Čím viac sa vzďaľujeme od hraničnej čiary totalitnej minulosti, tým živšie pociťujeme – v sebe i okolo seba – zotrvačnosť jej dedičstva. Najradšej by sme sa odstrihli od pupočnej šnúry, ktorá nás s ňou spája, pretože nemáme dosť odvahy a cti poriadne rozbaliť batoh, čo nás tlačí k zemi.

Namiesto otvorenej, dôkladnej a skutočne demokratickej analýzy a diferencovaného hodnotenia zložitosti doby rokov 1948 – 1989 sa skôr zbabelo utiekame k jej povrchnému paušalizovaniu odmietaním všetkého, čo sa vtedy vytvorilo aj v oblasti literatúry. I keď určite nemožno obchádzať temné a tragické stránky vtedajšieho života ako memento, predsa len aj v oblasti slovesného umenia nemožno zatracovať tvorbu ktoréhokoľvek spisovateľa len preto, lebo bol napr. členom komunistickej strany alebo zastával nejakú funkciu vo verejno-spoločenskom živote.

V tomto smere sa aj napriek upozorneniam mnohých takmer úplne vytratila zo slovenských divadiel tvorba viacerých dramatikov tvoriacich v spomínaných rokoch „budovania socializmu“ (napr. Jána Soloviča, Osvalda Zahradníka a iných). Pritom mnohí z nich vo svojej tvorbe nepodľahli vo všetkom ideologickým tlakom vtedajšej doby a svojimi divadelnými hrami po dobrom dramaturgickom spracovaní by určite mali čím osloviť stále viac zmaterializovanú dušu súčasného konzumenta.

Ivan Bukovčan

Veď mnohí práve v období triednej nenávisti a bezprávia hľadali odpovede na všeľudské problémy, ktoré umelecky prostredníctvom dramatického umenia nastoľovali s cieľom rozmnožovať etické, kultúrne i estetické hodnoty, z ktorých mnohé aj v dnešných časoch by sa určite stali výzvou zachovať, obhájiť ideály a vízie budúceho sveta, hodné našej národno-kresťanskej tradície.

Jedným zo spoľahlivých článkov slovenského dramatického umenia bola tvorba Ivana Bukovčana, od narodenia ktorého uplynulo 100 rokov (15. september 1921 Banská Bystrica). Umelca, na ktorého si občas spomenie televízia uvedením filmovej trilógie Medená veža (1970), Orlie pierko (1971) a Stratená dolina (1976), pre ktoré napísal scenár.

Divadlá sú k jeho tvorbe macošskejšie. A to aj napriek tomu, že nadčasová platnosť jeho dramatického diela spočíva vo všeľudskom obsahu i posolstve väčšiny jeho divadelných hier. Stavia sa v nich jednoznačne na stranu života proti všemocnej sile zla, násilia a smrti, na obranu človeka a jeho dôstojnosti, práva a slobody proti mocnostiam rozkladajúcim jeho identitu, manipulujúcim s jeho citom, mysľou a vôľou.

Ivanovi Bukovčanovi dožičil osud dve desaťročia naplniť tvorbou divadelných hier a filmových scenárov, ale i publicistických vystúpení. V každej oblasti reagoval na premenlivosť sveta a spoločnosti. Načrel do minulosti i prítomnosti a vytvoril mnohé z toho, čo príde, či môže prísť. V jeho literárnej tvorbe bol súlad medzi životom a dielom. Zásluhou otca získal od detstva vrúcny vzťah k prírode.

Kým kohút nezaspieva

Otec Vojtech Bukovčan bol lesný inžinier, ktorý vo svojom odbore vydal i knižné publikácie. Do knihy „Lavíny a lesy“ vpísal vlastnou rukou synovi Ivanovi venovanie: „Synovi Ivanovi, s ktorým sme krásy a nebezpečie vysokých hôr pri potulkách v zime a v lete obdivovali“.

Ivan Bukovčan značnú časť detstva strávil na Starých Horách pri Banskej Bystrici, k čomu vo vlastnom životopise z roku 1919 uviedol, že „po prvej svetovej vojne starohorská dolina, pustá, vyrabovaná, už len skúpo živila drevorubačov a vrchárskych bedárov. Veľa tu bolo drsnej horskej krásy, ale málo chleba.

Až neskôr som vedel vďačne  oceniť, čo mi dalo desať rokov, prežitých v tomto prostredí, pre formovanie života a pre umelecký vývin.“ Tu možno hľadať zárodky budúcej akejsi podvojnej Bukovčanovej optiky. Aj ako typický mestský vzdelanec sa vedel pozrieť na prírodu a všetko v nej očami vidieckeho človeka, ktorý je dôverne oboznámený s lesným rastlinstvom i tvorstvom.

Prvý deň karnevalu

Už v chlapčenskom veku stratil matku i mladšiu sestru. Otca preložili do Solivaru, kde dokončil národnú školu a začal chodiť v blízkom Prešove na gymnázium. Dokončil tu len päť tried, lebo roku 1935 preložili otca na Ministerstvo poľnohospodárstva do Prahy. K tomu vo vlastnom životopise poznamenal: „Po slovenskej dedine a po meste prišlo teraz veľkomesto, znepokojujúce chlapčenskú myseľ. Tu sa zrodila aj moja láska  k filmu, predbežne ako filmového diváka, lačne hltajúceho všetko a bez výberu.“

Po rozbití predmníchovskej Česko-Slovenskej republiky sa vrátili do Solivaru a po maturite v Prešove sa roku 1940 zapísal na štúdium práva v Bratislave, ktoré ukončil o štyri roky.

Horské dediny, ich obyvatelia, čarokrásna príroda sa stala domovom jeho literárnej tvorby. Úcta a dôvera voči robotnému človeku mu nebola vštepená dobou, keď písal, lebo si ju do doby priniesol v sebe. V ľuďoch obdivoval pracovitosť a prirodzenú statočnosť, preto v jeho tvorbe nachádzame dramatickú reakciu na správanie sa a konanie človeka počas Slovenského národného povstania, ale aj pri akejkoľvek príležitosti, keď niečo ohrozovalo spoločnosť a jednotlivca v nej.

Výraznými tvorivými činmi v tomto smere sú najmä jeho dramatické diela Kým kohút nezaspieva (1969), Sneh nad limbou (1974) a Prvý deň karnevalu (1972), ktoré sú z rodu „optimistických tragédií“. V nich tragédia človeka nie je zavŕšením, ale predobrazom víťazstva myšlienky slobody a ľudskosti. Nesústreďuje sa na zobrazenie hrozby fyzickej likvidácie človeka, ale aj mravnej.

V divadelnej hre Kým kohút nezaspieva sú slová Evanjelia, ktoré sú parafrázou známeho Ježišovho výroku na hore Olivovej. V dráme vystihol a zachytil odvrátenú stránku heroického obdobia, fakt, že v historicko-dramatickom čase žijú popri hrdinoch aj ľudia slabí, váhajúci, zapredávajúci sa i vyslovení zbabelci.

Na margo takto zdramatizovaných povstaleckých čias napísal: „V každom prípade sa človek v tejto osudnej chvíli – vo chvíli svojej bezmocnosti proti násiliu a hrozby fyzickej likvidácie – napokon rozhodne sám proti sebe: zničí sám seba alebo sa zachráni, pravda, za cenu sebazničenia v mravnom zmysle; inej možnosti nemá. Lebo tá tretia možnosť je, bohužiaľ, skôr iba teoretická: nemôže si zvoliť možnosť byť iba divákom: scéna je totiž situovaná do rušnej historickej križovatky, do tzv. srdca Európy.“

Táto hra s tragikomédiu Pštrosí večierok (1967)  a drámou Zažeň vlka (1970) tvorí trilógiu poznačenú osobnostným postojom a umeleckým majstrovstvom. V týchto hrách sa Bukovčan angažoval za humanizáciu človeka, aby nepodľahol úplnej barbarizácii, či už akýmsi tlakom zvonka, mimo človeka, alebo aj jeho tajomného vnútra, ktoré sa prejavuje často neľudskosťou. Nastoľuje teda večné otázky, čím vlastne je človek, kto to vlastne je?

Pštrosí večierok

Kladie si ich preto, lebo človek objavuje zákutia vesmíru, lákajú ho tajomné a neznáme diaľky, ale chýba mu pohľad do seba, na seba. Preto tieto hry mali priaznivú ozvenu, preto takmer v každej divadelnej sezóne v prvej polovici 70. rokov 20. storočia prišiel s novou hrou, napr. Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica (1971), prípadne Takmer božský omyl (1971). V nasledujúcich troch rokoch postupne pribudli hry: Prvý deň karnevalu (1972), Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom (1973). Popri tom si spĺňal aj povinnosti filmového dramaturga a napísal tri scenáre k filmom Človek na moste (1972), Deň, ktorý neumrie (1974) a Stratená dolina (1976).

Vo februári 1975 si na lyžovačke zlomil na troch miestach členok. Odsúdilo ho to do nečinnosti a v jeho korešpondencii sú svedectvá, že veľmi ťažko znášal nepohyblivosť, ktorá ho hatila v životných pozorovaniach aj v samotnej práci. Zomrel náhle pred úsvitom nedeľného rána 25. mája 1975. Odišiel v čase vrcholenia svojej všestrannej tvorivej aktivity, keď s ním divadlá i film rátali ako s jedným zo svojich domácich autorov, ba jeho hry sa začali často uvádzať aj v zahraničí.

Hrob Ivana Bukovčana

Ešte pred definitívnym pozemským odchodom stihol dopísať tragédiu Fatamorgána (1975), v ktorej sa zamyslel na ľudstvom a jeho zložitými a ťažko skúšanými osudmi v 20. storočí. Bukovčan mravnú podstatu tejto hry odkrýva v záverečnom monológu postavy Kenotafiosa, ktorý musí trpieť a znášať trýzeň za svoje zaváhanie, za svoj osudný čin: „Ešte mám jasný um … dokončím dielo! Lenže … stačím na to sám …? A možno … možno je to absurdná myšlienka … fatamorgána … vypočítať človeka … Potom aj výsledky musia byť absurdné. – – – Nie … nie! Veď už vieme všetko … skoro všetko … už meriame jeho tlak … jeho teplotu … jeho oči i srdce … ešte musíme poznať jeho mozog … jeho myšlienky … jeho dušu! Veľká šanca pre celé ľudstvo …! Tri a pol miliardy nálezov … morálny röntgen zemegule … mravný obraz tejto planéty. – – Len tak sa pozná, akú má cenu … a akú má nádej … Verím, že je to možné … no … človek sa nevzdáva … človek vždy dokončí svoje dielo … dobré i zlé.“

Symbolicky tu Bukovčan uzavrel aj svoj životný oblúk, keďže končí konštatovaním, že dielo treba vždy dokončiť. Aj z týchto myšlienok nevanie akýsi „socializmom nasýtený ideologický pach“ (aj napriek tomu, že dielo vzniklo v tom čase), ale zdravý optimizmus, humanizmus, túžba po ľudskom dobre, o ktorom sníval, majúc na myslí určite aj človeka v budúcnosti, čiže aj dnešného súčasníka na prahu tretieho desaťročia 21. storočia.

Určite aj pre tohto konzumom poznačeného človeka by myšlienky Ivana Bukovčana mali čo povedať – a prinútili by ho sa zamyslieť aj nad sebou. Žiaľ, myslenie sa dnes už nenosí, možno preto aj Ivan Bukovčan musí ležať v demokratických trezoroch.

Július Lomenčík