„Všetko, čo sa týka ľudskosti, dotýka sa mňa!“

Björnstjerne Björnson

Cestovanie na vlastnú päsť po Nórsku nie je jednoduchá záležitosť. Aj hlavné cesty sú väčšinou úzke a kľukaté. Na mnohých miestach sú „ozdobené“ dopravnou značkou „Pozor, zver“, pričom zver poväčšine reprezentuje majestátny los.

Treba byť ozaj opatrný, lebo štatistiky sú prekvapujúco jednoznačné – práve los (zrážka s ním) je živočíchom, ktorý (pravda, okrem človeka samého) pripraví o život najviac ľudí. Povolená je osemdesiatka, ktorá sa striktne dodržiava, čomu treba prispôsobiť plánovanie denných trás.

Jotumheinvegen

Veľa je tunelov – novšie a na hlavných cestách sú zväčša dostatočne široké a osvetlené, no staršie alebo na cestách vedľajších a úzkych sú kapitolou samou pre seba. Neosvetlené „singletracky“ s niekoľkými nekonštantne rozmiestnenými vyhýbatkami dajú zabrať aj skúseným vodičom, dôležité je mať šťastie a nikoho tam nestretnúť. Cúvať v úzkej tmavej diere zatočenej ako slimačia ulita nie je totiž nič príjemné.

Azda najtvrdším orieškom bol  tunel Finnsetlia, naberajúci výšku na spôsob závitnice priamo v skale, na dramatickej trase Aursjovegen, považovanej za najdivšiu cestu v Nórsku. Táto aj mnohé iné (Jotunheimvegen, Peer Gynt vegen či cesta na Ossafjellet) predstavujú to najkrajšie a najvzrušujúcejšie, čo si môže náročný mototurista priať.

Sú to cesty nespevnené a spoplatnené (v digitalizovanej Škandinávii nebolo vždy jednoduché prísť na správny spôsob platenia), v plnej miere napĺňajúce poznanie skúsených cestovateľov, že cieľom dobre zvolenej cesty je cesta sama. A zhodli sme sa na tom, že nemá zmysel snažiť sa rozhodnúť, čo je krajšie. Či hory, fjordy, vodopády alebo ľadovce, drobné nenápadné rastlinky v tundre na náhorných plošinách, hlboké lesy v hlbokých údoliach, hniezdiská vtákov na pobrežných bralách Atlantiku alebo mohutné pižmone v pohorí Dovrefjell – všetko tvorí jeden neopakovateľný celok.

Socha básnika Vinjeho pri jazere Bygdin

A keď ku prírodným krásam pristúpia aj podnety z oblasti histórie a kultúry, zážitok je vskutku komplexný. A na všetko je (keď už je človek raz tam) pomerne dosť času. Dni sú v lete nekonečne dlhé, noci skôr symbolické, a tak je možné stihnúť neskutočne veľa, aj keď nie sme žiadne ranné vtáčatá.

Nedá sa v blogu opísať celá cesta – za 6 týždňov sme prešli viac ako 9000 kilometrov a jeden deň bol krajší ako druhý. Ako príklad za všetky priblížim, čo všetko sa zmestilo do stredy 25. júna 2025:

Začali sme voľne. Z apartmánu v štýle pôvodnej nórskej vidieckej architektúry (s trávnatou zelenou strechou a milými domácimi Ingrid a Oyvindom) na križovatke horských ciest v Tyinkrysset sme sa popri jednom z 28 zachovaných nórskych drevených kostolíkov, nachádzajúcom sa v dedinke Oye, spustili k jazeru Vang.

Kostolík v Hore

Nešli sme hlavnou cestou, ale po opačnom brehu, kde sme objavili zvyšky sústavy vodných mlynov a ďalší zachovaný drevený kostolík Hore. V oblasti bol v minulosti aj tretí kostolík, ktorý pôvodne stál v obci Vang a po náročnom sťahovaní a rekonštrukcii ho dnes možno obdivovať na poľskej strane Krkonôš v horskom stredisku Karpacz.

Pre Škandináviu sú drevené kostoly (tzv. stavkirke – stĺpový kostol, ktorého krov nenesú obvodové steny, ale drevené stĺpy) typické. Vznikali v 11. až 15. storočí a sú dokladom paralelného prežívania starej severskej viery a kresťanstva. Stavané boli podľa presných pravidiel, ktoré boli spojené s rôznymi poverami (severná stena nemala mať okná, keďže satan a iné zlé sily vždy útočili zo severu), a vyznačujú sa nádhernými rezbárskymi prácami.

O niekoľko storočí neskôr sa stali jednou z inšpirácií pre stavbu slovenských evanjelických artikulárnych kostolov v období protireformácie, pre ktoré platilo nariadenie, že musia byť postavené z dreva a bez použitia klincov (napr. kostol v Hronseku), pričom na ich výstavbe sa pravdepodobne zúčastnili aj majstri z Nórska a Švédska.

Ludvik Nábělek v kostolíku

Skratkou cez hory sme sa dostali na hlavnú cestu v oblasti jazera Bygdin pod majestátnym vrcholom Bittihorn, na ktorý vedú viaceré trasy rôznej obtiažnosti. Dlho sme sa na nej neohriali, lebo o pár kilometrov ďalej odbočuje doprava slávna Jotunheimvegen. Ide o 45 kilometrov dlhú cestu časťou národného parku Jotunheimen, najvyššieho horského masívu celej Škandinávie.

Názov, ktorý v preklade znamená Domov obrov, mu dal v roku 1862 nórsky romantický básnik Aasmund Olavsson Vinje, inšpirovaný divou prírodou a nórskou mytológiou. Cesta vedie náhornou plošinou od jazera Bygdin na západe po obec Skabu na východe. Otvorená je iba v lete, od konca júna do napadnutia prvého snehu.

Vybudovali ju v roku 1950 a rýchlo sa stala veľmi populárnou pre nádherné scenérie, ktoré ponúka. Jarné povodne ju každoročne značne poškodia a jej udržiavanie je v súčasnosti plne hradené z poplatkov vyberaných za prechod. Hoci je nespevnená, nie je obzvlášť ťažká, hlavné nebezpečenstvo predstavujú možné zvieratá na ceste, prípadne vedľa nej. Na východnom konci Jotunheimvegen sme využili možnosť napojiť sa na ďalšiu panoramatickú trasu – 60 kilometrové putovanie zázračným krajom Peera Gynta.

Nočné slnko

Medzi pohoriami Jotunheimen a Ringebu sa rozkladá široký hrebeň či skôr náhorná plošina. Je to pomyselná ríša legendárneho horala, ktorý tu na konci osemnásteho a začiatkom devätnásteho storočia naozaj žil a ktorého postava a činy sa stali predlohou k dráme Henrika Ibsena, neskôr zhudobnenej Edvardom Hagerupom Griegom. Z najvyššieho bodu Cesty Peera Gynta vo výške 1054 metrov je nádherný kruhový výhľad.

Na západe sa ligocú ostré štíty Jotunheimen a na severe sa  dvíha reťaz vrcholov pohoria Rondane. Medzi nimi vidno pižmoňmi obývané pohorie Dovrefjell. Celý východný obzor zapĺňajú holé kopce pohoria Ringebu a na juhozápade sa vypína náhorná plošina Synnfjellvidda. Dlhým zjazdom sme sa dostali do Skei a odtiaľ do Aulestadu, kde prežil časť svojho života veľký nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson. Do polnoci sme sa „ešte za bieleho dňa“ bezpečne a plní zážitkov vrátili do Tyinkrysset.

Bittihorn

Björnson a Slováci

Björnstjerne Martinius Björnson (8. december 1832 – 26. apríl 1910) bol nórsky prozaik, dramatik, básnik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1903. Bojoval za oslobodenie Nórska spod švédskej nadvlády a za slobodu malých a utláčaných európskych národov. O národnostných pomeroch v Uhorsku informoval Björnsona jeho zať Sigurd Ibsen, ktorý bol vyslancom vo Viedni. Björnsonov záujem o slovenskú problematiku vzbudil list troch českých slovakofilov.

Spisovateľ Eduard Lederer, básnik Adolf Heyduk a spisovateľ Karel Kálal v ňom upozornili na katastrofálne postavenie „na smrť odsúdeného národa na uhorskom ostrove slobody“. List opisuje politiku národnostného útlaku vo všetkých oblastiach života, vysvetľuje metódy vládnutia i justičnej perzekúcie, pripomína vyľudňovanie Slovenska vysťahovalectvom a skutočnosť, že v Uhorsku sa tento útlak skrýva za fasádu „liberalizmu“(!), pričom zdôrazňuje, že nie je zameraný proti maďarskému ľudu (ktorý je tiež objektom útlaku), len proti uhorským utláčateľom.

Henrik Ibsen

Keď sa Björnson dozvedel, akú budúcnosť pripravuje slovenčine a Slovákom uhorská vláda a v nej najmä minister školstva gróf Apponyi, publikoval vo významných európskych časopisoch niekoľko zásadných protestných príspevkov na našu obranu. Jeho vystúpenia proti dehumanizácii Slovákov počas vrcholiacej maďarizácie v Uhorsku mali veľký ohlas a pomohli prelomiť bariéry medzinárodnej izolovanosti slovenskej otázky.

S osobnosťou nórskeho barda, okrem iného tiež autora textu nórskej štátnej hymny Ja, vi elsker dette landet (Áno, milujeme túto zem) sme sa stretávali na rôznych miestach po celej krajine. Nedá mi neukončiť dnešný príspevok smutnokrásnou básňou Milana Rúfusa:

Pán Björnson, kto o nás rozpovie, keď my sme nemí?

Všetko je, kde má byť: voda je v okove, studňa je v zemi –

všetko je pri sebe. Len my sme mimo.

V tíšine posunkov, v jazyku mímov.

Kto si nás prečíta a za nás povie, pán Björnson…?

Veď i tá večnosť je v slove. Kto jej raz dosvedčí

pred Božím kreslom, stádočko bez rečí?

Slovensko bez slov. Pán Björnson.

Björnstjerne Björnson