Akosi dlho som bol strašne múdry. Prinášal som len samé štátotvorné statusy, ktoré chcú zmeniť tento svet. Márna moja snaha. Ak vysokí štátni predstavitelia v oblasti kultúry a cestovného ruchu, keď ide o pomoc, bezmocne krčia plecami ako opozícia a opakujú stále jedno: „Chýba politická vôľa.“

Čo môžem ja? Pritom tak rozmýšľam. Žeby bola chyba vo Ficovi alebo v Pellem? No ale, ak je to takto, moje sily sú fakt slabé. A tak skúsim aspoň niečo milé a pekné. Samozrejme, že pre mňa. Viete, človek o kadečom sníva. Keď som bol na Kréte v Chanii, na západe ostrova som si pozrel slávnu pláž Elafonisi. A ešte aj Preveli, úžasnú palmovú pláž v ústí potoka do mora. Nádherné miesta.

V bedekroch som však čítal ešte dve, môjmu srdcu blízke zaujímavosti. Na východe ostrova je pláž VAI a kúsok od nej sú aj plantáže miestnych banánovníkov. Čo môže byť zaujímavé na miestnych banánoch?

Rastú aj v Turecku, na Kube som ich jedol pečené ako krumple – bola tu príloha k mäsu, krásne trsy banánov som si fotil na Kapverdoch, tak čo. Ale toto sú miestne banány. Nie sú tmavé ako na Srí Lanke, ale sú miestne. Tak ich chcem vidieť.

Podarilo sa a nemusel som sa ani štverať na plot, za ktorým bola plantáž ukrytá. Po návrate z pláže VAI, pri ceste a schovanej plantáži, bol stánok. Aj olivový olej som si kúpil, ale aj banány. Skoro sme ich v aute zjedli. Výborné. Lenže, aké je to celé individuálne. Čítal som blog, kde autor opisoval Krétske banány ako nechutné. A my sme, aby bolo čo porovnať, pred zjedením banány na poslednú chvíľu odfotili v dlaniach.

Svojho času sa s týmito banánmi robila dokonca hospodárska politika. Bol zákaz na ostrov dovážať tie juhoamerické. A tak miestne banány strašne zdraželi. Nemali konkurenciu.

Dostať sa na samotnú pláž, to nie je len tak. Treba prekonať kopce. Teda skaly. Cestá kľukatá, ale dobrá. Na mape som si to pozeral. V tejto oblasti je plno kľukatých ciest končiacich pri mori. Ej, ktovie aké sú tam pláže? Patrilo ba sa ešte prísť.

Na skalách s biednymi trsmi trávy, tam, kde fúkal silný vietor, sa pásli kozy. No a to je už taká moja úchylka. Aj šéf národnej rady ich má, tak prečo nie aj ja.. Vyvolaný niekdajším krásnym zvykom, keď dámy vylihovali na plážach hore bez. Odvtedy rád fotím kozy. Urobil som si radosť, odfotil som si aj tu.

Aha, palmy. Ešte sme išli asi kilometer, obklopení palmami, na veľké parkovisko. Okolo bufety a reštaurácie, toalety – divočina to asi nebude. Ale, hlavne, že už sme tu.

Akosi posmrkujem. Včera som riadil skleník, kombinácia tepla a chladu spôsobila, že potrebujem vreckovku. Alebo žeby korona…?

Rozpršiava sa, chlad je akýsi nepríjemný, veď už máme október. A tak si spomínam. Na strašne horúci piesok. Normálne som sa smerom do vody naučil znovu behať. A vodička fantastická. A ten pohľad z nej na pláž lemovanú palmami. No tomu sa hovorí spomienka.

A mne nejde len o gýčovú krásu, ktorá je znásobená pandémiou. Nebyť nej, tak je to vlastne preplnené. A teraz, také príjemné. A to krétske slnko. Aké je len pod palmami láskavé.

Palmy rastú hocikde. Ešte aj v Írsku. Tam síce živoria, ale nemrzne, tak po biede prežijú. Ale tu ich nikto nevysádza, tu rastú samé od seba. Svoj začiatok síce mali, ale to je už pekne dávno. Prvé palmy vysadili starí Egypťania. Ale áno, dobre čítate, tí pyramídoví. Niekedy 300 rokov pred našim letopočtom o tom, ako o starobylej zaujímavosti, písali starí Gréci.

A práve teraz o nich píšem aj ja. Paliem je 5 až 6 000. Nakoniec keď neveríte, príďte si to spočítať. Ja len opisujem, čo som si prečítal (už som ako tvorca diplomoviek našich veliteľov). Časť je oplotená a robia sa tam výskumy. 

Keď zlé pominie, zájdite si tam. Ale peniaze vám nedám. Musíte si to nejako zariadiť. No a možno sa bude treba poponáhľať. Čo ak? Palmy sú tu výrazne dominantné. Stačí, aby prišla nejaká Gréta a vyhlásila, že sú to invazívne rastliny. To by bolo palmového dreva…