Ľubomír Motyčka: Motto z Facebooku o senioroch

Blog
1 /

Nikdy mi nenapadlo, že ako 50 – ročný budem stáť pred obchodom, aby som niekoho staršieho poprosil, či by mi nekúpil cigarety.

Netajím sa. Motto je ukradnuté. Z Facebooku. Tam sa rodia nadávky, nepriateľstvá, politické spory i údiv nad tým, že niekto môže mať iný názor ako ja.

S tým vekom je to záhadné. Ale, poďme hneď k veci. Sú chvíle, keď vás aj vlastná žena podrazí. Napríklad. Boli sme na dovolenke v Chorvátsku. Jedna domáca pani sa pozrela na mňa, na vnúčence, ktoré považovala za deti a na manželku. Zaškerila sa a posmešne spustila: „Á, ima mladu ženu…“

Myslíte si, že manželka stála pri mne a priznala, že má skoro toľko rokov ako ja? Kdeže, hodila ma cez palubu. Usmievala sa ako mesiačik na hnoji. A keď som jej teraz vravel, že to napíšem, ešte mi pripomenula jednu pani z Tallinu, ktorá nechcela veriť, že sme s vnukmi a nie deťmi. A ešte toho čašníka, ktorý sa pri slove „vnuci“ na ňu zbožne pozeral.

Áno, s vekom je to zložité. Prežívame krátku etapu života, keď chceme byť starší, no a potom dlhšiu etapu života, keď chceme byť mladší. To už tak chodí.

Aj teraz, na Facebooku sa už objavili dve potešujúce informácie. O tom, či panie už mali 65 rokov sa potreboval presvedčiť kontrolór pri dverách obchodu. Dámy to tak potešilo, že hneď o tom aj písali.

V čom je problém? Kým v časoch určených pre vekovú kategóriu + 65 mladších nepúšťajú, inokedy pustia aj starších. A tí mladší sa potom zlostia. Prosím vás, dodržiavajme určené časy. Keď chceme, pošomrime si, že nie sú určené dobre. Ale, dodržiavajme to. Poriadok a disciplína, to dnes naozaj potrebujeme.

Vy, kontrolóri, pýtajte od nás starších, či už máme 65, urobte nám nákupy krajšie. Možno i preto budeme radi chodiť v určených hodinách.

A ešte niečo. Viete, že Matoviča nemusím. Neviem ešte ako to dopadne, lebo on nápady mení z hodiny na hodinu, ale s ochranou seniorov počas Veľkej noci bez návštev detí a vnúčat súhlasím. Bude to desivé. Najväčší kresťanský sviatok a potom tradície pondelka, ale vydržme to.

A ešte k ilustračnej fotografii. Čo dať? Nejakých starších ľudí, nebodaj nejakú dámu? A čakať potom na súd za urážku na cti? Tak sa pohľadu do hotelovej reštaurácie nečudujte. Je to ako v jednom bradatom židovskom vtipe.

Výklad plný hodiniek a hodín. Vstúpi dnu zákazník a nejaké si chce kúpiť.

„Ale, my tu hodinky nepredávame. Tu robíme obriezky.“

„Tak, prečo máte vo výklade hodiny?“

„Mladý pán a vy by ste tam čo dali?“

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka