Ivana Kováčová (rod. Fraňová) pôsobí na profesionálnych divadelných doskách už vyše šestnásť rokov. Je absolventkou študijného programu herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Členkou umeleckého súboru Bábkového divadla na Rázcestí je od roku 2007. Od toho istého roku spolupracovala aj s gynokritickým Štúdiom T.W.I.G.A. , ktoré fungovalo pri Bábkovom divadle na rázcestí do roku 2017.

Popri práci v divadle sa Kováčová venuje aj pedagogickej činnosti v rámci hudobno-dramatického odboru na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici. S vášňou pôsobí v rozhlase a pohostinne sa venuje aj dabingovej tvorbe.

Kováčová dokáže zaujať nielen svojím éterickým zjavom, výrazným líčením, nadrozmernými náušnicami a vzorovanými nohavicami voľného strihu. Vyniká najmä pre  svoj elegantný temperament, ktorého intenzitou dokáže divákov presvedčiť nielen v polohe drzej ženskej postavy, ale aj v pozícii hravého zvieraťa. Taktiež jej nie je cudzia ani čisto hlasová divadelná poloha, kedy má jej mierny „chrapľák“ ešte väčšiu príležitosť vyniknúť.

Ivana Kováčová si zaslúži väčšiu pozornosť širokej verejnosti aj vzhľadom na fakt, že od začiatku svojej profesionálnej divadelnej kariéry býva pravidelne oceňovaná Cenou literárneho fondu za jej herecké výkony. Bola ocenená už v roku 2008 za postavu Alžbety v inscenácii Viera, láska, nádej (Malý tanec smrti) Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ktorú stvárnila ako hosťujúca herečka. Poslednú Cenu získala v roku 2022 za postavu Penelopy v inscenácii peneLOPA autorky Uršuly Kovalyk.

V nasledujúcom rozhovore, ktorý s ňou urobila Petronela (Ela) Brotková, Ivana  prezradila, vďaka komu sa v nej zrodila láska k divadlu, čo najradšej hrá, kto ju herecky vyformoval, prečo ju tak napĺňa práca v rozhlase, ako aj to, že je hrdou matkou troch synov.

Ako si sa dostala k divadlu?

Na základnej škole sme sa s mojou spolužiačkou a kamarátkou z tanečnej spontánne rozhodli, že pôjdeme na prijímačky na herectvo. Práve v tom čase totiž vzniklo súkromné konzervatórium v Topoľčanoch, odkiaľ pochádzam. Herectvo nebol vždy môj sen. Ale od svojich štyroch rokov som sa zúčastňovala recitačných súťaží, chodila som na gymnastiku, vrátane tanečnej. Čiže mi to bolo viac-menej prirodzené.

Na konzervatóriu som nakoniec mala obrovské šťastie, pretože som bola súčasťou jediného ročníka, ktorý vtedy učil Maroš Geišberg. Moju lásku k divadlu sa mu podarilo len upevniť.

„HERECTVO NEBOL VŽDY MÔJ SEN.“ 

Čím bol pre teba Geišbergov prístup taký špecifický?

Bol veľmi autentický. Neznášal, keď sme ho volali „pán profesor“ (smiech). Mal neuveriteľnú charizmu, hoci v tom čase ešte nebol veľmi známy. Veci, ktoré nám rozprával a ktoré nás učil boli plné života a divadla zároveň. Dosť vecí som však vtedy ešte poriadne nechápala, čo ma mrzelo. Ale to súviselo s mojím vekom.

Bolo úžasné aj to, že som sa zoznámila s jeho hudbou, ktorú dodnes milujem a počúvam.

Spomenula si, že herecké povolanie nebolo vždy tvojou prioritou. Čo iné si si okrem neho v živote ešte vedela predstaviť?

Mala som ešte sen byť sudkyňou alebo právničkou (úsmev). Teraz si už ale vážne neviem predstaviť nič iné ako herectvo. A samozrejme ani nemôžem, keďže som vyštudovala konzervatórium a následne Akadémiu umení.

Ale ak by som mala možnosť narodiť sa znova, vybrala by som si povolanie, kde by som sa nemusela toľko prezliekať! (smiech)

„…VYBRALA BY SOM SI POVOLANIE, KDE BY SOM SA NEMUSELA TOĽKO PREZLIEKAŤ!“

Herectvo v tomto živote ale nakoniec zvíťazilo. V čom pre teba spočíva jeho kľúčový zmysel?

Divadlo už prežilo všetky doby, aj napriek tomu, že svet sa neustále mení. Myslím si, že stále je nám všetkým blízke sa s niekým vedieť a môcť identifikovať cez rôzne postavy.

Vnímam to aj cez predstavenia v Bábkovom divadle na Rázcestí, keď inscenujeme témy, ktoré sú ťažké, ale ľuďom známe. Preto majú častokrát pocit, že to, čo videli, bol vlastne ich príbeh. Vtedy v divadle vidím naozaj veľký zmysel. Ale takisto je pre mňa zmysluplné aj to, keď je divákom a diváčkam len dobre.

Ako vnímaš úskalia hereckého povolania?

Určite sú rôzne chvíle a stavy, kedy to povolanie nepovažujem za úplne jednoduché. Myslím si, že je to práve v situáciách, kedy hrám predstavenia, ktoré majú za sebou stovky repríz a niektoré aj desať rokov. Je preto zakaždým výzvou zahrať to predstavenie tak, aby pri ňom diváci mali pocit, že ho hrám akoby prvýkrát. V prvom rade ten pocit však musím mať ja. Ak by som ho nemala, vtedy by som musela s herectvom asi skončiť.

Pri herectve je tiež dôležité snažiť sa nedostať do stavu, kedy máš pocit, že už nemáš čím prekvapiť. Že už nevieš nič nové vymyslieť, ani vytvoriť. Alebo že nedokážeš inšpirovať ani režiséra. Taktiež si neviem predstaviť, že by so mnou niekto nechcel spolupracovať, vrátane hereckých kolegov a kolegýň.

„PRI HERECTVE JE TIEŽ DÔLEŽITÉ SNAŽIŤ SA NEDOSTAŤ DO STAVU, KEDY MÁŠ POCIT, ŽE UŽ NEMÁŠ ČÍM PREKVAPIŤ.“

Za úskalie sa dá stále považovať aj snaha nepripustiť si ego postavy k sebe samej, nie?

Na škole nás učili odsunu vlastného ega a prísunu alterega. Ale ja som s tým nikdy až taký problém nemala. Hoci mi to chvíľu trvalo…

Z hľadiska psychohygieny je pre mňa dôležité neoddýchnuť si od konkrétnej postavy, ale od divadla ako takého.

Aký divadelný žáner preferuješ vo svojej hereckej praxi?

Žáner, ktorý mi najviac vyhovuje a ktorý aj najviac hrám, je tragikomédia alebo aj „dramédia“. V ňom sa totiž nachádza niečo skutočné. Ale zároveň milujem, keď je všetko povedané prostredníctvom múdreho humoru, nadsázky a nadhľadu. Pretože považujem život ako taký za tragikomický.

„…MILUJEM, KEĎ JE VŠETKO POVEDANÉ PROSTREDNÍCTVOM MÚDREHO HUMORU…“

Oslovuje ťa aj súčasná performatívna tvorba?

Áno, veľmi ju obdivujem. Poznám sa aj s mnohými performermi, s ktorými som už mala možnosť spolupracovať na ich projektoch do formy rozhlasových adaptácií. Veľa z nich je mi blízkych aj ľudsky.

Ich práca je neskutočná, čo sa týka profesionality, ale predovšetkým aj odvahy. Pretože ich cesta býva omnoho ťažšia ako tvorcov, ktorí sú zamestnaní v kamenných divadlách. Nakoniec je o to úžasnejšie, kam sa svojou tvrdou prácou a talentom vedia dostať.

Čo mi je ľúto, že nie sú stále tak známi širokej verejnosti, ako by si zaslúžili. A že naďalej musia o svoju existenciu doslova bojovať, až si myslím, že nespravodlivo.

Špecifikom performatívnej tvorby je, že ju na seba treba nechať len vplývať. Nesnažiť sa ju príliš analyzovať, ale ju skôr pochopiť inými zmyslami. Pretože ide častokrát o intímne výpovede konkrétnych ľudí. Aj z toho pramení môj obdiv. Síce som robila už rôzne predstavenia, vyslovene performatívne ešte nie, preto mám voči tomu aj veľký rešpekt.

V akom divadelnom žánri by si si ešte okrem performance chcela zahrať?

Počas pandémie sme v Bábkovom divadle na Rázcestí robili inscenáciu Divadlo na konci sveta, ktorá sa približuje ku kabaretnému žánru. Pôvodne to mala byť inscenácia o tom, ako prežívame pandémiu. Ale keďže nakoniec trvala dosť dlho, usúdilo sa, že by o tom už nebolo dobré hrať.

Kabaret je ľahší žáner, ale krásny. Stále sa mi viac a viac páči prepojenie divadla a hudby. Niečoho príjemného s niečím temným. Všetci sme sa nakoniec v divadle zhodli, že by sme si ešte niekedy chceli niečo také zažiť a užiť.

„STÁLE SA MI VIAC A VIAC PÁČI PREPOJENIE DIVADLA A HUDBY.“

Do akého žánru by si naopak, nikdy nešla?

Ani neviem, či taký je! (smiech) Vlastne… som ešte nikdy nevyskúšala operu, ani balet. Preto by sa mi napríklad páčilo, keby mám možnosť si zahrať starú činohernú baletku, keďže som sama od malička tancovala.

Čo si však neviem predstaviť je niečo veľmi komerčné, lacné a hlúpe. To sa netýka len tvorby pre dospelých, ale aj pre deti.

Máš divadelný vzor?

Áno. Je to Janka Oľhová, s ktorou sa poznáme práve z konzervatória, na ktorom učím. Prvýkrát som ju videla hrať na festivale Divadelná Nitra, kde vtedy hosťovalo martinské divadlo s inscenáciou Krvavá svadba v réžii Jozefa Gombára. Odvtedy ju nekonečne obdivujem. Myslím si, že je to veľmi výnimočná herecká osobnosť. S Jankou sa za tie roky poznáme aj ľudsky, takže aj preto ju mám strašne rada.

S akými režijnými osobnosťami by si chcela v budúcnosti ešte spolupracovať?

S hosťujúcimi režisérmi a režisérkami mám naozaj veľmi málo skúseností, keďže dlhé roky spolupracujem na projektoch pána Pecka alebo pani Škripkovej v rámci Bábkového divadla na Rázcestí.

Preto je veľa režisérov a režisérok, s ktorými by som chcela nadviazať spoluprácu. Na základe inscenácií súčasných slovenských divadiel vnímam, že máme naozaj veľa úžasných tvorcov a tvorkýň.

Napríklad sa mi veľmi páči aj práca Teatra Tatra, preto by som niekedy chcela zažiť spoluprácu s Ondrejom Spišákom. Jeho divadelný jazyk je mi veľmi blízky.

„NAPRÍKLAD SA MI VEĽMI PÁČI AJ PRÁCA TEATRA TATRA…“

V čom konkrétne?

V tej živočíšnosti a divadelnej mágii. Keď vidíš jeho predstavenia, tak na teba dýcha neuveriteľná autenticita a dávka talentov všetkého druhu. Preto sú pre mňa absolútne výnimočné.

Ako si už spomenula, dlhé roky tvojej hereckej praxe si formovaná tvorivým tandemom so zvučným (nielen) slovenským renomé – Ivetou Škripkovou a Mariánom Peckom. Čo ťa za tie roky stihli naučiť svojimi osobnostnými prístupmi?

Ide o dve výrazné osobnosti, ktoré ma už, samozrejme, stihli naučiť veľmi veľa a stále učia! (úsmev) Pán Pecko ma stále dokáže prekvapiť tým, čo všetko dokáže odkryť v rámci textu, postavy či divadelnej situácie. To je ako keď poznáš dve farby a niekto ti vždy ukáže dúhu! (úsmev) Vždy sa mi páčilo, že vedel rozvinúť moje dispozície tam, kde by ma to samú veľakrát ani nenapadlo.

Pani Škripková má takisto neuveriteľný záber, čo sa týka divadelníctva. Jej rozhľadenosť preto dokáže byť veľmi inšpiratívna.

„PÁN PECKO MA STÁLE DOKÁŽE PREKVAPIŤ TÝM,  ČO VŠETKO DOKÁŽE ODKRYŤ V RÁMCI TEXTU…“

Roky si sa aktívne podieľala aj na tvorivej činnosti v gynokritickom Štúdiu T.W.I.G.A. (Theater-Women-Improvisation-Gender-Action) založené Ivetou Škripkovou.  Ako sa ti v ňom pracovalo?

To Štúdio vzniklo tesne po tom, ako som nastúpila do Bábkového divadla na Rázcestí. Pre mňa to bol úplne nový svet. Myslím hlavne tie témy, ktoré sa rozoberali. Navyše som vtedy bola aj začínajúca herečka. Vždy ma mrzelo, že feminizmus na Slovensku sa spája s takou nepríjemnou nálepkou. Ale pravda je taká, že niektoré témy som spočiatku ani ja nechcela počúvať a prijímať. Súviselo to však opäť s mojím vekom, s tým, že som bola čerstvo vydatá a navyše už aj mama.

Ale mnohé veci, o ktorých sme hrali, mi nakoniec vo veľa smeroch otvorili oči. Neexistuje nič empatickejšie a pravdivejšie ako tento druh tvorby.

Musel to byť hlavne odvážny krok…

Áno, hlavne zo strany pani Škripkovej. Ale isteže, aj pre nás herečky to bol v mnohom v podstate experiment. Nebola to cesta, ktorá bola jasná alebo niečo, na čo by sme už nadväzovali. Brala som to však ako nový podnet a novú možnosť naštartovať svoju čerstvú hereckú kariéru.

Spočiatku neľahké bolo pre mňa najprv nájsť správny spôsob komunikácie a práce na hľadaní podstát tém, o ktorých sme hrali.

„SPOČIATKU NEĽAHKÉ BOLO PRE MŇA NÁJSŤ  SPRÁVNY SPÔSOB KOMUNIKÁCIE…“

Bola konkrétna inscenácia, ktorá na teba v rámci Štúdia T.W.I.G.A. mala najväčší emocionálny dopad?

Za najkľúčovejší považujem titul Mocad(r)ámy. Skúšobný proces však začínal obrovskou nedôverou voči tomu, čo odo mňa pani Škripková chcela. Každá z nás herečiek mala totiž rozprávať svoj vlastný príbeh. Ale pre mňa dovtedy bolo divadlo zakrývanie, takže som si opačný prípad na javisku vôbec nevedela predstaviť.

Neverila som, že by v mojom osobnom príbehu mohol byť zásadný dramatický konflikt pre divadlo. Obzvlášť keď mi bolo navrhnuté, aby som rozprávala o svojom pôrode. Ale nakoniec som nabrala odvahu a napísala pár riadkov, z ktorých potom pani Škripková urobila monodrámu pod názvom Story o Yoni.

Nakoniec sa však ukázalo, že to bolo úžasné rozhodnutie, pretože som mala možnosť konfrontovať sa s reakciami žien, aj mužov, ktorí sa s mojím príbehom neuveriteľne stotožnili! (úsmev)Bolo to asi aj tým, že vtedy, keď Mocad(r)ámyvznikli, nebolo zvykom takým spôsobom o pôrode rozprávať a už vôbec nie hrať divadlo. Teraz je slovenská divadelná scéna takýmto témam už oveľa otvorenejšia.

V konečnom dôsledku na mňa mala táto inscenácia veľmi terapeutický účinok. Príbeh jednej ženy je vlastne príbeh každej ženy! (úsmev)

V rámci hereckej spolupráce s Mariánom Peckom si naposledy participovala na akustickom divadle pre nevidiace, slabozraké, ale aj vidiace deti vychádzajúcom z adaptácie čínskej ľudovej rozprávky pod názvom O prvom rozprávkarovi (premiéra 30. 6. 2022).  Ako si vnímala tento skúšobný proces?

Bol veľmi pokojný a zároveň výnimočný, lebo je to prvá inscenácia, kde sedím! (smiech) Keďže všetky moje ostatné postavy v Peckovej réžii sú väčšinou fyzicky náročné. Ale v prípade tohto titulu ide naozaj iba o použitie môjho hlasu.

Inscenácia bola špecifická aj tým, že vychádzala najmä zo schopností nášho hereckého kolektívu. Vrátane hudobných improvizácií. Teda nebolo nič dané dopredu. Takže na to veľmi rada spomínam. Túto inscenáciu hráme doposiaľ naozaj radi a aj sa stretáva s obrovským nadšením nielen u detských, ale aj u dospelých divákov. Dokonca boli aj také návrhy, aby sme ju hrali ako inscenáciu vyslovene pre dospelých! (úsmev)

„INSCENÁCIA BOLA ŠPECIFICKÁ AJ TÝM, ŽE VYCHÁDZALA  NAJMÄ ZO SCHOPNOSTÍ NÁŠHO HERECKÉHO KOLEKTÍVU.“

Aký je tvoj vzťah k hudbe vo všeobecnosti?

Od malička ju milujem. Počas štúdia na konzervatóriu som ju mohla spoznať ešte bližšie a multižánrovejšie. Doteraz si spomínam na tie večery, kedy som sedela zavretá s hudobníkmi v triedach a zanietene počúvala to, ako skúšajú. Takže hudba mi je naozaj veľmi blízka.

Som preto aj rada, že vo veľa inscenáciách môžem príležitostne aj spievať, ak sa to teda dá nazvať spevom… (smiech)

V tomto smere ma zároveň mrzí, že som lepšie nevyužila čas, kedy som mala možnosť lepšie sa učiť hre na nástrojoch. Chodila som na klavír a nejaký čas aj na gitaru. Nemyslela som si, že to niekedy bude také potrebné, keďže som žila v ilúzii, že budem len činoherná herečka. Samozrejme, bol to veľký omyl!

Ako si sa vo všeobecnosti naučila pristupovať k detskému divákovi, obzvlášť k tomu zdravotne znevýhodnenému? Nepociťuješ rešpekt?

Mám rešpekt pred akýmkoľvek divákom. Spôsob komunikácie a divadelnej mágie by mal platiť na každého rovnako. A buď je možné to vytvoriť alebo nie.

V tomto smere bola pre mňa však veľkou školou inscenácia Batolárium. V tom čase sme tento žáner robili s Bábkovým divadlom na Rázcestí ako prví na Slovensku. Spočiatku bolo pre mňa nepredstaviteľné hrať pre batoľatá. Absolvovala som však veľmi veľa rozhovorov s pánom Peckom, kedy sme sa spoločne snažili prísť na divadelný jazyk, ktorým budeme v takomto projekte komunikovať.

Chceli sme naozaj vytvoriť divadlo, a nie náhradu detského kútika. Priestor, ktorý podnecuje fantáziu. Odvtedy som sa naučila divákov nerozdeľovať.  Skôr je pre mňa zásadné hľadať vždy niečo špecifické pri samotnej postave alebo aj v celej inscenácii.

„SPÔSOB KOMUNIKÁCIE A DIVADELNEJ MÁGIE  BY MAL PLATIŤ NA KAŽDÉHO ROVNAKO.“

V čom je pre teba Bábkové divadlo na Rázcestí výnimočné?

Určite v kvalite. Myslím si, že každá z našich inscenácií je poctivé a múdre divadlo, ktoré je flexibilné a multižánrové. Stále sa však snažíme hľadať ďalšie a nové cesty, inšpirácie. Nechceme stagnovať, ale naopak, byť otvorení novým spôsobom rozprávania o rôznych témach. Som preto hrdá aj na celý herecký súbor.

Ako si už stihla spomenúť, pôsobíš aj ako pedagogička na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, kde vyučujete herectvo, javiskovú reč a umelecký prednes v rámci hudobno-dramatického odboru. Ako sa cítiš v tejto pozícii?

Pristupujem k tomu s veľkým rešpektom, pretože je to obrovská zodpovednosť. Aj ja sama som bola konzervatoristka, preto je, myslím, výhodou, že svojich študentov dokážem v mnohom pochopiť. Napriek tomu je nevyhnutné neustále pracovať na vytváraní pocitu vzájomnej dôvery.

Považujem za výhodu aj to, že som pedagóg v praxi. To znamená, že moji študenti chodievajú na moje predstavenia, z čoho napokon pramení aj ich prirodzený rešpekt. Študentom sa ale vo všeobecnosti snažím skôr radiť, čo a ako majú robiť.

„…JE NEVYHNUTNÉ NEUSTÁLE PRACOVAŤ NA VYTVÁRANÍ POCITU VZÁJOMNEJ DÔVERY.“

Okrem iného sa angažuješ aj v rozhlasovej tvorbe pre RTVS.  V čom je pre teba tvorba v rozhlase osobitá?

Je to moja láska na celý život! (úsmev) Som neuveriteľne vďačná za to, že to môžem robiť. Milujem prácu s mikrofónom, vrátane ľudí, ktorí tam sú. Ide o najmä o prácu pre Rádio Devín a Regina.

Celé roky ma práce v rozhlase učil, už zosnulý, Egon Tomajko. Zároveň mi dal možnosť spolupracovať na úžasných projektoch, ako bola napríklad poézia naživo. Bolo to obdobie, kedy sme so sprievodom úžasných muzikantov jazdili na rôzne miesta Slovenska a po večeroch sa zaoberali poéziou.

Vo všeobecnosti sa doposiaľ v rozhlase venujem reláciám, ktoré súvisia s umeleckou literatúrou (ako napr. Krajina kníh, Ars litera, Poézia mesta). Som vďačná za množstvo literatúry, s ktorou sa takýmto spôsobom môžem nepretržito stretnúť. Zároveň tak získavam aj väčší prehľad, pretože ide často aj o špecifických autorov a autorky, ktorých v „bežných“ kníhkupectvách stále nevidieť.

Takisto milujem tvorbu rozhlasových hier.  Už sedem rokov som tiež súčasťou zábavnej relácie Sobotník. To sú vždy také príjemné stretnutia s rôznymi ľuďmi. Vždy je to nesmierne obohacujúce.  Mojím snom je v budúcnosti nahrávať audioknihy.

Aké je tvoje životné krédo?

To sa mení časom, aj vekom. Ale asi som nikdy nemala nejaké špecifické krédo. Stále sa snažím učiť, nezastaviť sa. Tiež je pre mňa dôležité nebáť sa. Ako herečka sa snažím robiť veci čo najlepšie ako viem. Potrpím si na dôslednosť a na veľké nároky na seba.

„…JE PRE MŇA DÔLEŽITÉ NEBÁŤ SA.“

Aká si v súkromí?

Veľmi, veľmi, veľmi rôzna! (smiech) Podstata mojej povahy bola vždy melancholická a ustráchaná. Ale zároveň viem v sebe nájsť neuveriteľnú životnú silu. V prvom rade si však myslím, že som veľmi milujúca matka, pre ktorú sú jej deti a rodina zo všetkého najdôležitejšie.