…spieva v jednej zo svojich úspešných skladieb „Po schodoch“ Richard Müller. Ozaj, čo sme kto za ľudia v tejto prepolitizovanej dobe?

Hit našej speváckej legendy ešte z čias komunizmu má po rokoch už iné prevedenie aj so skupinou Fragile, ale je to stále ten istý dobrý Rišo Müller. Medzi ľuďmi na Slovensku sa však nájde vždy dosť kritikov, ktorí ho nemajú radi kvôli jeho životným premenám, hoci ako umelec zostáva stále superstar. To hovoria najmä Česi, kde je spevák častejšie doma.

Niečo podobné sa teraz stalo známemu slovenskému režisérovi Jurajovi Jakubiskovi na obede u premiéra Roberta Fica, ktorý ho pozval v pozícii kandidáta na prezidenta. Na „slovenského Felliniho“, ako umelecký svet okolo nás nazýva nášho skvelého režiséra, sa zo strany niektorých médií vzniesla vlna obrovskej kritiky, čo si to dovolil. V denníku SME ho div neukameňovali, nehovoriac o „úžasných“ komentároch v internetových diskusiách.

Manžel Deany Horváthovej, ktorá pochádza z Banskej Bystrice a už roky žijú spolu v Prahe, novinárom povedal: „Voľba prezidenta je občianska záležitosť a nie politická. Aj po skúsenostiach v Prahe  si myslím, že si treba vybrať takého kandidáta, ktorý je vám sympatický.“  A bolo!

Podobne reagoval prezident SFZ Ján Kováčik, majiteľ futbalového klubu Dukla Banská Bystrica a akcionár Forzy: „Tak, ako ma ako najlepšia kandidátka v roku 2008 oslovila pani Radičová, teraz ma oslovil z môjho pohľadu najlepší kandidát Robert Fico.“ A je to!

Na Slovensku sa stalo zvykom okamžite onálepkovať ľudí, ktorí sympatizujú s niektorým politikom z konkrétnej strany, nedajbože vládnej. Znie to paradoxne, ale aktuálne volanie po „nepolitickej politike“, s vyzdvihovaním „nezávislých“ kandidátov a odsudzovaním politických strán, je obyčajným politikárčením. Veď bez politických strán to nefunguje nikde v Európe. V Amerike sa k svojmu republikánskemu či demokratickému prezidentskému kandidátovi otvorene hlásia nielen populárni umelci, športovci či  podnikatelia, ale aj renomované médiá.

Neuveriteľná kritika na uvoľnenie milióna eur z rezervy slovenského premiéra na rekonštrukciu severnej tribúny banskobystrického Zimného štadióna a pre mladých hokejistov sa spustila aj na našom portáli. Zrazu sa vyrojili anonymní bystrickí „demokrati“, ktorým nesmierne vadí údajné kupovanie hlasov Bystričanov zo strany Roberta Fica. To kvôli tejto domnienke malo tie peniaze mesto odmietnuť a či čo? Vôbec im nevadí, že to premiér  urobil na odporúčanie Slovenského zväzu ľadového hokeja?

Aby sa nám raz nestalo, že keď už nedokáže získať pre toto mesto financie na užitočné investície  primátor, vykašle na nás aj štát. Azda sa máme hanbiť za to, že Mečiarove či Ficove vlády, aj vďaka Bystričanom na vedúcich vládnych či parlamentných postoch v Bratislave, niečo pre toto mesto urobili, na rozdiel napríklad od Dzurindových či Radičovej vlády? Za to nám majú teraz smrdieť peniaze pre Banskú Bystricu od premiéra? Veď je to choré!

Presne to vystihol známy vydavateľ časopisu Cestovateľ a súčasný poslanec zastupiteľstva BBSK Ľubomír Motyčka, keď na kritiku svojho dobrovoľného vstupu do najsilnejšieho poslaneckého klubu SMER-SD povedal: „Ja nie som závislý. Jednoducho pragmaticky uvažujem o nevyhnutnosti spájať sa s jediným reálnym klubom v danej politickej situácii. Na radu i konzultáciu. Istý príklon k ľavici dokonca neznamená ani nadšenie so stranou SMER. Rešpektujem ju ako každú inú demokratickú stranu. Nie je však mojou vinou, že iné strany akoby ani neboli.“

K svojej minulosti za komunistov Motyčka dodal: „A pokiaľ ide o minulú dobu  vyhlasujem, že som nebol disident ani bojovník za demokraciu. Len som mal vždy tvrdú hlavu, tak ako dnes. Inak vôbec nie je pravda, že sa vtedy nedalo nič povedať a napísať. Boli s tým spojené problémy, aj  sa to so mnou triaslo, ale dalo sa.“

Nuž veru ťažký je život slobodného človeka v tejto prepolitizovanej dobe. Najmä keď normálna „chlapská“ otvorená diskusia o živote a politike sa preniesla z krčiem či práce do ticha domácností. Tu sa vďaka neosobnému internetu z nej stáva obyčajné politikárčenie anonymných facebookových „hrdinov“, ktorí si myslia, že takto zmenia svet.

Nenávistné nálepkovanie ľudí podľa ich zmýšľania či otvorených sympatií ku konkrétnemu politikovi alebo strane je číry nezmysel. To sa mám pomaly začať hanbiť aj za to, že som futbalovým fanúšikom londýnskeho Arsenalu a úprimne som sa tešil z nádherného gólu Tomáša Rosického po jeho sóle z polovice ihriska?  Dajme na slová klasika: „Pravda a láska napokon aj tak zvíťazia nad lžou a nenávisťou.“