Ľubomír Motyčka: Ako sa hľadá pokora

Blog
7 /

Včera som sa dostal do ostrej debaty s priateľmi jedného môjho priateľa. Urážali ma trollovia, zjavne neexistujúce osoby, ale aj pracovník ÚPN. Nazval by som to podľa jedného politológa – SVEDKOVIA MATOVIČOVI.

Je nechcem súdiť. Naopak, upriamim pozornosť na seba. A cez seba budem ponúkať hľadanie pokory. Tak teda.

V druhej polovici 80. rokov som ako novinár zažiaril. Aj predtým som organizoval, napríklad ochranárstvo potokov, no potom som sa stal známy ako autor glos a aforizmov, z ktorých niektoré nestratili platnosť ani dnes. A sú aj teraz fakt dobré.

Po roku 1989 som sa stal temnou silou, čo podporovali najmä tí, ktorí sa driapali po nejakej funkcii. Ale, prežil som a novinársky som vyhral.

Oslabený smrťou dcéry som nevládal bojovať s intrigami mečiarovcov. Driapali sa hore. Jeden z tých, čo vtedy začali robiť kariéru, to dotiahol až na pražského spravodajcu. Pred pár dňami ma zaradil pre SMER za spoluúčastníka zločinov…

Nič sa neudialo. Založil som si časopis CESTOVATEĽ s počiatočnou sumou 30 000 korún. Niekdajší kolegovia – časť z nich, sa išla zadusiť, keď ešte mnoho rokov po odchode som ostával symbolom bystrického rozhlasu. A navyše som precestoval služobne i súkromne pol sveta. A opäť som získal ocenenia.

Nuž čo, prišiel aj koniec. A po ňom choroby. A teraz istý pocit slobody. Máme predsa Facebook.

A dá sa povedať, že som mal úspešný život. Kto však vie, čo bol môj absolútne najväčší úspech. Úspech od poslucháčov rozhlasu?

Niekedy, asi v roku 1987 bola nadúroda sliviek. A ja som dostal recept na varenie slivkového lekváru bez miešania. Kto niekedy stál pri kotly s bublajúcou slivkovou hmotou, vie čo je to za práca. Bral som to len tak. Len ako výplň medzi dvoma pesničkami.

Ešte v to ráno som musel na želanie poslucháčov recept trikrát opakovať. Potom poslať do Blavy. Od členov vedenia ho pýtali najvyšší… Mne zvonili telefóny, chodili listy. Niekoľko dní som sa ešte bál, čo bude. Recept som nikdy nevyskúšal. Potom mi vrátnik doniesol pohárik s poďakovaním. Ale mi odľahlo.

Postupne, ako na tie časy celebrita, som si uvedomil, že z hľadiska záujmu poslucháčov som neurobil nič lepšie ako to, že som prečítal recept na slivkový lekvár. A nebol vlastne ani môj.

Takže, tu sa končí moja pýcha a hrdosť za úspešnou novinárskou kariérou. Naplnenou omylmi i úspechmi.

A ešte jedna aktuálna vec. Voľakedy som sa do telefónu zdravil najskôr ŠTB. V snahe uspokojiť všetkých som hovoril pochválen buď Ježiš Kristus, súdruhovia ľudáci. Ako teraz, ak schvália v parlamente zákon o sledovaní mobilov občanov v čase koronavírusu?

 

 

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka