Tohto roku si štátnym sviatkom pripomíname 34. výročie  Novembra 1989 resp. Nežnej revolúcie a pádu komunizmu v Československu. Pripomeňme si o čo vlastne išlo a čo sa dialo v tých revolučných dňoch. Ale i to, čo nasledovalo potom, ako to videl bystrický novinár Ľubomír Motyčka († 71).

Udalosti  17. novembra 1989

Podobne ako v roku 1939 aj v novembri 1989 zohrali najmä v Prahe a v Bratislave významnú úlohu študenti vysokých škôl. Stali sa katalyzátormi všetkých neskôr nasledujúcich zmien.

Policajný zásah proti študentom v Prahe na Národní třide 17. novembra 1989

Udalostiam zo 17. novembra 1989, keď sa študentskými demonštráciami začala Nežná revolúcia, predchádzali nelegálne stretnutia študentov v Prahe aj v Bratislave. Poslucháči vysokých škôl ich zorganizovali v predvečer Medzinárodného dňa študentstva.

V piatok 17. novembra 1989 príslušníci Verejnej bezpečnosti na Národnej triede v Prahe zbili študentov demonštrujúcich za základné ľudské práva. Postupne udalosti na podporu študentov a na vyjadrenie odporu voči socialistickému zriadeniu nadobúdali väčší rozmach až vyústili do pádu režimu.

Po brutálnom zásahu polície študenti na všetkých vysokých školách od 21. novembra štrajkovali. Pridali sa k nim divadlá a herci,  postupne ďalšie skupiny občanov.  27. novembra sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk. Na Slovensku vznikla  Verejnosť proti násiliu a v Čechách Občianske fórum.

Dňa 7. decembra 1989 po rezignácii komunistickej federálnej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu. 28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a 29. decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Prvé slobodné parlamentné voľby sa uskutočnili v júni 1990.

Rok 1989 priniesol národom v Československu, ako aj miliónom ďalších ľudí v strednej a východnej Európe slobodu, demokraciu, obnovenie ľudských práv a slobodnej viery.

Alexander Dubček a Václav Havel

Štátny sviatok

Federálne zhromaždenie ČSFR schválilo 9. mája 1990 zákon č. 167/90 Zb. z. 17. november – Deň boja študentov za slobodu a demokraciu – ako pamätný deň ČSFR. Národná rada SR na svojom zasadnutí 20. októbra 1993 prijala nový zákon č. 241/1993 Zb. z., ktorým zrušila ustanovenia zákona č. 167/90 Zb. z. a 17. november – Deň boja proti totalite – vyhlásila za pamätný deň SR.

Poslanci NR SR na 52. schôdzi dňa 25. októbra 2001 rozhodli schválením príslušného zákona, že 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu, bude štátnym sviatkom SR. Zo 103 prítomných hlasovalo 86 za návrh, nevyslovilo sa 12 zákonodarcov a vôbec nehlasovali piati. Prezident SR Rudolf Schuster podpísal Zákon o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch následne 30. októbra 2001.

V Českej republike je 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu, štátnym sviatkom od roku 2000.

Ľubomír Motyčka o 17. novembri 1989 a čo bolo potom

Bol jedným z aktérov Augusta ´68 a Novembra ´89 v Banskej Bystrici, pamätníkom týchto zlomových okamihov našej novodobej histórie. Pripomeňme si 34. výročie Nežnej revolúcie novembrovými postrehmi nášho spolupracovníka – novinára a cestovateľa Ľubomíra Motyčku, ktorý odišiel do novinárskeho neba 19. marca 2021.

Ešte si veľmi dobre pamätám na neuveriteľne plné námestie v Banskej Bystrici počas generálneho štrajku 27. novembra 1989. A hneď na úvod prehlasujem, že som neochvejný zástanca dejinného pohybu za demokraciu. Nie som však nekritický a teraz sa pokúsim urobiť svoj osobný pohľad na to, čo nasledovalo po Nežnej revolúcii.

Vychádzajú výsledky prieskumov verejnej mienky, podľa ktorých najmenej pozitívne hodnotia túto udalosť ľudia nad 65 rokov, ľudia z nášho kraja a ľavicovo orientovaní.  Revolúciu sme vtedy vítali s nadšením. Ibaže ako sa ukázalo, každý z nás mal nejaké iné predstavy. A naplniť takú rôznorodosť predstáv i ambícií jednoducho nie je možné. To sa ukázalo hneď na začiatku. Prvá chyba.

Kým dovtedy sa v podstate smeli dostať do funkcií len tí, ktorí boli v strane, potom zase len tí, ktorí v nej neboli. Komunistický spôsob delenia ľudí a myslenia sme si preniesli do demokracie. Zase sa raz prestalo hovoriť o vzdelaní, skúsenostiach, kvalitách človeka a uprednostnila sa politika. A nakoniec aj tak bolo všetko inak.

Nemôžem spomínať na všetko. Malá privatizácia bola aká bola. Rozbil sa systém obchodu a služieb namiesto toho, aby sa nový súkromný sektor staval na nohy v konkurenčnom zápase. A my sme zrazu chceli byť všetci „za vodou“. Ovládli nás pyramídové hry, nie práca. Zarobiť podvodom sa stalo celonárodnou zábavou. Ešte aj jeden policajt mi neskôr vyčítal, že som mu pokazil „kšeft“, lebo som na to upozorňoval v rozhlase.

Nadchli sme sa veľkou privatizáciou. Kým sme nezistili, že jej súčasťou sa stalo veľké rabovanie slovenských podnikov. A ich zánik. Iste, boli aj neživotaschopné podniky, ale my sme si likvidovali podstatu svojej existencie. Rovnako aj poľnohospodárstvo. Vyspelé a silné družstvá akosi museli zaniknúť. Dodnes som nepochopil prečo. Kde kto mi vysvetľoval dôvody, ale ja sa vždy pýtam, či to naozaj bolo v záujme Slovenska?

Jeden môj známy vyčítal svojmu otcovi, že sa nevrhol do privatizácie. Bol predsa politicky postihnutý, mohol zabezpečiť rodinu. Mohli byť za vodou. O práci ani slovo. Na verejnosť stále častejšie prenikali informácie o tom, že hore sa kradne. A stále častejšie sme počúvali vetu: „No a čo, aj ty by si kradol, keby si mohol.“

Na morálku sme úplne zabudli. Cez všetko sa prelínali lustrácie, ktoré postihovali malé ryby a neodhaľovali vinníkov. Bola to akási hra pre verejnosť. Nech sa majú ľudia o čom baviť.

Slovo provízia sa stalo bežnou súčasťou života. Chceš prežiť, daj províziu. Dnes tomu aspoň otvorene hovoríme úplatok. Napojenie na štát a vyciciavanie jeho zdrojov sa stalo prirodzenou súčasťou ekonomiky. A vždy stáli v pozadí tí istí. Bez ohľadu na práve vládnucu stranu. Počul som aj bonmot: „Korupcia je hnacou silou ekonomiky.“ Ozaj čo robí dnes mafia?

Vznikli nové silné médiá. Hrdinami televíznych obrazoviek sa stali hviezdičky, ktoré úplne normálne hovoria o šatách, šperkoch či kabelkách v hodnote bytu či auta. A obyčajný človek aby to ešte obdivoval. Tomu sa ponúkla ekonomická teória, podľa ktorej budeme mať konkurenčnú výhodu ako lacná pracovná sila. Dodnes sa z uplatňovanie tejto teórie nevieme spamätať. Príjmy stále zaostávajú za ekonomickou výkonnosťou krajiny.

Namiesto poctivej práce stále uplatňujeme rôzne hry plné nenávisti, ohovárania a politikárčenia. Dostali sme strach z veľkého sveta. Akoby nás ohrozoval. Nikto a nič nás však neohrozuje viac, ako naša vlastná malosť, zbabelosť a túžba nechať sa viesť nejakým vodcom.

Veril som, ach ja naivný blázon, že všetko bude dobré po dvoch troch rokoch od revolúcie. Chcel som sa pustiť do slovnej bitky s disidentom, ktorý tvrdil, že potrebujeme 20 rokov. Dnes sa s pokorou obávam, či nám bude stačiť 40 rokov, ktoré potreboval Mojžiš na vyvedenie svojho ľudu z egyptského zajatia a jeho očistu, kým všetci prídu do zeme zasľúbenej.

Ale áno. Odmietam cynizmus, ktorý sa vyhlasuje za realizmus. Hlásim sa k naivite a viere v dobro. Slovo morálka stále nie je vo veľkej obľube, napriek tomu sa udomácňuje. A tvrdím, že bez nej to nepôjde.

A k morálke patrí i to, že politika nie je na ovládanie ľudí, ale na službu. Pozor, nie na posluhovanie, na službu. No a či sa to niekomu páči alebo nie, aj u nás sa to musí otočiť kennedyovsky: „Nepýtaj sa, čo môže vlasť urobiť pre teba, ale čo môžeš ty urobiť pre ňu.“

Ľubomír Motyčka