Marta Medzihradská: Väzenia a žobráckej kapsy nikdy sa nezriekaj

Blog
2 /

Približne pred 110 rokmi spisovateľ a publicista Svetozár Hurban Vajanský napísal: „Keď ma môj otec, dr. Jozef Miloslav Hurban, v bázni Božej vychoval, dušu vysokými, čistými túžbami okrídlil, krásou poézie a istotou viery naplnil, pred všetkým nízkym, obecným syna vystríhal.

… veru som nemyslel, že dosť značnú časť života svojho presedím ako nevoľník pod kľúčom väzenského strážnika. Rok v Segedíne v štátnom väzení, v komisnom väzení banskobystrickom päť mesiacov, dva mesiace vo Vacove.

Ale stalo sa. Ruské príslovie hovorí, že väzenia a žobráckej kapsy nikdy sa nezriekaj, a veru skúsil som v mnohom pravdu tohto príslovia. A čo toto píšem, už mi hrozí štvrté väzenie, lebo zažalovali ma pre článok Národných Novín – Ohlupovanie detí.“

110 rokov nie je dlhý čas, to spoločnosť sa mení rýchle. Dnes štát verejne nekritizujú len vzdelanci, ale všelijakí blogeri, niekedy s prekvapujúcim prehľadom, majstrovstvom i ľudskosťou, inokedy bez nich. A sú tu tiež fake newskári a im podobní.

Predsa len pochváliť treba aj rakúsko – uhorské právo, ktoré umožňovalo slobodne publikovať v prípade, že autor použil pseudonym. A tak mnohí podvratníci štátu, vrátane Svetozára Hurbana Vajanského a tiež jeho otca, prvého predsedu Slovenskej národnej rady a vedúcej osobnosti slovenského povstania 1848 – 1849, či plejády štúrovcov mali svoje pseudonymy. Konštitučná monarchia si na ich slobodu prejavu napriek všetkému nedovolila úplne siahnuť.

So slobodou slova to dnes zďaleka nie je jednoduché. Kritikov je veľa aj vďaka technike a sociálnym sieťam. Niektorí z nich nás posúvajú dopredu a iní do slepých uličiek, zbytočných hádok, bezobsažnej zábavy a mnohí radi stigmatizujú pre rozdielne politické názory.

Ale za umlčaním sú vždy aj praktické následky. A tak ak si neuplatníme svoje právo vyjadriť sa, stratíme príliš veľa. Preto pre spoločnosť sú problémom tí, ktorí sú ticho napriek tomu, že rozumejú a vedia. Sú podobní neplatičom daní alebo cudzopasným rastlinám.

Keď pár rokov po rozpade Rakúsko – Uhorska Tomáš Garrique Masaryk vyhlásil, že Slováci budú mať toľko práv, koľko si sami vydobyjú, zobral môj starý otec jeho bustu, išiel s ňou do záhrady a šmaril ju o kameň.

Isteže, ak si my neuplatníme svoje práva, zoberú nám ich iní. Našťastie mnohí sú ochotní riskovať a nezriekať sa väzenia ani žobráckej kapsy. Zatiaľ čo skrytohlavé korytnačky s múdrosťou vekov frflú v kútoch, že toto a hento sa nezmení ani o sto rokov.

Autor: Marta Medzihradská , Foto: ilustračné a archív

Marta Medzihradská

Marta Medzihradská