Ľubomír Motyčka: Ako nežiť v bubline

Blog
0 /

Je to akési prirodzené. Človek sa stretáva s istým okruhom známych. Má svoje životné skúsenosti a poznanie. Ak je múdry a tolerantný, uvedomuje si, že na svete sú aj iné názory, iné poznanie, iná skúsenosť.

V decembri 1989 spoločnosť zažila šok. Dovtedy sme boli viac menej jednotní. Alebo sme čušali v snahe do ničoho sa nenamočiť. Zrazu sa hrádza roztrhla a my sme s úžasom zistili, že máme rôzne názory.

Ach jaj. Veď len v jednote je sila. Ako si ty môžeš myslieť iné ako ja? Ako to, že tvoje poznanie je odlišné? A do toho ešte nová životná skúsenosť. Víťazi kontra porazení. Jedni hlúpnu z moci, druhí sú frustrovaní. Jedni sa tešia, skáču po kariérnej príležitosti., druhí sú naštvaní.

Čosi podobné sa deje stále. U nás, bez prerušenia, zatiaľ len niečo vyše 30 rokov, inde už aj po stáročia. Tam majú v historickej pamäti zakódované poznanie, že nie vždy sa rozhodujú správne. No, nerobia z tohto tragédiu. Majú dostatočné obranné mechanizmy, ako hlúposti nedovoliť ovládnuť spoločnosť.

Pretože v bubline sú aj vládcovia, pevne obkolesení radcami, ktorí do bubliny nepustia ani čerstvý vánok. Ale aby som nepolitizoval, platí to napríklad aj pre takú bublinu hygienikov, ktorí konečne pocítili šancu byť najdôležitejší.

Ešte z mladosti si spomínam na hygieničku, ktorá dostávala záchvat pri pohľade na deti, ktoré hladkajú mačičku. Vieme my vôbec, aké choroby môžu dostať? A aké nebezpečenstvo hrozí v prírode?. A kto to pozná, ten si všetko aj viac uvedomuje. Namiesto normálnych ľudí z detí vychováva frustrované bytosti, čudákov nesúcich do reálneho života.

Vieme vôbec o tom, že v USA, kde je všetko samá chémia a alergia, začali v NEW YORKU očkovať deťom baktérie špiny kvôli odolnosti? Samozrejme, že v bohatých štvrtiach. Ozónová, iste perfektná dezinfekcia mäsa priniesla to, že bežný Američan sa môže vo svete ubytovať a najesť len v tzv. amerických hoteloch, teda hoteloch s americkými hygienickými štandardami. Chýbajú prirodzené obranné látky.

Touto cestou sme sa vybrali aj my. Keby niektorí naši odborníci mohli, po opečení špekáčikov by ich najradšej postriekali nejakou „zdravou “ chémiou. Predaj z dvora prakticky zanikol kvôli hygienickým predpisom.

Áno, občas sa niečo pritrafí. To tak v živote už je. Ale, oveľa horšie je žiť v bubline. Všade si postrekovať ruky, teda znižovať si odolnosť, dýchať do rúška… Áno, bol na to čas na začiatku. Lenže už nie je. Iba tí, čo žijú v bubline a poznajú všetky riziká, sa toho ďalej držia zubami nechtami. A tí, ktorým zachutila moc lebo ovládať masy zo svojej bubliny je to také úžasné, možno až erotické.

Ibaže, prirodzené reflexy ľudí existujú. Keď sa niečo preje, tak sa búria. Tí v bubline si ešte stále myslia, že chránia národ, že majú spasiteľské poslanie. Medzi ľuďmi sa však už tvorí niečo iné. Chuť niekoho kopnúť do ….

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka