Slovenský prozaik, básnik, hudobník, cestovateľ a bloger  Pavel „Hirax“ Baričák (1971) na sociálnej sieti vyhodnotil svoju facebookovú anketu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, aby sa vyjadrili k protipandemickým opatreniam v krajinách svojho pobytu. Tie porovnal s našimi a dopracoval sa k zaujímavému výsledku.

Na troch stránkach som sa pýtal Slovákov žijúcich mimo našej krajiny, aby písali o opatreniach v krrajine, v ktorej žijú. Odpovedali viac ako tri stovky Slovákov.

Z ich odpovedí vyšiel jasný a vecný záver: Ako Slovensko (spolu s Čechmi) máme jedny z najtvrdších protikovidových opatrení na svete. Uznávam, prechádzali sme si fázou premorenia, ale otvorene priznávam, že podľa mňa mnohé opatrenia ohľadne korony sú nelogické a zbytočné. Napriek tomu sme tu „utiahnutí“ akoby sme tu mali oveľa horšiu verziu korony ako iné národy sveta.

Ľudia nemôžu za to, že vláda organizačne kovid nezvláda a umiera nám tu na počet obyvateľov nadpriemerne veľa ľudí. Chyba je teda asi jednoznačne inde, lebo naše zdravotníctvo síce nie je vo svetovej špičke, ale nie je ani na úrovni tretieho sveta, takže asi treba zlepšiť komunikáciu ambulantných lekárov s čerstvo nakazenými.

Viac sa sústrediť na liečenie ťažších priebehov nemoci, aby nekončili v nemocniciach, brať si príklad od štátov, ktorí majú najnižšiu úmrtnosť na počet obyvateľov, akými liečivami pomáhajú kovidovým domácich či už hospitalizovaným pacientom oni…

Napriek tomu sa zlým manažmentom šróbuje celý národ, energia opatrení a záchrany ľudských životov ide nevhodným smerom. A trpíme všetci. Náladou v krajine, klesajúcimi príjmami, žabomyšími hádkami v parlamente, súbojmi eg… A je úplne jedno a ani neriešim, či je za tým hlúposť, neodbornosť, egocentrizmus vládcov, či si z nás ktosi robí zámerne skúšobnú ľudskú vzorku – pre nás Slovákov je záver jediný: Znášame čosi, čo pre nás nie je dobré.

Učím to aj ľudí cez Šlabikáre šťastia – ak vám ktosi blíži, slušnou formou mu to povedzte. Bez plaču, bez kriku a iných manipulatívnych programov. Rovnako tak to platí v národnej forme – ak nám ktosi nakazuje čosi, čo nám nepomáha, ale naopak škodí, vyslovme to.

Ja osobne som mimo iné za zrušenie večerného a nočného zákazu vychádzania, zrušenie nosenia rúšok vonka, v prírode, som za otvorenie maličkých prevádzok, testovanie „s rozumom“, nie megalomansky, zrušenie prechodu okresov, zrušenie zákazu mimoštátnych dovoleniek… Napríklad posledné opatrenie sa malo zaviesť v decembri, nie keď tri týždne čísla klesajú. Nelogické, len to vyrobilo ďalší absolútny choas v oblasti cestoviek a klientov, nevôľu u občanov… Čo za obludnosti ešte budeme musieť na vlastnej koži vytrpieť?

Napriek tomu mi niektorí v reakciách oponujete „treba vydržať, pán Baričák, nerýpte do toho“. Ja nerýpem, ja slušne píšem svoj postoj, mám na to právo. Ak by som v sebe udusil môj názor na toto, hanbil by som sa pozrieť mojim deťom do očí. Som za opatrenia, ale za logické, učinené so sedliackym rozumom a nie za slepú poslušnosť na úkor zdravia a čistej psychiky.

Viete akí ako Slováci sme? My sme neskutočne poddajní. Naša národná hrdosť je už len oproti blízkym štátom ako sú Poľsko, Ukrajina, Srbsko, Maďarsko či Čechy polovičná. Model otroka je v nás tak silno zakorenený, že s nami môže hocijaká vláda doslovne orať. A aj orie – sme desaťročia klamaní, okrádaní a keď príde epidémia, niet inej vlády vo vesmíre, ktorá sa na vlastnom obyvateľstve tak „realizuje“ ako tá naša.

Malosť v nás a našu národnú vlastnosť „závisť“ v posledných rokoch dopĺňa čoraz väčšia agresivita, premúdrelosť vo všetkom, takže keď „panovníci“ zavelia nové obmedzujúce nezmysly, my sa ešte aj medzi sebou začneme napádať, osočovať, likvidovať… Deštrukcia zhora, aj zvnútra. A to druhé je oveľa horšie… Neviem držať spolu, nevieme sa ozvať, nevieme povedať „Dosť!“. Skloníme hlavy, podriadime sa a ešte si medzi sebou nadávame. Ovce, ktoré riadia vlci, kým kojoti zvnútra dokončujú načaté… (škrtám).

Ja by som sa vôbec nečudoval, keby vláda zavelila: „Nasaďte si kýble, spravte do nich diery pre oči a od zajtra takto, kým sa situácia nezlepší“, že by sa našli Slováci, ktorí by písali: „Treba to robiť, nerýpte do toho, už to akosi vydržíme!“ Prestaňte pozerať TV správy a prestanete sa báť. Opäť uveríte v život. Ja si ten kýbeľ nenasadím. 

Ani rúško na ulici nenosím. Dávam si ho, keď sa ku mne dajaký človek priblíži na desať metrov. Odmietam byť otrokom, škodiť sebe, svojmu zdraviu a ešte to aj ukazovať deťom. Na desať metrov nikoho nenakazím, tak prečo? Nech sa oddelí nutné od hlúpeho…

Ľudia, buďme k sebe slušní, aj keď máme odlišné názory. Naučme sa spájať a odmietať niečo, čo nás degraduje. V iných krajinách je odporúčané, vysvetľované, doporučované, u nás je nakazované pod hrozbou trestu, strachu, pokuty, navádzania na udávanie. A nepíšte mi vety o tom, aký sme nezodpovedný národ.

My máme krčmy na zvonček, Francúzi party v stovkách, v každom národe sa nájde promile nerozmýšľajúcich a my určite nepatríme medzi najväčších drzáňov, aby sme mali znášať najťažšie životné protikovidové obmedzenia sveta. Ja Slovákov považujem za slušne disciplinovaných, tak kvôli jednému nenálepkujme celú stovku ostatných.

Pavel „Hirax“ Baričák

Pokora je nádherná vlastnosť, odpúšťanie je neskutočný nástroj sebaliečenia, ale rovnako tak je dobré naučiť sa brániť, keď nám ktosi škodí. To je múdrosť človeka – vedieť kedy cúvnuť, prijať a kedy prejaviť svoju silu. Ďakujem za vás, všetkých slušných, vnímavých, vedomých, vnútorne silných, mocných a mohúcich, rozmýšľajúcich čistým srdcom pre dobro všetkých.

Mám sLOVEnsko a Slovákov veľmi rád, prekráčame aj tieto skúšky, ale konečne spravme jedno: Zoceľme sa! Nenechajme tie lekcie len tak odvanúť. Ďakujem vám.

P.S. Fotku som učinil na Martinských holiach. Neprišla len tak.