovou budovou Múzea SNP.

Povereníctvo školstva a kultúry v r. 1959 vypísalo architektonickú súťaž. Zvíťazili návrhy architektov D. Kuzmu a E. Hrušku. S výstavbou Pamätníka SNP a Múzea SNP sa začalo v r. 1964 a po piatich rokoch bola monumentálna budova sprístupnená 29. 8. 1969. Odvtedy Múzeum SNP sídli v tejto stavbe na nábreží v historickom jadre mesta Banská Bystrica.  

Pracovníci Múzea SNP počas existencie tohto múzea vybudovali v priestoroch Pamätníka 8 rozsiahlych stálych expozícií. Z odborného hľadiska však „trpeli“ mnohými nedostatkami, ktoré korešpondovali v vtedajším stavom historického poznania tematiky a nedostatočným akvizičným zastúpením mnohých tematických celkov viažucich sa k 2. svetovej vojne, odboja, SNP a slovenskej spoločnosti vôbec.

Ďalšie expozície z čias normalizácie, pochopiteľne poznačila oficiálna komunistická interpretácia protifašistického odboja a SNP. Zmena obsahovej, interpretačnej a inštalačnej podoby expozície Múzea SNP nastala až po r. 1989.

Expozície z r. 1996-97 a z r. 2004 objektívne a na úrovni historického poznania múzejnými prostriedkami dokumentovali aj tie tematické celky, ktoré sa v minulých expozíciách z politických a ideologických dôvodov nemohli premietnuť do expozície, hoci akvizičná činnosť pracovníkov múzea nadčasovo i nadstranícky a v rozpore s oficiálnymi normalizačnými tendenciami dokázala podchytiť nosné prúdy dokumentácie, takpovediac, odvrátenej strany SNP.

I napriek organizačným, resp. transformačným zmenám, ktorými Múzeum SNP počas r. 1996-99 prešlo z pôsobnosti MK SR do podriadenosti Krajského úradu v B. Bystrici v rámci Regionálneho kultúrneho centra a následne späť do pôsobnosti MK SR za ministra M. Kňažka, múzeum dokázalo splniť prioritné úlohy programovej koncepcie prijatej na r. 1995-2000.

Dnes, vyše 30 rokov po novembri 1989, by si aj vedenie MK SR malo dôsledne uvedomiť, že skutočná pluralitná skúsenosť nášho odboja a SNP, už bez straníckej devalvácie, by mala natrvalo organicky tvoriť súčasť našich demokratických tradícií. Tie by sa mali stať organickou súčasťou historického vedomia i povedomia našich občanov a najmä mladej generácie, keďže tieto historické udalosti sa už zaradili do dlhej reťaze dejín a trvalú hodnotu toho podstatného nezmení čas, ani upresňujúce vedecké výskumy, vášnivé spory či polarizácia názorov.

Preradiť Múzeum SNP z rezortu MK do rezortu MNO s tým, že tento rezort má viac peňazí – to nie sú koncepčné predstavy, to je otázka prerozdelenia financií medzi ministerstvami.

Ak má múzeum plniť svoje poslanie v zmysle platného štatútu, musí zostať ako civilná kultúrna inštitúcia v zriaďovateľskej pôsobnosti MK SR. Diktuje tak štatút, logika vzniku a zmysel existencie tejto špecializovanej inštitúcie. Len tak bude môcť výskumom, akvizičnou dokumentáciou, expozično-výstavnou, edičnou činnosťou a širokospektrálnymi formami prezentácie vrchovato napĺňať svoje zmysluplné poslanie.

Vzdelávacie centrum

Týmito činnosťami by malo múzeum pokrývať obdobie fašizmu, rezistencie a SNP z rokov 2. svetovej vojny, povojnové súdne procesy a rehabilitácie povstalcov, vrátane všetkých zlomových spoločensko-politických opozít obdobia komunistickej diktatúry, súčasné prejavy neofašizmu, xenofóbie, rasovej neznášanlivosti a intolerancie v kontinuite súvislosti s ich koreňovou základňou. To je viac aktuálne aj z pohľadu potrieb vývoja našej spoločnosti k pluralitnej demokracii a jej začlenenia sa do európskych demokratických štruktúr.

Téma odboja a SNP bude i naďalej významným faktorom v expozíciách a programových aktivitách. A táto časť slovenských demokratických, spoločensko-kultúrnych a vojenských tradícií bude v terajších európskych štruktúrach ešte viac zhodnotená, pretože sa rozširujú možnosti prezentovať protifašistický odboj a SNP najmä v kontexte európskej antifašistickej rezistencie ako organickej súčasti 2. svetovej vojny, na ktorej aj štáty západoeurópskej demokracie postavili svoje demokratické pokrokové tradície.

Digitalizačné centrum

P.S.  Múzeum SNP nikdy nebolo vojenským múzeom. Nemožno naň uplatniť rovnakú optiku ako na Duklianske múzeum vo Svidníku, ktoré dokumentuje boje ČA a 1. ČSAZ v KDO. Ozbrojené vystúpenie Slovákov proti nacizmu bolo aj bojom za zachovanie vlastnej národnej existencie v protiklade k nacistickým projektom perspektívnej likvidácie slovenského národa. Povstanie vyústilo do rozhodnutia zbaviť sa vazalskej závislosti na nacistickom Nemecku. V SNP sa vytvoril základ pre demokratickú rekonštrukciu národnej identity.

Povstanie dokumentuje vysoký stupeň protifašistického zmýšľania slovenského národa. Povstaním dokázal národ pred sebou samým i pred očami demokratického sveta svoju svojbytnosť a národnú existenciu, vlastenectvo i solidaritu s antifašistami iných európskych národov, ktoré bojovali za svoje oslobodenie a za odstránenie kolaborujúcich režimov a za utvorenie samostatných štátov.

Expozícia Múzea SNP v Auschwitz Birkenau

SNP sa svojím rozsahom, vojenským, národným i medzinárodným významom zaradilo k najväčším vojensko-politickým činom nášho národa v jeho histórii. Slovensko sa SNP vrátilo medzi demokratické krajiny sveta a do veľkej miery zmylo potupnú hanbu za vytrvalú kolaboráciu ľudáckej politickej garnitúry s hitlerovským nacizmom.

V povstaní sme našli svoju cestu k demokracii. A na záver: Aké miesto by malo Slovensko bez SNP v obnovenej Československej republike? Bolo by pokladané za porazený a kolaborujúci národ. O čo by sa opierali emancipačné snahy slovenského národa? O totalitný ľudácky štát? Ten bol na medzinárodnom fóre vnímaný ako totalitný štát s fašizoidnými prvkami.

SNP bolo ozbrojeným vystúpením, malo však aj široký politicko-spoločenský, sociálny, emancipačný a medzinárodný diapazón. Bez SNP si len ťažko vieme predstaviť obrodný demokratizačný proces v 60. rokoch 20. storočia, ktorý sa pretavil do čs. federácie. To sú hlavné dôvody, prečo prekračuje Múzeum SNP prizmu vojenského múzea.