Ľubomír Motyčka: Keď inšpiruje historik, dokážem ja inšpirovať historikov?

Blog
1 /

Vlado Sklenka, historik  a kolega v mestskom zastupiteľstve publikoval  zaujímavosti o Jánovi Babilonovi a Terézii Vansovej. Spomenul pritom aj prvú kuchársku knihu v reči slovenskej, ktorá vyšla v Budapešti, kde Ján Babilon, inak rodák z Radvane, pôsobil ako kuchár.

Pre milovníkov folkóru je táto kuchárska kniha asi sklamaním. Ponúka recepty panskej kuchyne. Ale nečudujme sa. V tých časoch bola Budapešť mestom s najvyšším počtom vzdelaných a dobre situovaných Slovákov. Bola to mestská kuchyňa inšpirovaná viac Nemcami ako Maďarmi. Vybavenie kuchyne malo aj nemecké názvy. Vtedy, tak to vyzeralo, že nemecká panská kuchyňa viac inšpirovala aj Maďarov.

Ja nie som historik, pri čítaní knihy som si všímal iné. Napríklad množstvo zeleniny. Mám pocit, že na stoloch jej bolo viac ako teraz. Len raz som jedol mäso z kapúna, vykastrovaného kohúta. Na izraelskej recepcii. A viem, že v južnom Francúzsku je to aj dnes delikatesa hodnotená viac ako kŕmená hus. Len u nás sme zabudli. Tak isto ako na pečené holuby. Dodnes sú obľúbené napríklad v Egypte.

A príroda? Nemáte čo dať hosťom, ktorí náhle prišli na návštevu? Ľahká pomoc. Zvesiť flintu zo steny a zastreliť zo 30 jarabíc za domami. To je pochúťka! Jedlo sa aj mäso z divej kozy, teda z kamzíka.

Včelár odoberal na jeseň včielkam len tak zo 40 kilogramov medu z kláta a 20 kilo im nechal na zimu. Dnes? Kto má med, berie všetko a kŕmi cukrom. Bavil som sa na meditáciách o tom, či sú jesetery chutnejšie z Tisy alebo Dunaja. 

A do toho vstupujú aj vlastné spomienky. Ako som s úžasom počúval starého rybára, ktorý v prúde Hrona, pri malej stanici v Banskej Bystrici ešte kedysi ulovil na mušku za jedno ráno aj 20 pstruhov.

Mal som príbuzného, ktorý robil u Žida. V tej rodine na zimu vytápali husaciu masť. Bravčovú nemohli. Aj to patrilo k Banskej Bystrici. A boli tu Nemci, Slováci, Maďari. Tiež so svojou panskou kuchyňou. Koľko príbehov by sa dalo porozprávať? Inšpirovaných Jánom Babilonom.

Rád o tom čítam. Škoda, že historici o tom málo píšu. Asi to nie je dostatočne dôstojné. Ja by som rád vedieť, čo jedol Štúr, keď bol v Banskej Bystrici, čo jedli biskupi, ako žili, čo mal rád richtár Cesnak, najdlhšie pôsobiaci muž v čele mesta.

Už sa mi zdalo, že sa začne dariť. Gastronómia v Banskej Bystrici sa začala vzmáhať. A niektorí to aj skúšali so starými receptami. Pľuhavá korona urobila svoje.

Ale aj naša neúcta. Málokto vie o tom, že Národný dom patrí mestu. A je v prenájme. Ešte za Gogolu vypadol z knihy receptov Terézie Vansovej rukou písaný recept na Bystrickú tortu. Šikovný cukrár z toho urobil Medenú tortu. Dostať ju len v Národnom dome.  

Samozrejme, za normálneho stavu. Nevidíte ju na recepciách, nechválime sa s tým. Načo? Jeden vymyslí, urobí, druhý zahodí. Aj to je náš vzťah k minulosti.

V tej torte je použitý aj slivkový lekvár. A samozrejme orechy. Ale slivky rástli v každom dvore. Bystrické slivky. Už nie sú, zničili ich choroby. No, koho to zaujíma? Kto cíti, že minulosť je s nami, že je v nás? A ak nie je, duníme ako duté hrnce.

Budem rád, keď historici prestanú uspávať nudným čítaním, ale začnú vnášať do života to, čo nás z minulosti obohacuje a vedie k myšlienkam. A to zase nie je len o jedle…

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné a archív

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka