Ľubomír Motyčka: Ako sa sami odnárodňujeme – budeme stupid alebo krepí?

Blog
8 /

Keď začal môj otec chodiť na Donovaloch do školy, zapamätal si najmä zauchá za to, že sa nevedel modliť po maďarsky. Bola to taká, pre Slovákov neprajná doba.

 Dodnes na ňu ostali spomienky napríklad na katolíckom cintoríne. Aj slovenské mená na náhrobkoch sú pomaďarčené.

Je to až neuveriteľné, ale slovenský národ sa vzchopil a postavil na nohy. Prežil dobu čechoslovakizmu, prežil i chozraščot, perestrojku či iné ruské novotvary. Mnohé malé národy sa neraz lámali a strácali svojbytnosť. Kto dnes vie, že na Malte už len pár vytrvalcov ovláda maltský jazyk, rovnako aj v Írsku či na Sardínii, kde noviny v sardínskom jazyku vychádzajú len ako kuriozita.

A čo my? Osvojujeme si hamburgerovú kultúru, pestujeme nové malomeštiactvo. Skutočne dobré je asi len to, čo povieme a napíšeme po anglicky. Najnovšie som skoro padol na zadok, keď som zistil, že huspenina je obyčajné jedlo, keď sa povie po slovensky. Po anglicky Calves‘ food jelly (už som to chvalabohu aj zabudol), je to však ocenenia hodná pochúťka.

Alebo také typicky slovenské jedlá ako Sheep cheese dumplings (bryndzové halušky), Potato pancakes (haruľa), Collared pork with onions (tlačenka s cibuľou) alebo Pumpkin side dish (tekvicový prívarok). Čo poviete, páči sa Vám to?

Ani sa nenazdáme a poangličtíme si celú slovenskú kuchyňu. Pozrime sa okolo seba. Anglické pomenovanie obchodu je normálne. Už nám ani nechýba slovenský názov. A len tak mimochodom, najviac slovenských výrazov som našiel na bufetovej ponuke Vietnamcov. Akoby oni boli nositeľmi slovenskosti…

Je jasné, že pritom nejde len o názvy obchodov či jedál, ale o celkový prístup k vlastnej kultúre. Osvojujeme si povrchné a prvoplánové myslenie. A myslíme si, že to cudzie je viac ako naše. Ešte v tom roku 1918 som tomu rozumel. Slovák dostal v úrade miesto, len ak sa pomaďarčil.

To dnes nemusíme. Asi by sme sa mali vysmiať novej vlne malomeštiactva, mali by sme sa vysmiať tomu, že sme akýsi stupid. A ešte sme na to aj hrdí. Priznám sa, že by mi bolo milšie, keby sme radšej boli krepí.

Ozaj a keď sa čas zasa trochu posunie, ak môj otec dostával zauchá za maďarčinu, ako budú v domove dôchodcov trestať mňa za nedostatky v angličtine?

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: autor a ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka