Bystrický Župný dom v Lazovnej ulici je súčasťou histórie slovenského národa

História
0 /

Budova bývalého Župného domu sa nachádza na Lazovnej ulici č.9 bola postavená v rokoch 1764 – 68 na mieste dvoch starších domov, majiteľmi ktorých boli Pevner a Benický. Bola postavená v barokovom štýle.

Župný dom

Župný úrad sa sem presťahoval roku 1769, po zrušení svojho sídla vo Zvolene. Dnes je sídlom Štátnej vedeckej knižnice a nachádza sa tu detašovaná Kancelária prezidenta Slovenskej republiky.

Na bohatú minulosť budovy ešte i dnes poukazujú viaceré znaky svedčiace o pôsobení Zvolenskej stolice v objekte. Napríklad na fasáde budovy, na tympanóne sa nachádza jej erb znázorňujúci vrchy so skalami, jedľami a riekou Hron, ktorý je nesený dvoma anjelmi. Vo výzdobe fasády je taktiež zakomponovaná skratka ZV znamenajúca Zólyom vármegye.

Medzi dominanty budovy, ktoré vznikli ešte v 18. storočí a sú zachované dodnes, patrí reprezentačné schodisko a centrálna rokovacia sála (palatinum) na poschodí východného krídla. Sála orientovaná do Lazovnej ulice sa dnes využíva na rôzne kultúrne a reprezentačné podujatia či konferencie. V minulosti slúžila ako zasadacia sieň Župného domu, kde zaznelo nejedno vystúpenie významnej osobnosti slovenského politického a kultúrneho života.

Osobnosti v Župnom dome

Tak tomu bolo napríklad aj v roku 1849, keď tu  vystúpil Ľudovít Štúr s prejavom za slobodu a práva slovenského národa.  O význačnosti objektu svedčí aj skutočnosť, že Uhorská spoločnosť lekárov a prírodovedcov si ho zvolila v roku 1842 za miesto svojho zhromaždenia, pričom počas neho bolo v jeho priestoroch zriadené dočasné múzeum.

Maliar Dominik Skutecký v objekte vystavoval svoje obrazy predtým ako boli inštalované na výstavách v Budapešti, Viedni, Mníchove, v Londýne, Paríži či Ríme.

Spisovateľka Terézia Vansová navštívila Župný archív pri zbieraní podkladov pre svoj historický román Kliatba, v ktorom následne opisu Župného domu venovala aj niekoľko riadkov:

„V ten čas mal Župný dom dve brány. Pravdepodobne tou prvou vchádzalo sa priamo do oddelenia, kde sú kancelárie, ako i k schodom, ktoré viedli do veľkej radnej siene a do rozličných úradov. Druhá brána viedla do rozsiahleho dvora, tu iste bývali koniarne a ciene pre koče pánov, ktorí tu bývali, alebo sa tu len istý čas zdržiavali. V župnom dome je aj kaplnka, kde sa za onoho času páni pred voľbami schádzali, aby si vyprosili „dar Ducha svätého a rozumu dobrého“ pre konanie prác, ktoré práve mali pred sebou.“

Ďalej Terézia Vansová píše:

V tomto Župnom dome je aj stoličný archív, umiestený i chránený vo vnútornom dvore. Okolo na prízemí i na poschodí, sú úradné miestnosti. Župný dom mal i svoje žaláre, v tých sú pravdepodobne dnes pivnice, práčovne, drevárne a iné nevinné miestnosti. Župan mal tu svoje, na ten čas, nádherné bývanie, z ktorého mohol bezprostredne vojsť do zasadacej dvorany.“

Dôležité miesto v histórii slovenského národa

Historik Vladimír Sklenka považuje bývalý Župný dom v Banskej Bystrici za jednu z najvýznamnejších a najvzácnejších stavieb pre slovenský národ a Slovensko:

„Najvýznamnejšie mesto Slovákov sa stalo v 18. storočí aj sídlom župy v ktorej všetci vedeli po slovensky od šľachty po dedinčanov – ako Matej Bel napísal Zvolenská stolica sa stala z Malého Saska Malým Slovenskom a Bystrica sa stávala jej stredobodom. Vyvrcholilo to keď banskobystrický mešťan a richtár Michal Rárus po meruôsmom roku a vystúpení Štúra sa stal županom a menoval do všetkých funkcií Slovákov a zaviedol slovenčinu ako úradný jazyk Zvolenskej župy. Rárus a jeho prívrženci stáli za tým, že Ľudovít Štúr v župnom dome vystúpil so svojim programom pre Slovensko.“

Koncom septembra 2015 v budove Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici odhalili na pamiatku Ľudovíta Štúra pamätnú tabuľu s textom:  „Ľudovít Štúr vystúpil na zhromaždení v župnom dome 5. 2. 1849 s prejavom za slobodu a práva slovenského národa.“

Ľudovít Štúr v Banskej Bystrici

Známe sú  dve Štúrove viacdňové návštevy v meste po Urpínom.

Po prvý raz Ľudovít Štúr navštívil Banskú Bystricu cez letné prázdniny v roku 1835 ešte ako poslucháč teológie na evanjelickom lýceu v Bratislave, no už ako podpredseda Spoločnosti česko – slovanskej. Pred prázdninami, po pamätnom výlete na Devín,  prejavil Ľudovít záujem spoznať Banskú Bystricu, a tak mu Bystričan Samuel Vanko veľmi rád ponúkol pohostinstvo v dome svojich rodičov v Dolnej Striebornej ulici s tichou záhradou (dne je tu nová zástavba).

„Takmer mesiac letných prázdnin strávil vtedy 20 – ročný Štúr v našom meste. Rád sa pešo nekonečne túlal po krásnom okolí, ale aj veľa čítal svojho obľúbeného Schillera. Dom Vankovcov žil čulým spoločenských ruchom, v tom čase prichádzalo k nim mnoho mladých ľudí, nadšených vlastencov, s ktorými Ľudovít zápalisto debatoval o národných otázkach. Ale došlo aj na zábavné hry a spevy pri gitare, Štúrovom obľúbenom hudobnom nástroji.  V skromnej domácnosti mu chutili bryndzové halušky a zemiaková baba,“

napísala o Štúrovej prvej návšteve nášho mesta publicistka Jana Borguľová.

Ľudovít Štúr už dávnejšie túžil navštíviť a bližšie spoznať Banskú Bystricu a v skrytu duše sa nádejal, že sa osobne stretne aj s Karolom Kuzmánym, ktorý tam už tretí rok pôsobil ako evanjelický kňaz a vo svojich 29 rokoch bol uznávanou osobnosťou.

Ľudovít Štúr sa s ním v Banskej Bystrici naozaj stretol a bol jedným z prvých, čo sa dozvedeli o Kuzmányho zámere vydávať literárny časopis Hronka. Na druhý rok sa to stalo skutočnosťou. V jej druhom zväzku (čísle) Ľudovít Štúr uverejnil báseň Óda na Hronku. Bola to prvá Štúrova báseň, ktorá mu vyšla tlačou. Traduje sa, že Ľudovít Štúr si často spomínal, ako mu u Vankov chutili bryndzové halušky a haruľa.

Po prázdninách strávených v Banskej Bystrici, čakala na Ľudovíta namáhavá cesta, plná zápalu pre národné obrodenie – kodifikácia spisovnej slovenčiny, založenie Slovenských národných novín, vznik spolku Tatrín, mandát poslanca uhorského snemu a množstvo iných náročných úloh. Napokon jeho neúnavný boj vyvrcholil v revolučných rokoch 1848/9, keď sa stal jedným z vodcov vojska slovenských dobrovoľníkov, stojacich na strane rakúskeho cisára. Ten im sľúbil viac práv a možností pre slovenský národ ( z čoho však postupne zišlo).

Štúr sa vracia do nášho mesta

Po druhý raz Štúr navštívil Banskú Bystricu 2. februára 1849 v rámci vojenského ťaženia druhej dobrovoľníckej výpravy ako jej hlavný politický vodca. Zotrval tam päť dní a bol ubytovaný v hostinci U raka, v budove, ktorá dodnes stojí na Námestí SNP.

Tam za ním prišiel aj jeho priateľ, lekár a nastávajúci spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter -Laskomerský, aby intervenoval v prospech známeho, penzionovaného cisársko – kráľovského poručíka „a teraz majora banskobystrickej gardy“ a „jeho prajného suseda“, aby sa mu nič nestalo. Svedectvo o tom nám Laskomerský podal vo svojom Vlastnom životopise, ktorý neskôr vyšiel v dvoch zväzkoch pod názvom Päťdesiat rokov slovenského života.

Piateho februára 1849, pred odchodom z Banskej Bystrice, Ľudovít Štúr vystúpil na zhromaždení v stoličnej sieni župného dumu s prejavom, „aký Banská Bystrica ešte nikdy nepočula“.

V pražských Národních nowinách č. 49 z 27. 2. 1849 publikoval Mikuláš Dohnány správu o Štúrovom pobyte v Banskej Bystrici týmito slovami:

„Dňa 5. februára 1849 o 11. hodine v sieni stoličnej nesčíselné množstvo ľudu už túžobne očakávalo ten okamžik, v ktorom p. Štúr v spoločenstve dvoch dôstojníkov do siene vstúpiť mal. Vystúpil, oslovil poslucháčov, ktorí s veľkou tichosťou a nadšením počúvali nikdy neslýchané veci a slová. Jeho reč bola mnohokrát vykríknutím Sláva mu prerušovaná. Potom sa ešte čítala proklamácia k národu slovenskému. Nikdy obecenstvo bystrické takú reč doposiaľ na tom mieste nepočulo.“

Zdroj: (tom), Vladimír Sklenka a Jana Borguľová , Foto: archív a ilustračné