Kedysi som čítal kratučký príbeh. Smutný Emir sa uprostred púšte, v blízkosti prameňa čistej vody, modlil k Alahovi: „Daj Bože, aby náš ponížený národ dosiahol, že bude vládnuť odporným kolonizátorom. Sprav zázrak.“

Ráno podišiel k prameňu a bedákal: „Mocný Alah, prečo nás takto trestáš?“  Z prameňa totiž prúdila mazľavá, páchnuca tekutina.

V Spojených arabských emirátoch sa po zuby nevyzbrojili. Začali vládnuť peniazmi. Ropa je už dávno na druhom mieste. Vybudovali zázračnú púštnu krajinu, ktorú obdivuje celý svet, kde žijú len tí najbohatší a kde je všetko naj.

Len ja som nejaký čudný. Asi nie som súčasťou toho veľkého a konzumného sveta. Neviem ani poriadne prečo, ale Emiráty ma veľmi nenadchli. A ak, tak len oblasti, kde bolo najmenej palácov a kde nestáli najväčšie mrakodrapy.

A v čom si máme brať vzor, aspoň podľa mozog vymývajúcich televízií? Sú takmer na konci očkovania. Veru, aj my by sme boli asi ďalej, keby sme sa nespoliehali na bruselské pečiatky a rokovali aj s Rusmi či Číňanmi.

A ešte sa tu chystá aj svetová výstava v novom klimatizovanom svete. Lebo, bez klimatizácie to tam nejde. To je vzor, ktorému sa treba klaňať.

Klimatizované sú ešte aj autobusové zastávky. A život je tam ťažký. Nie pre domácich, ale pre tých, ktorých svet lesku a pýchy ťahá k sebe. V tom najvyššom a najslávnejšom hoteli zarábala česká pracovníčka recepcie 300 eur.  

Platy robotníkov, ktorí ten svet budujú, bez klimatizácie na páliacom slnku, sú doslova žobrácke. Žiadna solidarita a spoločný islam. Tu sú len peniaze a zisk. Preto sa tam asi páči mnohým našim zbohatlíkom a politikom. A preto sa tam nehrnú imigranti. Išli by do otroctva.

Áno, výsledné dielo je veľkolepé. Ale nedokážem ho obdivovať. Je tam najväčšia fontána na svete, najviac zlata v novej mešite, najväčšie akvárium v hotelovej hale, kde sa dá aj šnorchľovať a veľa ďalších naj. Ja som videl aj najväčšiu koncentráciu medúz v zátokách, možnosť očistiť sa od ropy pri odchode z pláže…

A priznám sa, nevydržal som. Keď sprievodkyňa básnila o toľkých naj pred vstupom do gigantického supermarketu s klziskom a lyžiarskou halou, tak som sa opýtal, či sú tam aj záchody. „To je predsa samozrejmé“ užasnuto odpovedala.“Viete, ja len, že ich budem potrebovať, lebo sa určite pos….m od šťastia, že môžem naraz vidieť tisíc obchodov.“

Asi som teraz svojim postojom niekoho sklamal. Možno aj pre tú pýchu, čo som tam cítil. To nie je môj svet.