Hornomičinský Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, ako jediná spoločenská organizácia v obci, má v súčasnosti 47 členov a v rámci oblastného výboru patrí medzi tie najaktívnejšie. Pod dlhoročným vedením Márie Zimovej sa darí pripravovať zaujímavú činnosť, o čom nás môže presvedčiť aj listovanie v kronike.

K tohtoročným plánovaným podujatiam patrila aj zvýšená pozornosť 100. výročiu začiatku prvej svetovej vojny – inšpiroval ich k tomu medzinárodný projekt Europeana. Koncom februára v obci preto vyhlásili akciu – zber dokumentov týkajúcich sa práve tohto obdobia.

A tak občania prinášali na obecný úrad zaujímavé doklady zo svojich rodinných archívov, ku ktorým patrili fotografie starých otcov v c. k. uniformách či farebné propagandistické plagáty s portrétmi cisára a armádnych generálov. Uvedené dokumenty sa ocitnú nielen v obecnej kronike, ale poslúžia aj Stredoslovenskému múzeu pri realizácii pripravovanej výstavy s touto tematikou.

V centre obce už viac ako trištvrte storočia prvú svetovú vojnu pripomína zaujímavý pamätník jej obetiam. Paradoxne – odhalili ho v predvečer začiatku druhej svetovej vojny netušiac, že sa blíži ďalšie vojnové besnenie. Objekt pozoruhodného výtvarného stvárnenia bol centrom dôstojnej slávnosti 17. júla 1938. Bohato navštívená udalosť z radov civilnej i vojenskej vrchnosti pritiahla aj množstvo domácich. Rečníkov bolo niekoľko, patril k nim aj správca miestnej školy Ján Ferjanček.

Rukopis jeho slávnostného príhovoru spolu s dobovými fotografiami sa zachoval vďaka jeho dcére, redaktorke a prekladateľke Viere Hegerovej:

„Klaniam sa symbolu padlých hornomičinských občanov. V duchu preniesli sme ich telesné pozostatky, roztratené po celej Európe, sem na toto miesto, ktoré bude pripomínať budúcim pokoleniam to nemilosrdné a strašné vraždenie sa národov sveta v rokoch 1914-18.“

Ďalej citujeme:

„Neraz počujeme, čím menší národ, tým väčšia má byť jeho vzdelanosť jedincov pracujúcich za lepšiu budúcnosť národa a štátu. Národ, ktorý sa chce udržať na povrchu sveta, musí kráčať s duchom času. Musí byť dostatočne vyspelý, aby nielen zachoval, ale i zveľaďoval dedičstvo predkov. A preto učme sa, aby sme sa udržali silou ducha. Stavajme školy, aby sme nemuseli stavať takého pomníky.“

Miestny evanjelický farár Daniel Duraj má zásluhu na tom, že s pomocou odborníkov identifikoval všetky mená na pomníku aj s ich osudmi v čase vojny. Takáto záslužná práca slúži ku cti súčasníkom, ktorí nezabúdajú. Veď bez poznania minulosti nemôže byť nádej na lepšiu budúcnosť. No nestačí ju len spoznať, ale treba sa z nej poučiť.