Sen mladej motorkárky Kataríny Vrábelovej, ktorá začiatkom apríla vyrazila z Banskej Bystrice na cestu naprieč Afrikou na Euphorii BMW, sa prerušil v Sudáne a v Egypte jej zostal manžel. Napriek vynútenému predčasnému koncu svojho tripu sa cestovateľka na dvoch kolesách ešte chce podeliť s nami  o svoje zážitky a priblížiť nám reálny život ľudí v afrických krajinách.

„Chcem, aby každý z vás, ktorého motivovala „cestovateľská“ časť môjho tripu vedel, že cestovať sa dá vždy. Afrika, tak ako ostatné kúty sveta, je plná krásnych ľudí, ktorí vás čakajú a radi vám pomôžu vám. Špeciálne moslimské krajiny  sú neskutočné miesta na Zemi, kde si peňaženku necháte na motorke, motorku v noci na ulici a vy sami sa cítite bezpečne.

Všetky krajiny, kde ľudia veria v Boha, nech má osem rúk, visí na kríži alebo nás pozoruje bez toho, aby mal svoje zhmotnenie, majú neuveriteľné čaro, ktoré mne osobne doma u nás chýbalo. To, že sa mi nepodarilo prejsť celú cestu, ktorú som mala v pláne, nech vás neodradí, pretože všetko, čo som videla patrilo len mne, napísané pod mojím menom. Ak sa vám bude snažiť niekto natlačiť svoje skúsenosti, vždy si spomeňte, že sú len jeho a na vás čaká niečo úplne iné…“

Prístav Wadi Haifa

Prežiť cestu trajektom do Wadi – Halfi sa oplatí. To, čo skrýva Sudán za svojimi hranicami, človek len tak všade nenájde.

Vypustená kačica, že asfaltka z Egypta do Sudánu je otvorená, stále koluje. Všetci, ktorí sa nechajú nachytať ako 4 expedičné autá, ostanú zaseknutí na dobré dva týždne, kým im nejaký dobrák neobehá papiere v Khartoume za slušné peniaze, nedopraví na hranice 1.000 km a nevybaví špeciálne povolenia. To sa oproti trajektu neoplatí zvoliť.

Wadi Halfa je malé chutné mestečko, nájdete čo potrebujete. Biznis mesta funguje úžasne, taký malý štát v štáte. Keď zháňate SIM-kartu, nájdete ju na mieste, kde však nie je možné zohnať kredit, pretože kredit predáva predsa bratranec oproti. Oslovíte bratranca, ktorý v stánku na kredity popíja čaj a ten s úsmevom vytasí dve sumy na stôl. „Ah iný mobilný operátor,” karty schová pod pult, usmeje sa a pošle vás k pánovi o štyri domy ďalej.

Pán vám z diaľky máva, nalieva čaj a snaží sa rukami nohami vysvetliť, že ten predavač predtým je jeho sestry syn. Prečo? Citujem: „Keby som ho na trhu zničil, potopil jeho malý stánok s kreditom, on by nemal prácu a peniaze na chleba pre rodinu, aspoň minimálne, musel by som sa o neho starať úplne, veď je rodina. Nosiť mu jesť, starať sa o to, ako sa má, musel by som mu pomáhať a vlastne celej jeho rodine. Tak na čo by som s nim súperil? Má stánok na kredit a keď mu to stačí, aspoň niečo robí a ja sa nemusím starať.”

Zasmiala som sa, dávalo to zmysel. Ten sa bohužiaľ opäť nedá aplikovať v európskych štandardoch, kde sa ľudia občas vedia kvôli biznisu povadiť s polovicou rodiny tak, že sa nerozprávajú do smrti.

Zostatok egyptských libier som sa snažila vymeniť v jedinej banke, kde mi pán pri priehradke povedal, že na čiernom trhu to bude oveľa lepšie. Zdvihol telefón a zavolal mladého chlapca (predpokladám rodina) a poprosil ho, či ma vezme. 6,5 za dolár oproti 5 v banke. Tak som zamenila egyptské a desať dolárov.

Guest hausov je v meste veľa – dôležitý strategický bod na ceste do Egypta. Ľudia sa zvyknú ubytovávať po piatich na štvorke, s chladničkami pred hotelíkmi, ktoré krvopotne doniesli z Aswanu trajektom.

Stan a všetky komponenty sú stále zavesené na motorke, o ktorej od včera nemám žiadne informácie. A tak jediné, čo mi ostáva, je vziať si izbu. Klasická situácia s cenou za celú izbu – teda dve postele. „Môžeme ťa ubytovať v izbe bez dverí, alebo v sharovanej so ženami,“ spoza chrbta sa mi ozval luxusne po anglicky hovoriaci pán.

„Nerobil by som to, ubytovaní nie sú len Sudánci, inak by to bolo bezpečné.“ Ako by som si mohla dovoliť nerešpektovať upozornenie: „OK tak dvojposteľovú za cenu jednej postele a vodu si kupujem len u vás, hm?”  Recepčný sa zasmial a zložila som si veci.

Bolo neskoro, po sprche som sa pobrala do kutice, v ktorej sa nedalo vydržať. Okno na prízemí bolo nanič, bez sieťky proti komárom. Pobehujúci okoloidúci muži videli kompletne dnu, takže som síce mala kyslík, ale zadok sa potil v dlhých teplákoch a pot mi stekal po chrbte z dlhých rukávov. Takto oblečená môžem kľudne radšej sedieť a písať vonku.

Motorka nedorazila. Telefonovala som spätne s egyptskou stranou snažiac sa dozvedieť, kde je a aká je situácia. Po mätúcich informáciách a mojich neoblomných telefonátoch som sa dozvedela, že vyrazí na druhy deň ráno, teda ak Boh dá.

Vlastne čas nebol až taký potrebný, mala som čo robiť. Pátranie po človeku, ktorý by mi vedel pomôcť vybaviť všetky papiere, skončilo skôr, ako sa začalo. To sú tie „šťastné“ dni.
„Pozri, aj pre nich som všetko vybavil.” Magdi vytiahol z čiernej pracovnej tašky fotku chalaniskov z Long Way Down. Hahá potešila som sa a vytrhla som mu ju z ruky, origoška s podpisom. Potrebujeme karnet, fotky, kópie pasu, kópiu karnetu, 110 dolárov a možno ešte nejaké drobné, poistenie, pečiatku na prechod, dvojmesačne povolenia o prechode atď.

Motorka stále nechodila, papiere čakali na prípravu. A ja som začala riešiť vnútornú situáciu tripu, ku ktorej sa schyľovalo. Divné, že každý nový deň sa vôbec nezlepšuje pocit odlúčenia, ako som čakala. Nebo, ktoré sa zjaví hneď, ako slnko zmizne za horizontom, je neuveriteľné.
Noc je vlastne ešte krajšia, ako deň, kým nezavriem oči a nesnažím sa spať.

Po zatvorení očí ma odlúčia od reality vlastné pocity a pripadáte si ako stratená v Matrixe.
Žiadna zaľúbenosť so zahľadenými očami na hviezdy. Krutá realita pocitu, ktorý sa predtým neobjavoval vo vašej škále. Vyslobodenie prichádza so slnkom a prvou rannou kávou. A motorka stále nikde…