Božie narodenie – prvý sviatok vianočný bol podľa liptovskej etnologičky Ivety Zuskinovej najväčším sviatkom celého kalendárneho roka. Totiž 25. december bol dňom, ktorý ľudia trávili v úzkom kruhu rodiny, čo by sa mohlo stať inšpiráciou na duchovné pristavenie sa v súčasnej uponáhľanej dobe.

Ľudové zvyky na 25. decembra

Nehovoriac o tom, že súčasná pandemická situácia nás doslova núti byť doma so svojou rodinou a obmedziť ostatné sociálne kontakty s blízkymi či priateľmi na minimum.

„Naši predkovia okrem návštevy kostola a nevyhnutného obriadenia statku nerobili v ten deň nič. Dokonca ani nevarili, pretože na Štedrý deň si nachystali množstvo jedla a na druhý deň jedli to, čo zvýšilo a bolo toho do sýtosti. Nebývalo zvykom ani chodiť po návštevách. V niektorých dedinách to bolo vyslovene zakázané. Malo sa zostať doma a slávnostný čas tráviť s rodinou,“

uviedla Iveta Zuskinová pre TASR.

Iveta Zuskinová

Jedinými vítanými návštevníkmi domácností boli malí chlapci – vinšovníci, ktorí podľa Zuskinovej vinšovali napríklad takto:

„Ja som malý, neveličký, pýtam si ja do kapsičky. Kus koláča, kus kabáča, donesiem vám zajtra vtáča. Ak sa vám to málo vidí, donesiem vám pôrčoviny. Ak vám ani to nie je dosť, donesiem vám z mačky chvost. Dobrô ráno vinšujem.“

Skôr ako sa čokoľvek začalo v dome robiť, utekal niekto na potok po vodu. Mal to byť najstarší člen rodiny, ktorý predtým ako načrel vodu, hodil do potoka kúsok oblátky. Vodou potom pokropil ľudí aj miestnosť. Do vody hodili peniaz, niekde jabĺčko alebo chren a od najstaršieho po najmladšieho sa v nej rad – radom všetci umyli. Peniaz mal zaistiť každému blahobyt, jablko zdravie, chren silu a spoločné umývanie vzájomnú súdržnosť.

V tento deň skončil pôst a v niektorých domácnostiach, ak nedojedali zvyšky zo štedrej večere,  sa už jedli jedlá z hydiny. Bol to napríklad slepačí vývar s domácimi rezancami a pečená kačka alebo hus. Po dedine zvykol chodievať  obecný pastier s obecnou trúbou. Išiel z domu do domu a dostával od gazdín výslužku v podobe upečeného koláča.

Prvý sviatok vianočný bol rodinný sviatok, kde sa stretla najbližšia rodina a spievali sa koledy. Platilo to, že sa nič nerobilo okrem postarania o dobytok. Nesmela chýbať účasť na slávnostných bohoslužbách.

Inšpirácia zvykmi našich predkov by podľa etnologičky nezaškodila ani dnešným generáciám.

„Určite by nám všetkým nezaškodilo pozastavenie každodenného stresu. Mladí ľudia by nemali byť cez tieto sviatky zahĺbení do sledovania televízie a komerčnej zábavy, ale nájsť si čas na porozprávanie sa s najbližšími. Ani najdokonalejšia mobilná či mailová komunikácia tieto vzácne chvíle nenahradí,“

dodáva pani Iveta Zuskinová.

Prvý sviatok vianočný je pre kresťanov dňom Božieho narodenia

Deň 25. december ako cirkevný sviatok sa po prvýkrát spomína vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov (Depositio Martyrum) z roku 336.

Vianočné sviatky každoročne na celom svete slávia miliardy ľudí, či už ich oslavujú ako kresťanské sviatky narodenia Ježiša Krista, alebo ich vnímajú ako obdobie, keď sa zvykne pri vianočnom stole stretávať celá rodina. Takmer všetky kresťanské cirkvi Vianoce považujú spolu s Veľkou nocou za najvýznamnejšie kresťanské sviatky.

A hoci nekresťania a ateisti ich všeobecne považujú skôr za sviatky pokoja a mieru a nepoukazujú na ich kresťanský aspekt, Vianoce a dátum 25. december sú tak či tak spojené s narodením Ježiša Krista.

Veriaci si pripomínajú udalosti v Betleheme (po hebrejsky Dom chleba), meste ležiacom asi osem kilometrov južne od Jeruzalema. Tam prišli pre sčítanie ľudu Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou. A tam, v jaskyni za mestom, sa podľa tradície narodil Ježiš.

Kresťania sa v tento sviatok zúčastňujú na slávnostných bohoslužbách, tešia sa z radostnej spomienky na príchod Vykupiteľa na svet, modlia sa za porozumenie a pokoj vo svete. V katolíckych kostoloch sa okrem slávnostných omší na viacerých miestach konajú pri scénke betlehema v kostoloch aj jasličkové pobožnosti pre deti alebo betlehemské hry.

V gréckokatolíckych chrámoch sa počas sviatku koná slávnostná sv. liturgia. Dôraz sa kladie na skutočnosť, že Boh sa stal človekom, prijal ľudskú prirodzenosť, aby skrze svoje poníženie, smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote. Evanjelici sa schádzajú predpoludním alebo popoludní na slávnostných službách Božích s Večerou pánovou.

Samotný dátum 25. december je skôr tradíciou a pravdepodobne sa ani nezhoduje so skutočným historickým dňom narodenia Ježiša Krista. Narodenie Pána nemalo spočiatku svoj vlastný sviatok, ale pripomínal sa v deň Zjavenia Pána – Troch kráľov, teda 6. januára.

Osobitná spomienka na Božie narodenie sa začala objavovať na Západe asi v polovici 4. storočia. Ako cirkevný sviatok sa 25. december po prvýkrát spomína vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov (Depositio Martyrum) z roku 336.

Keďže 25. marca sa všeobecne pripomína sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o deväť mesiacov podľa tejto tradície je symbolický deň Narodenia Pána práve 25. december.

Ďalšia hypotéza hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka (Natalis Solis Invicti). Rímski kresťania tento pohanský sviatok začali sláviť ako vlastný sviatok Narodenia Krista – ako Slnka na základe biblických citátov, napríklad Kristus ako Slnko spravodlivosti (Sol Iustitiae), alebo Kristus – Svetlo sveta. Tento dátum – 25. december ako sviatok Narodenia Pána bol všeobecne prijatý a rýchlo sa ujal.

Pravoslávni kresťania na Ukrajine a v Rusku oslavujú narodenie Ježiša Krista podľa juliánskeho kalendára, teda 7. januára gregoriánskeho kalendára. Na tento deň, vďaka 13 – dňovému posunu, 25. december totiž pripadá.