Od vzniku bystrického Divadla z Pasáže uplynulo štvrťstoročie. Čo všetko za tento čas zažila táto jedinečná divadelná scéna?

Ako sme od Popolvára k Norme prišli…

Na začiatku bola rozprávka – príbeh o tom, ako pár ľudí s postihnutím dostalo šancu ukázať, čo v nich naozaj je. Javisko, biele plátno a na ňom modrý obláčik. Počuť klavír a spoza plátna vychádzajú dve herečky.

Režisérka a zakladateľka divadla Viera Dubačová a herečka Zuzana Šebestová spievajú:

„Bol jeden Popolvár a ten mal veľký dar, vedel sa smiať, vedel sa hrať. Chcel draka poraziť a nad zlom zvíťaziť.“

Strhnú plátno a pred scénou stoja prví herci s mentálnym postihnutím, ktorí našli odvahu postaviť sa na javisko. Osem statočných: Peter Hudec, Beáta Poláková, Ľubica  Tureková, Ivan Blaško, Ľubica Žilková, Ivan Chmelko a Peter Vaculčiak, Miriam Kujanová.

Takto sa začínalo prvé predstavenie Divadla z Pasáže O Popolvárovi ako ho nepoznáte. Odvtedy sme všetci v divadle porazili drakov, zvíťazili ale občas i prehrali nad zlom, nezabudli sa smiať, ale naučili sme sa aj plakať a stále chceme hrať.

„Vytvorili sme 30 divadelných predstavení pre všetky vekové kategórie, zúčastnili sa mnohých divadelných festivalov doma i v zahraničí,  jeden festival sme opakovane organizovali, absolvovali sme turné po Slovensku, Česku i USA, natočili celovečerný film „Z denníka jedného vagóna“ (v tom období to bol jediný film, kde hrali len ľudia s mentálnym postihnutím), získali ocenenia a prostredníctvom svojich predstavení pomáhali iným komunitám a ľuďom,“

hovorí Umelecká riaditeľka Mestského divadla – Divadla z Pasáže Eva Ogurčáková. A mnoho iných vecí z histórie divadla nájdete  (www.divadlozpasaze.sk).

„V roku 2010 sme sa stali Mestským divadlom – Divadlom z Pasáže, kedy nás mesto Banská Bystrica zastrešilo a výrazne nám pomáha pokračovať v činnosti. Tento krok mesta bol pre divadlo rozhodujúci. Prišiel v období, v ktorom sme v divadle boli na konci so silami z neustáleho a veľakrát márneho hľadania financií na pokračovanie svojej činnosti,“

pokračuje  Ogurčáková.

Rast divadla

Popritom divadlo rástlo, hľadalo vlastný divadelný jazyk, štruktúru a každodennou prácou dokazovalo, že mu patrí dôležité miesto na zemi. Herecký „ansábel“ sa rozrástol na 14 hercov, štafetu po Viere Dubačovej prevzal Matúš Petričko ako riaditeľ a Eva Ogurčáková ako umelecká riaditeľka.

Kolektív divadla dnes tvorí Miroslava Zelníková (šéfka divadelných dielní), Ľudmila Veverková (riaditeľka Denného centra Divadla z Pasáže), Peter Vrťo (lektor a tvorca detských predstavení), Anna Tomaštíková (lektorka a tvorkyňa detských predstavení), Zuzana Javorská (ekonómka a produkčná divadla), Juraj Barbuščák (riaditeľ podporovaného bývania).

Vďaka patrí aj technikom: svetelnému majstrovi Jánovi Čiefovi a Dušanovi Ivanovi hudobnému majstrovi, vďaka ktorým divadlo rastie i po umelecko-technickej stránke.

Herci

Jadrom divadla sú stále herci. Niektorí sú v divadle od jeho založenia, iní pribudli len nedávno. Tí skúsenejší svojim prístupom k práci a vytrvalosťou pomáhajú napredovať novým hercom. Za uplynulých 25 rokov sa mnohé zmenilo – v začiatkoch na javisku trávili spoločne aj pár hodín, ale produktívna práca tvorila len zlomok času.

„Viacerí herci sa nedokázali sústrediť, neboli zvyknutí ani motivovaní vytrvalo pracovať na spoločnom diele. Dnes nás už všetkých tvorba pohltí tak intenzívne, že si ani nevšimnime a je čas obeda,“

dodáva umelecká riaditeľka divadla.

Herci a divadlo vyrástli spoločne. Vďaka divadelným predstaveniam mnohí začali hercov vnímať inak, zažili ich schopnosti, silu, videli ich úsilie na sebe pracovať. Tento vývoj krásne mapujú aj médiá. Kým v začiatkoch  boli označovaní ako „retardované detičky z divadielka“, dnes sú to už profesionálni herci mestského divadla.

A ako herci vysielajú do sveta mnoho posolstiev, jedným z nich je aj obhajoba práv ľudí s postihnutím. Nerobia to argumentmi, ale cez nastavenie zrkadla každému z nás. Ako ja vnímam človeka s postihnutím? Ako sa k nemu chovám? Čo vo mne prebúdza pohľad na jeho výkon na javisku? Vidím to každodenné úsilie, alebo vidím len človeka, ktorému práve nerozumiem text? A tým menia životy ľudí nielen s postihnutím.

Kto pozná hercov divadla dlhšie, vidí koľko dennodennej driny, vzdelávania (herci majú každý deň hodiny herectva, pohybu, hudby atď.) a prekonávania osobných výziev je v jednej scéne na javisku. Do každého predstavenia sa púšťajú s nasadením a dávajú zo seba maximum daného momentu.

Norma

A tak sa od rozprávky dostávame k Norme, ktorá nie je len názvom zatiaľ poslednej inscenácie ale aj vyjadrením cieľov Divadla z Pasáže. Každý človek by mal dostať príležitosť prejaviť sa, využiť svoje danosti či znevýhodnenia k tomu, aby dokázal krok po kroku meniť svet k lepšiemu.

A keď potom zazvoní zvonec, rozprávka sa možno zmení na realitu… na spoločnosť, kde  šance pre ľudí s postihnutím sú každodennou normou!

„Ďakujeme Vám diváci, že túto dobrodružnú cestu absolvujete spoločne s nami,“

uzatvára Eva Ogurčáková.