V banskobystrickej kaviarni Rikardo sme sa stretli na káve so známym rozhlasákom, cestovateľom a poslancom mesta i regiónu Ľubom Motyčkom. Slovo dalo slovo a vznikol tento neviazaný rozhovor o našom každodennom žití.

Niečo o komunikácii v médiách

„Sledujem Bystricoviny a všímam si, že niektoré články komentujú ľudia bez identity, skrývajú sa za nejaké falošné profily, odchádzajú od témy a urážajú tých, ktorí diskutujú pod vlastným menom. To má za následok šírenie negativizmu, doslova otrávia tých ostatných. Silno mi to pripomenulo moju nedávnu skúsenosť, keď som diskutoval na facebooku otvorene ku Kotlebovi, zrazu sa pripojili dvaja – traja známi neznámi, ktorí dokonca vyvolali hádku medzi sebou, vznikol súboj nadávok ale potom už nikto z tých normálnych slušných ľudí sa nechcel do diskusie zapojiť, otrávili ju a stratila zmysel. Možno to bol zámer“

Ako by si tomu zamedzil?  

„No je na zváženie, či ponechať diskutérom úplnú slobodu alebo nech sa musia do diskusie prihlásiť pod pravým menom, pričom urážlivé príspevky sa v rámci pravidiel diskusie nezverejnenia. Demokracia je o slobode, ale v prvom rade o zodpovednosti, ale toto mnohí ľudia nevnímajú, však máme slobodu slova, ja sa môžem vyjadriť k hocičomu, aj keď tomu nerozumiem? A my ostatní ťa musíme s úctou počúvať? A ty nemieniš niesť niekedy zodpovednosť za svoj názor? No lebo sa niektorí toho boja, dajú si nejaké falošné meno, stanú sa anonymom a „odvážne“  diskutujú o ničom. Niekedy sa za tým skrýva aj závisť či nenávisť, ventilujú sa často ľudia na pokraji nejakého psychického stavu.“

Logo mesta

„Pred piatimi či šiestimi rokmi som bol proti tomu, aby vzniklo nové logo nášho mesta v štylizovanom tvare srdca ktoré ja považujem za nezmyselné. Bol som proti tomu tvrdiac, že ten náš štít s červenými pásmi je dostatočne atraktívny, historicky zaujímavý a ešte k tomu aj použiteľný ako logo. Niekomu sa zaplatil honorár, lebo sa to sľúbilo. To logo je dokonca z marketingového hľadiska mizerné, lebo srdce sa používa ako znak prvoplánovosti, inak Európa je posiata takýmito vecami. My máme predsa svoj jedinečný erb…“

Chceš s tým ako poslanec mesta niečo robiť?

„Ja tú tému nadhodím. Budem sa snažiť, aby sme náš erb používali ako logo. Ak však pre to nenájdem porozumenie, predsa z toho neurobím zmysel svojho života či poslaneckej práce. Nemôžem zastať na tom, že bojujem za zrušenie loga a presadenie mestského erbu,  je to iba môj názor.“

A sú takí poslanci, ktorí na jednej téme postavia svoje celé účinkovanie vo verejnej funkcii?

„Áno, poznám takých, čo si na tom budujú svoju osobnú slávu u občanov, aj keď v skutočnosti to ľuďom nič pozitívne neprinesie. Naposledy to bol nový „antikorupčný“ poslanec Bučko, ktorý zabodoval na facebooku zosmiešnením mojej kolegyne poslankyne vytrhnutím jej vystúpenia z kontextu celej diskusie, keď reagovala na jeho nekompetentný úsudok. Ale taký je život.“ 

Na facebooku nájdeme odborníkov na všetko…

„Čítal som nedávno jeden veľký internetový príspevok na tému Grécko, ktorý sa tváril vemi fundovane. Autor bol tam raz služobne a potom na dovolenke, ale už má pocit, že sa stal odborníkom na túto krajinu. Tak som sa tak pousmial, Bože môj, ja som bol v Grécku 15 – 20 krát, hovoril a pil som s miestnymi aj na tých miestach, ktoré nie sú v ponuke cestovných kancelárií. On ani len netuší, keď je v hoteli all inclusive, čo sa v tej krajine deje, lebo sa nedostane k tým obyčajným ľuďom.“

A o čom je teda  Grécko, ktoré sa teraz skloňuje vo svete po voľbách kvôli svojmu dlhu voči EÚ?

So splácaním dlhu ma napadá príklad Afriky, ktorej svojho času bohaté štáty odpúšťali dlhy, pretože tie sa nikdy nekončili následným splácaním úrokov.  Nie je aj toto problém Grécka, o ktorom si nerobím žiadne ilúzie? Pred desiatimi rokmi, poznajúc život obyvateľov tejto krajiny, som sa čudoval, ako sa Gréci mohli dostať do EÚ so svojou produktivitou práce a systémom života, nehovoriac o ich vstupe do eurozóny. Teraz sú tí istí Gréci demotivovaní splácaním dlhu a vysokými úrokmi, čo nie sú schopní splatiť  a súvisia s tým aj  nevyhnutné reformy, na čo neboli zvyknutí.

Akú skúsenosť máš so životom obyčajných Grékov?

„Vlani sme na Kréte v jednej horskej dedinke a sledovali sme, čo urobila s ľuďmi kríza. Časť ľudí začala chovať včely, sliepky a ovce, začali pracovať aspoň na tomto. Samozrejme vyhýbajú sa plateniu daní, čo je však obdoba aj na Slovensku, lebo keď si úplne maličký, tie dane ťa zožerú. Druhá časť ľudí na Kréte urobila to, čo bolo tu pred pár rokmi nemysliteľné – začali kradnúť. Tá dedina mala niekoľko kostolov, v ktorých boli voľné pokladničky s peniazmi od ľudí a relikvie. Tie v centre si ešte ustrážili, ale v bočných uličkách museli kostoly jednoducho zamknúť, lebo miestni ich začali vykrádať a predávať cenné veci turistom. Pritom Kréta bola povestná tým, že všetko tu bolo prístupné, všade bola škatuľa od topánok, kde turista hodil mince, ktoré sa vyberali raz za mesiac. Teraz sa to musia strážiť a zamkýnať, vyberať krabice s milodarmi pre istotu každý deň.“

Kríza dokáže robiť s ľuďmi divy

„Z istého hľadiska je to však niečo podobné, ako aj u nás. Aj tam, ako u nás za socializmu, boli ľudia ticho a spokojní, kým sa mali relatívne dobre. Že pri tom bohatli tí najbohatší, ktorí si aj nakradli, to im asi tak nevadilo, lebo do toho nevideli. Keď sa im skončili „zlaté“ časy, zrazu ostali vydesení a ten vývoj je taký, aký je. My to zažívame po roku 1989. Ak dáme v mysliach našich ľudí na chvíľu bokom politické prenasledovanie oponentov režimu najmä v 50-tych rokoch, previerky a normalizáciu po roku 1968, čo som zažil aj ja, tak v roku 1973 prišiel v Československu boom tzv. Husákových detí. Pretože bolo dostatok bytov, bola práca  a výhodné novomanželské pôžičky, z ktorých si mladé rodiny mohli kompletne zariadiť domácnosť s odpisom na deti. Niekto si dnes po 25 rokoch od nežnej revolúcie môže povedať, že za socializmu bolo lepšie.“

Ako teda funguje demokracia?

„Rozprával som sa o tom s viacerými politológmi. V každej diktatúre je prvá fáza vývoja oveľa úspešnejšia, ako demokracia. Jednoducho  preto, lebo diktátor určí ťah na bránu – rozvoj vedy, výstavba ciest a budovanie priemyslu, hoc aj s potlačovaním práv menšín či politických odporov, ale väčšinový  národ je spokojný, lebo vidí výsledky. Demokracia je zložitejšia, neustála diskusia a odbočovanie, hľadanie kompromisov.  Totalita však po prvom rozbehu stráca dych a demokracia je postupne stále silnejšia a účinnejšia.“

Ako je to u nás?

„Keď sa k nám do Banskej Bystrice  po roku 1989 vrátil jeden môj známy – emigrant zo Západu a povedal, že Slovensko bude potrebovať 20 rokov, kým sa spamätá. Ja som sa vtedy hrozne naštval, že to nie je možné, my za pár rokov budem na úrovni Západu. Dnes si trochu s hrôzou uvedomujem, že budeme potrebovať možno povestných  40 rokov, ako v biblii Mojžiš na púšti, kým sa nevymenia dve generácie  a niečo sa naozaj zmení.“

Čo pozitívne predstavuje pre teba život v demokracii?

„Po roku 1989 sa u nás hovorilo, že v jednote je sila. Potom sme boli zdesení, že všetci máme rôzne názory. A ja dnes hovorím, že v rešpektovaní rôznorodosti je sila. Byť trochu veľkorysým a dokázať sa povzniesť nad iný názor bez toho, aby som sa na niekoho hneval, pretože myslí inak, ako ja. Áno, budem presadzovať svoje myšlienky, ale neobesím sa kvôli tomu, že môj názor neprešiel.“

Ako sa to prejavuje napríklad v tvojej poslaneckej praxi?

„Minule sme poslanci mali také školenie o tvorbe rozpočtu mesta, z čoho sa vlastne skladá. Zistil som, že viac ako polovicu príjmov samosprávy tvoria podielové dane a potom dane z nehnuteľností. Trochu cynicky som poznamenal, čo teda potrebuje Banská Bystrica? Nových 5.000 obyvateľov s platmi nad tisíc eur, naplnia sa podielové dane a máme po finančných problémoch. Ja viem že to je teória, ale keď nám ubúdajú obyvatelia a najmä tí, ktorí pracujú a pribúdajú penzisti, ako ja, mesto prestáva byť atraktívne pre mladých, tak na prvom mieste je podľa mňa ponuka rôznorodej práce pre našich ľudí. Ja som predstaviteľom cestovného ruchu, lenže nemôžu byť všetci čašníkmi, prevádzkarmi, hoteliérmi či sprievodcami, rozvoj mesta nemôže stáť len na  jednej nohe.“

Si aj regionálnym poslancom, čo môže urobiť kraj pre svojich obyvateľov?

„Priznám sa, že ako mestský poslanec intenzívnejšie cítim, že môžem viac urobiť pre Bystričanov, ako vo VÚC. Aj keď mám svoj volebný obvod Fončordu, môžem myslieť celomestsky. Na kraji je to trochu vzdialené od konkrétnych vecí. Vládne tu Kotleba. Netvrdím, že nemá aj dobré nápady, ale on vždy raz za čas vypustí takú neriadenú strelu, že je to fakt neodpustiteľné. Keď si len vezmeme, že podľa neho boli slovenskí partizáni banditi, slovenskí vojaci bojujúci v SNP dezertéri, potrebuje si kúpiť aj z peňazí úradníkov z jeho strany bager, by mohol zvaliť obydlia Rómov na svojom pozemku.  Veď on neponúka žiadne riešenie, iba politickú akciu, čomu tlieskajú jeho obdivovatelia pozvážaní na zasadnutie  krajského zastupiteľstva. To je obyčajná demagógia, ale kde sú riešenia skutočných problémov občanov?“

V meste i na kraji sa venuješ hlavne cestovného ruchu, ako to vyzerá?

„Ja som zástanca konkrétnych krokov aj v oblasti cestovného ruchu, nie vymýšľania rôznych teórií a nefungujúcich experimentov. Som napríklad členom dozornej rady VISIT BB s účasťou mesta, ale doteraz som sa nedozvedel nič o hospodárení tejto spoločnosti, ktorá podľa mňa urobila veľký posun v propagácii mesta ako turistickej destinácie, ibaže musíme vedieť, ako tam prúdia peniaze. Preto som inicioval kontrolu z úrovne hlavného kontrolóra mesta. Na kraji by som sa chcel venovať najmä pomoci drobným farmárom schopným vyprodukovať úžasné a originálne veci,  ktoré by sa dali užitočne spojiť s cestovným ruchom, len sa musíme zbaviť tých často nezmyselných administratívnych prekážok, ktoré týchto ľudí dusia a podporujú skôr šedú ekonomiku, ako normálne podnikanie.“

V zaujímavom a dlhom rozhovore s Ľubom Motyčkom padlo viacero tém, ku ktorým sa ešte vrátime. Zatiaľ vám ponúkame aspoň časť z toho, o čom sme sa rozprávali s týmto skvelým človekom, ktorý dokáže bez rozpakov hovoriť otvorene o živote okolo nás, o trápeniach i radostiach všedného dňa.