Katka Vrábelová sa po štyroch mesiacoch na ceste okolo sveta na svojej motorke BMW Euphoria presúva z nepokojného Egypta do ďalšej africkej krajiny, ktorá však tiež neoplýva veľkou bezpečnosťou. Čaká ju Sudán.

V Egypte vládne napätie. Medzinárodné letisko v Káhire s vyhrotenou vnútropolitickou situáciou zažíva bezprecedentný nápor záujemcov o vycestovanie z krajiny. Vypredané sú všetky lety do Európy, USA a štátov Perzského zálivu. Odchádzajú hlavne rodinní príslušníci egyptských predstaviteľov a podnikateľov, príbuzní zahraničných diplomatov pôsobiacich v Káhire, ale aj mnohí egyptskí kresťania.

Médiami prebleslo, že práve v krajine faraónov sa Katka stihla  vydať a od 13. júna má v Egypte aj trvalý pobyt. O tomto svojom životnom kroku, však zatiaľ nechce hovoriť: „Nebudem sa k svojmu súkromiu vyjadrovať, až keď sa vrátim domov. Moja cesta okolo sveta, však pokračuje ďalej.“ A my pokračujeme v jej dobrodružnej ceste s ňou.

Tlačenica na trajekte, blchy a Wadi Haifa v diaľke

Revolúcia za dverami a zbabelci, ako ja, utekajú z krajiny. Potrebujem 24 hodín, inschallah! Dúfam, že o ôsmej ráno sa budem mať ako dostať na trajekt do Sudánu. Na displeji svieti už 52 km rezerva, ani som si nevšimla. Upokojujem v duchu Euphoriu, že čoskoro niečo vymyslím a keď nie ja, tak všetci tí anjeli čo letia s nami.

Vybavovačky na sudánskej ambasáde trvali pomerne krátko. Rozhodla som sa zaplatiť Kamalovi, človeku, ktorý zvykne vyprevádzať cestovateľov z Egypta do Sudánu. Všade ho poznali a tak som sa vyhla zdržaniu a komplikáciám, ktoré by mohli nastať. Ušetrila som si vzácne nervy a slzy pred priehradkami, za ktorými si ľudia zvyknú užívať moc v ich rukách.

Do prístavu som dorazila s motorkou skoro ráno. Hneď na bráne som stretla dve expedičné autá, dvaja Holanďania cestujúci nezávisle od seba. Jeden čaká na papiere už 22. deň, aby opustil Egypt a dostal sa ďalej. Druhý akurát dnes dorazil a zisťuje cestu.
Čakajú na špeciálne povolenia a pečiatky, kým sa ich nazbiera viac, pretože na ceste z Aswanu do Wadi Halfa je povinný konvoj. Využila som šancu hneď, ako som videla tie obrovské kanistre s benzínom. A tak má Euphoria o 4 litre viac.

Priviazaná o kovovú konštrukciu so všetkými vecami, ktoré si nemôžem so sebou vziať na trajekt, platím kapitánovi 50 Egyptských libier s nádejou že moju Euphoriu uvidím o dva dni. Presúvam sa vybavovať ďalšie potrebné veci. Teplo ma doslova zabíja. Slnko je ostré ako nikdy. Cítite, ako ovláda celé vaše telo, hrá sa s vaším krvným tlakom. Pot vás štípe v očiach, znervózňuje na celom tele, ktoré je zahalené v dlhých rukávoch a nohaviciach, sem-tam prepúšťajúcich nejaký vietor.

Chladničky, práčky, taniere, televízory, obrovské mechy vecí a stovky ľudí postávajúcich na pražiacom slnku čakajúc na lístok na trajekt. Mala som čo robiť sama so sebou, každá otázka odkiaľ som ma zabíjala. Viem, že to myslia dobre, ale občas je toho veľa.

Ťahala som sa s bundou, topánkami, nohavicami, všetkými vakmi, notebookom a foťákom cez plece, prenášala som všetko na 3x, ako mačka mačence, striehnuc, či mám všetko, kde a v koho rukách mám akurát pas. Strácala som vnútornú silu. Opúšťala som Egypt so sľubom na svojej ľavej ruke a to bolo jediné, čo mi vracalo silu. Lesknúci sa prsteň mi pripadal magickejší ako ten Arabelin, čo som chcela celý život vlastniť.

Ľudia sa tlačili, vrieskali, búchali a ja som dúfala, že za 350 egyptských libier budem mať aspoň malé miesto na sedenie. Po polhodinovom boji a tlačenici, kedy zo tri páry rúk pristali na mojom zadku, som nebola schopná odpovedať na ”welcome, welcome”, ktoré sa ozývalo zovšadiaľ, kde som sa pohla.

V tichu batožinového priestoru som sa potrebovala zotaviť. Strážca a manažér batožinového priestoru, ktorý používal nohu z umelohmotnej stoličky, aby ľudom ukázal, kto tu je pánom, ma nechal sedieť na červenej prepravke mimo ľudí a ponúkol ma cigaretou. Aké šťastie! A ani sa neopýtal, z akej som krajiny.

Všetka biela technika v polorozbalených krabiciach prechádzala popri mojich očiach, mladí chlapci makali v podpalubí ako draci, dávajúc zo seba všetko, potiac krv sa nadrapovali s práčkami a všemožnými vecami. Nechápala som, ako tak malé telo môže zdvihnúť chladničku ako nič. Keď bol niekto drzý, palica zaklepkala tajný kód a krabica padla bez pomoci pridržiavania dobrý meter a pol dolu. Neviem, či tu niekto počul o freóne…

Nákladný priestor sa zatváral a tak som sa pobrala hľadať miesto, kde by som sklonila hlavu. Potrebovala som sa nadýchnuť čerstvého vzduchu, aj keď vonku ešte pálilo slnko. Loď mala vyplávať o 17-tej a tak som mala stále hodinu a pol na nájdenie miesta. Prechádzanie uličkami medzi všetkými ľuďmi s báglami v rukách ma zabíjalo. Hľadám cestu, ako sa dostanem hore na palubu. Slnko-neslnko, tu to neprežijem! Pán v uniforme sa ma opýtal: „Hľadáš kapitána?” „Áno, áno, kapitána,” zareagovala som na šancu. „Hore a doprava,” hovorí. „Óóó ďakujem, ďakujem,” odpovedám.

Všetky kapitánske dvere boli zavreté. Raz však musí prísť. Sadla som si na zem a Xperia, ktorá dokáže vďaka mojej hudbe urobiť nepriestrelný obal vnútorného sveta, mi zdvíhala náladu. Všetky sladké pesničky som si musela presunúť do špeciálneho foldera, aby sa mi nestalo, že ma zastihnú nepripravenú a podľahnem psychickému zrúteniu z odlúčenia.

Kapitán bol na prvý pohľad na nerozoznanie od ostatných členov posádky Bol ako každý, kto práve nespal, nemodlil sa alebo nejedol. Postavila som sa a opýtala ho, či by som mohla byť niekde na blízku. Otvoril dvere, ukázal mi, čo mám preskočiť, aby som sa dostala na palubu rozpálenú slnkom.

Stále sme stáli, posádka nakladala veci a ja som zaspala behom pár minút ako nič, poskrúcaná v tieni so sluchátkami v ušiach. Po hodine spánku som sa zobudila spotená a ešte unavenejšia, s hlavou na smradľavom koberci, s kusancami na mojom krku a rukách.  Blchy! Paranoický stav, že sú určite všade,  ma prinútil vyhľadať kúpeľňu a v podprsenke sa aspoň ošpliechať vodou všade, kde to bolo možné. kúpiť si 2 litre vody, sladkú ryžu s hrozienkami, ktorú som objavila v miestnej chladničke a pobrať sa opäť hore do bezpečia.

S nocou prišiel chladný vietor a opäť sa dalo dýchať. Nikdy som neprežívala podobne bezsenné noci, ako od momentu, kedy som sa naposledy zobudila na fľaku z vlastnej sliny na Hossovej hrudi. Cítim sa, akoby som mala na starosti okrem všetkých tých miliónov vecí zrazu aj vlastné krehké srdce, ktoré sa so mnou nonstop rozpráva. Ťažko sa mi vysvetľujú veci vlastnému srdcu, keď vás v noci opatrne s láskou zobudí. Otvoríte oči a čakáte, čo sa opýta. A ono sa pýta stále tie isté otázky: „Prečo, na ako dlho, z akého dôvodu?” Posadila som sa a rozplakala do vlastných dlaní. Hviezdy boli krásne, vietor silný, takže ani slzy nepadali, ako zvyčajne.

Nový pálivý deň začínam s opuchnutými očami od vetra, rannou modlitbou a pohľadom upreným na Wadi Halfu, ktorú vidieť v diaľke…