Dátum 30. septembra 1938 je spätý s podpisom Mníchovskej dohody, ktorá negatívne poznačila osudy Čechov a Slovákov v II. svetovej vojne a zanecháva v nás trpkú historickú príchuť zrady zo strany našich vtedajších spojencov. Pri tejto príležitosti sme vybrali pre Vás pohľady troch slovenských historikov a jedného českého vojenského historika na túto tragickú udalosť.

Slovenský historik Tomáš Klubert popisuje udalosti, ktoré predchádzali podpisu Mníchovskej dohody:

„12. septembra 1938 na zjazde nacistickej strany v Norimbergu nemecký diktátor Adolf Hitler hrubo zaútočil na Československú republiku (ČSR) a jej prezidenta Edvarda Beneša. Hneď na to vypuklo v českom pohraničí povstanie sudetských nacistov, ktoré československé ozbrojené sily v priebehu dvoch dní potlačili.

15. septembra 1938 sa Hitler na stretnutí s britským premiérom Nevilleom Chamberlainom v Berchtesgadene vyjadril, že už nemieni tolerovať „útlak“ sudetských Nemcov. Vojnu medzi Nemeckom a Československom podľa neho mohlo odvrátiť len pripojenie českého pohraničia k Nemeckej ríši.
16. septembra 1938 prijala československá vláda nótu predloženú vyslancami Veľkej Británie a Francúzska, aby v záujme zachovania mieru odstúpila oblasti, ktoré obýva viac ako 50 % etnických Nemcov. Toto rozhodnutie vyvolalo v Československu rozhorčené demonštrácie. Na druhý deň sa uskutočnil generálny štrajk, po ktorom vláda Milana Hodžu podala demisiu. Hitler súčasne vyhlásil, že spolu so sudetskou otázkou musia byť vyriešené problémy poľskej a maďarskej menšiny v ČSR.
17. septembra 1938 vymenoval prezident Beneš úradnícku vládu na čele s generálom Janom Syrovým, ktorá vyhlásila všeobecnú mobilizáciu a o dva dni neskôr odmietla Hitlerove požiadavky.

Po týchto udalostiach nasledovalo ďalšie kolo britsko-nemeckých rokovaní a nacistické vojská sa začali presúvať k československým hraniciam.

28. septembra 1938 Chamberalin zaslal Hitlerovi list, v ktorom mu oznámi, že môže svoje ciele realizovať aj bez vojny. Zároveň vyzval talianskeho diktátora Benita Mussoliniho, aby prevzal úlohu sprostredkovateľa na medzinárodnej konferencii o nemeckých požiadavkách. Na druhý deň sa predstavitelia Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska stretli v Mníchove, kde krátko po polnoci 30. septembra 1938 podpísali dohodu o odstúpení sudetských území, Petržalky a Devína Nemecku. V dodatočnom prehlásení sa zaviazali vyriešiť do troch mesiacov problém poľskej a maďarskej menšiny v ČSR.

Vláda generála Syrového a prezident Beneš mníchovskú dohodu prijali, ale bez súhlasu Národného zhromaždenia, čo odporovalo československej ústave. Celkovo stratila ČSR v dôsledku mníchovskej dohody územie s rozlohou 41 098 km², na ktorom žilo 4 879 000 obyvateľov.“

Historik Vladimír Sklenka dodáva:

„V Mníchovskej dohode podpísanej 30. septembra1938 o 02:30 SEČ pred 82 rokmi bolo zakotvené aj riešenie maďarskej otázky, čo viedlo k odstúpeniu územia južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi fašistickému Horthyho Maďarsku. Nazýva sa to aj Mníchovská zrada.“

Stanislav Mičev, historik a riaditeľ Múzea SNP vidí Mnichovskú dohodu a jej dopad na osudy Čehov a Slovákov takto:

„Sú udalosti v našich dejinách, ktoré zanechávajú v srdci smútok. K takým udalostiam patrí aj 29.- 30. september 1938, keď nacistické  Nemecko, fašistické Taliansko, Veľká Británia a Francúzsko uzavreli a podpísali Mníchovskú dohodu.

Toho, koho sa to týkalo, nechali postávať za zatvorenými dverami. Opäť sa raz ukázalo, že geopolitika je nadradená záujmom ľudí – tentoraz obyvateľom Československej republiky.

Neustále cúvanie pred Hitlerovými územnými požiadavkami sa však nevyplatilo. Francúzsko vykrvácalo ani nie o dva roky a britské jednotky utiekli z obkľúčenia v Dunkerku len vďaka obetavosti svojich ľudí na svoj ostrov, ktorý onedlho zasypali nacistické bomby a rakety.

Frustrácia, ktorá postihla český a slovenský národ, je tu však dodnes. Odhodlanie (možno niekto povie nezmyslené) obidvoch národov brániť sa bolo pochované a muselo sa dlho kriesiť v zahraničnom a domácom odboji, na Slovensku v jednom z najväčších európskych protinacistických povstaní, ktoré poznáme ako Slovenské národné povstanie.

Mníchov Hitlerovi potvrdil, že si môže trúfať na čokoľvek. Práve  Mníchov bol tým začiatkom, ktorý viedol k okupácii Čiech a Moravy, ale aj nadiktovanému Slovenskému štátu s nedemokratickou a nakoniec aj rasistickou politickou doktrínou.

Často počúvam, že nič podobné ako bolo v rokoch 1938 až 1945 sa nemôže opakovať. Viem však, že ľudia sa z dejín poučiť nevedia a neustále opakujú už raz urobené chyby…“

Český vojenský historik Eduard Stehlík hodnotí vojenskú pripravenosť Československa na obranu po Mníchovskej dohode. Pravdou je, že mníchovský diktát pre československých občanov znamenal potupu, frustráciu a traumu, ktorá poznačila celé generácie. S trochou zveličenia možno povedať, že zapríčinil aj istú krízu svedomia či dokonca komplex menejcennosti.

Ako kritici tohto Benešovho prístupu zdôrazňujú, neobstojí ani tvrdenie, že brániť sa nemalo význam, lebo ČSR by v ozbrojenom konflikte s Nemeckom nemala šancu na úspech. V histórii je veľa príkladov, keď sa ľudia bránili, hoci vopred vedeli, že prehrajú. Morálna prehra je totiž niekedy oveľa horšia ako porážka vo vojne.

Podľa Eduarda Stehlíka sa vojaci, ktorým vtedy prikázali ustúpiť, cítili ako zbabelci.:

„Kapitulovať! To pre nich bola urážka. Zdieľam s nimi názor, že to bola otázka národnej hrdosti. Armáda nie je na prehliadky, ale na obranu krajiny… Iste, s najväčšou pravdepodobnosťou by sme tú vojnu prehrali – ale so cťou… Nám tá kapitulácia vyniesla povesť národa, ktorý nestrieľa a radšej stiahne chvost.“