Ľubomír Motyčka: Psychopati všetkých krajín, rozíďte sa!

Blog
6 /

Moc robí aj z múdrych ľudí hlupákov. Dnes som čítal na portáli Bystricoviny článok právom nahnevanej lekárky, ktorá sa búri proti obmedzovaniu dovozu Ivermectinu. Ľudia trpia, umierajú a „múdri“ tejto krajiny hútajú a hádajú sa.

Nechcel by som byť zodpovedný za tento stav a byť v blízkosti pani doktorky. Ale, Matovičovi by som to doprial. Vyfackala by ho lepšie ako niekdajšia poslankyňa SNS. Aj keď stále platí to známe Werichove: „BLB je nezničiteľný, odpredu aj odzadu sa píše rovnako.“

A na Facebooku iný lekár vykladá o tom, ako dobre liečime, akí sme fajn a rypol si do Pelleho. Takto vyzerá hlúpnutie, inak skutočne vzdelaného človeka, ktorý odmieta realitu a podlieha, ani neviem čomu. To naozaj niektorí ľudia nevidia počty mŕtvych? Nekonečný núdzový stav? Biedu ekonomiky? Frustráciu ľudí.? Obrovské nasadenie zdravotníkov s beznádejným testovaním a vyčerpanosťou?

Ministrovi zdravotníctva ide rozprávanie o Duchu svätom lepšie ako riadenie pandémie:

… a jeho spolusestry a spolubratia sa modlia či tancujú za túto vládu:

Čo sa musí stať s človekom, aby v záujme svojho vlaňajšieho volebného sna ešte chválil túto vládu? Nie som lekár a k medicíne sa nevyjadrujem. Len k stavu spoločnosti a chaosu. Som zástanca očkovania a mám vyše 70. Bohvie, kedy sa dočkám a či sa dočkám. Lebo, zase je všetko inak.

 Testovania obchádzam. Nebudem sa presúvať po meste a stáť v radoch, aby som sa nakazil. No, čo ak predsa? Čo ma čaká? Karanténa. Spolu s manželkou v jednej domácnosti. Čiže, asi ju nakazím.

 Mám to dať vedieť obvoďákovi.  Dobre, mám aj mobil. Je to starý a dobrý kamarát. Určite mi múdro poradí. Aj včera som sa dozvedel o liekoch, pôvodne určených na niečo iné, ktoré mi na začiatku, aj preventívne pomôžu. Tak, aby sa choroba nerozvinula. A keď bude zle, zavolám sanitku. Príde, zoberie ma? Už som zažil, že nezobrala. Lebo mi vraj nič nebolo. Až o dva týždne, keď mi bolo stále zle, mi v nemocnici skoro až nadšene prezradili, že som prekonal mozgovú príhodu.

A videli ste niekedy, ako to v ambulancii vyzerá? Samé zvonenie, alebo obsadená linka, Aj sestra má inú prácu ako len dvíhať telefóny. niekedy ja to tam na zbláznenie.

Budem mať šťastie a zavolám včas? Kto z amatérov však vie, kedy už treba. Koľkí zavolajú neskoro? Lebo sa budú liečiť systémom čaj s citrónom a vyležať. Do nemocnice prídu neskoro, lekári budú dlho bojovať, mnohých aj vyliečia, ale mnohých aj nie. Choroba už bola priveľmi rozvinutá.

Nie je tu niekde chyba? Predstavme si, že zdravotnícky personál by sa z vyčerpávajúceho a nezmyselného testovania presunul do karanténnych staníc, kde by infikovaný pacient neohrozoval svoju rodinu a kde by odborníci videli, kedy a ako treba zasiahnuť.

Alebo, prečo ľudia nesmú mať liek, ktorý zjavne pomáha? Že sú tam nejaké riziká? A pri voľnom dávkovaní to môže narobiť aj iné problémy? Ale veď sú aj iné lieky. Ja viem, niekto to zneužije a ešte viac si pobabre zdravie. Ale, to je vždy. A takto je to v poriadku? Kde je onkológia, srdce, cievy a kopa ďalších chorôb. To píšem len o sebe.

Zatiaľ sa tomu vyhýbam. Prechádzky, vitamíny, minimum ľudí, už si ani nepamätám, kedy som niekomu podal ruku, objal ho, s výnimkou manželky. Vitamín D, každý týždeň frťan vodky s propolisom – tiež bojuje aj s vírusmi.

Pyšná medicína, neber nám, obyčajným ľuďom nádej. Je to všetko zlé. A je smiešne nadúvať sa nad neexistujúcimi úspechmi. Rozmáha sa šmelina. Ivermectin je už na čiernom trhu. O ďalších liekoch aj preto nehovorím.

Viete vtedy, keď som počul, že budem mentálne postihnutý a nehovoriaci ležiak, som sa vzoprel. Mal som vnútornú silu. Samozrejme, najmä vďaka správnej liečbe a skutočnej pomoci v nemocnici.

Ale teraz aj ja potrebujem nádej. A vidím, že súčasnosť nádej neprináša. Pozor na revolúcie. Tie sú spojené s obrovskou nenávisťou. A tej predchádza zase neschopnosť vidieť realitu sveta. A to ešte nespomínam korupciu a zbohatlíctvo nových barónov covidu…

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka