Ľubomír Motyčka: Poznáte Montanu, partnerské mesto Banskej Bystrice?

Blog
1 /

Neviem prečo, ale mne názov mesta pripomína americký západ. Predstavujem si ju niekde v Texase alebo v Nevade. Montana je však neuveriteľne blízko. Že kde? No, predsa na severovýchode Bulharska.

S mestom sme mali družbu za socializmu a je to aj v súčasnosti partnerské mesto našej Banskej Bystrice. Ale, nevenujeme mu veľkú pozornosť. Banská Bystrica má kopu partnerských miest. No a vieme, aké to je. Atraktivita je niekde inde. Vtedy i dnes.

Aj preto som sa tam dostal na služobnú ceste. V čase, keď sa mesto volalo ešte po nejakom komunistickom hrdinovi Michajlovgrad. A povedal som si, že si zaspomínam. Opäť trošku z trucu. Aby som dokázal, že svet je zaujímavý. Len sa treba vedieť pozerať.

Cesta tam bola strašne dlhá. Autobusom do Prahy, tam 11 hodín čakať, kým sa rozptýli hmla, potom jeden a pol hodiny letieť a dostať sa do Sofie. V lietadle som ledva prehltol nejakú čudnú horkú, asi zhnitú slivku. Viete, vtedy sveta neznalý mládenec. Kdeže som ja poznal olivu.

Dostal som mladú tlmočníčku do češtiny. Nebol som nejaký významný hosť, ale veď s ruštinou sme si pomohli. V tom období v Bulharsku každý týždeň jeden deň vysielali televízny program v ruštine. Už cestou do Michajlovgradu tlmočníčka, dojatá nad krásnymi cencúľmi pri ceste, zvolala: „Hele, jaký hezký ropuchy.“

Konečne Michajlovgrad. Hotel s úžasným zlepšovákom – toaleta a sprcha v jednom. Človek si mohol posedieť a rovno sa sprchovať. Len čítať sa pritom nedalo.

A teraz s hrôzou zisťujem, že si skoro nič z oficialít nepamätám. Viem, že sme boli obzerať v nejakej fabrike železné ingoty. A to je všetko.

Dodnes si však pamätám na to neoficiálne. Keď som sa dozvedel o desaťkilových rybách v kanáloch vybiehajúcich z blízkeho Dunaja. Na potuženie bol tanier s medom a miestna rakija. Ani 5 lyžíc medu mi nestačilo na zajedenie. Domáci sa pochválili, že to bola 75 – tka.

Zbližovali sme sa so šoférom a tlmočníčkou. Zašli sme si na námestí, inak veľmi peknom, kde dominovali pamiatky a voda, do ľudovej reštaurácie. Jediné jedlo. Tanier slepačej polievky s rezancami a kusmi slepačieho mäsa. K tomu, lebo v Bulharsko je to tak, ešte kus bieleho a chutného chleba.

Získal som si ich srdcia. Zajedol som si, až sa mi čelo perlilo. Neohŕňal som nos nad obyčajným jedlom a ich zvykmi. A keďže sme už boli kamaráti, podarilo sa namiesto ďalšieho pozerania ingotov, zobrať ma na výlet do Čiprovca. Hlboko do hôr, popri pravoslávnom kláštore takmer na hraniciach s vtedajšou Juhosláviou. Samozrejme, že stráženou.

Ale, Čiprovec, to bol zážitok. Múzeum, ako niekde u nás na Horehroní. Doma tkané koberce, kroje, víno sme pili z čutory zo 17. storočia.

A tu sa stalo niečo, čo Čiprovčanov dojalo. Viete, medzi dôležitými slovami, ktoré vo svete potrebujete, je na zdravie. Teda, v Bulharsku na zdrave. Ibaže, tvrdohlaví horali z Čiprovca vyše 300 rokov odolávali tureckej nadvláde a tak ostali bližšie k slavianstvu. Zachovali si dvojhlásky.

Nadúvali sa pýchou, zamilovane hrkútali, keď som omylom povedal NA ZDRAVIE. Po čiprovsky. Hľa, hosť z cudziny a pozná našu reč. Viac som nemusel. To hlavné som už povedal.

Dodnes si si s láskou spomínam na mojich hostiteľov. A dodnes si pamätám, aj čo pozitívne som si všimol. Lebo, všade sa treba učiť. Zaujal ma ich vzťah k minulosti a taxíky. Viete, u nás vtedy takmer neboli. A tam stáli všade. Ako niekde na západe. A tak som to v rozhlase neskôr aj uverejnil.

Malo to však svoju demokratickú dohru. Už som v rozhlase nerobil a nejaký mládenec sa začal hrať na investigatívneho novinára. Bolo treba nájsť niečo na Motyčkovi. Hľa, aký bol poplatný. Písal o taxíkoch v Michajlovgrade. Teda, už v Montane. To predsa nebolo za boľševika možné.

Nuž, pri mojom ostrom jazyku si urobil hanbu. Ale, nech len investigatívny ostane. Teraz sa za to dokonca platí…

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka