Byť doma nie je taká sranda ako sme si mysleli. Štandardní povaľači sú asi spokojní. Nemusia robiť, môžu byť doma pod heslom „Môj gauč, môj hrad“. 

Ráno zapnem Facebook a čo nevidím. Vraj sa  vysielala nejaká žumpa s Kolíkovou. Zabudli, že o mŕtvych len dobre. A urobiť si srandu zo smrti generála Lučanského spolu so zodpovednou ministerkou je fakt silný tabak. Nuž ale, komu dnes nešibe?

Už sa nám žiada zmena. Zase ju chceme. Len čo ak to dopadne ako minule? No škoda špekulovať. Nateraz závidíme Kollárovi, že si postavil lešenie, Sulíkovi, že môže pre zmenu kopať hroby a Remišovej jej chudobu ducha, aspoň ju nemoria zložité myšlienky. Len chudáčik premiérko nie a nie dostať svoju celoplošnú testovaciu hračku podľa jeho gusta.

Ani moja žena to už nevydržala. Vyše dvoch hodín si kupovala snehule. Sedela pri počítači, behala z e-shopu do e-shopu, no vybrala si. Teraz čakáme na tovar, kým sa zase neoteplí a snehule budú zbytočné.

Zašibalo aj mojim kamarátom v cestovnom ruchu. Včera sme si urobili facebookové preteky okolo jedného kamaráta o obľúbené jedlo od Jadranu. Mne by stačila aj kávička na brehu mora, ale objednal som si ligne na žaru.

Krásne šibnutá debata. Akosi sme tým dali aj najavo, že na tých tam hore kašleme. Nech sú akí sú, nám podľa ich pokynov šibať nebude. Urobíme si to po svojom.

Oko mi padlo na hrudu kamennej soli. Kúpil som ju na Sahare, uprostred soľného jazera, ktoré nám počas horúceho dňa ponúklo fatamorgánu ako lusk. Hrudy kamennej soli boli všade. Ale, patrí sa kúpiť. Je to nakoniec jediný zdroj príjmu tu žijúcich ľudí.

Boli sme asi tak päťkrát prepotení a zmorení, keď sme večer prišli do oázy. Nízky hotel roztiahnutý okolo bazéna v tvare rieky. Od dverí izby asi tri metre. Všetci sme snívali o sprche a klimatizácii. A skoro všetci sme skončili v bazéne.

A potom prišla večera. Len jemnúčko som sa dotkol harisy, čo je niečo ako ajvar v Chorvátsku. Tiež taká pasta. Na pobreží Tuniska robia harisu pre turistov. Jemne pálivú, Tu ju robili, no takú echt. Všetci si nakládli ako pri mori. Len ja som už vedel, že je to skutočný čert. 

Kuchári vybiehali z kuchyne, aj čašníci sa tešili, keď sa našinci pustili do jedla. A harisou nešetrili. V púšti je nuda a oni si chceli užiť zábavu. Aspoň tak mi to povedala miestna biela dáma. Pod palmami, lebo tie do oázy patria, sme sa trochu porozprávali. Len vraj nech sa neopieram o palmy. Za tmy môžu po nich behať škorpióny. To ma zaujalo, no ešte viac jej biela pleť.

Je od Košíc a tu učí francúzštinu. Ono, franzúzština je povinná od škôlky a kto chce ísť až k maturite, musí ovládať tri cudzie jazyky. Ozaj a ako so do oázy dostala? To viete. Láska. S Tunisanom sa stretla v Prahe, kde študoval dve vysoké školy.

Potom, už ako manželia, išli do jej milovaných Košíc. Tam ho párkrát ako „cigoša“, čo tu nemá čo hľadať, vyfackali a tak to s manželom skúsili v jeho domovine. Ona ako učiteľka, on ako sprievodca cestovného ruchu.

Keď sa zabývali v dome jeho rodičov, na stenu spálne pribila krížik. Svokra sa potešila: „Vidím, že budeš dobrá nevesta, keď si ctíš vieru svojich predkov.“

Čo by ste mi ešte tak závideli? Nielen Sulíkovi možnosť kopať hroby. Aha, už viem.

Bola teplá, mesačná noc s výhľadom na piesočné duny. Povaľoval som sa v bazéne a čašník mi priniesol misku jahôd. Pri pohľade na karavánu tiav pod mesiacom som tie jahody na môj dušu zjedol  Hľa, pár spomienok a hneď mi je lepšie. Môžem sa vrátiť na gauč..