Je to zvláštne. Naša cestovateľka na dvoch kolesách Katarína, len čo opúšťa niektorú z afrických krajín, cez ktoré vedie trasa jej Euphorie BMW, tak sa tam po jej odchode niečo zomelie. Predtým v Líbyi, teraz v Egypte na ceste do Luxoru. A to ju čaká Sudán!

Z Alexandrie cez Hurgadu do Luxoru

Nový deň sa opäť začal bez toho, aby sa skončil ten starý. Akoby som si mohla prespať to “chutné” utrpenie z odlúčenia, ktoré mi prúdilo celým telom a zabíjalo ma. Z Alexandrie som prišla nočným autobusom, tak som si užila primitívny film s tanečnými vsuvkami, ktorý ziapal polku cesty z reprákov. Tešila som sa kedy uvidím Euphoriu a všetko jej poviem a ona zasa raz zaškrípe nerozoznateľným zvukom, ktorý pozorujem spod riadidiel asi druhý týždeň.

Ach zasa spolu! Prvý krát som obesila na gurtňu svoje moto-nohavice a rozhodla som sa isť v rifliach. Páliace slnko bez tieňa. 45 stupňov je niečo, čo sa v kombinéze proste nedá zniesť Cesta z Hurghady do Luxoru je kombináciou kruhového asfaltu, deravého asfaltu a prašného podkladu, ktorý čaká na asfalt.

Vyrazila som bez spánku, na troch kávach o pol druhej, kúsok od Hurghady. Vždy si píšem roadbook, ktorý si vložím do priesvitného vrchu tankvaku, aby som mohla sledovať značky. Cesta bola krásna. Krajina sa z pustej mesačnej pieskovej pomaly mení. Prechádzate okolo obrovských skál, ktoré vyzerajú tak, že ležia bez pohybu niekoľko desaťročí.

S krajinou sa menia aj ľudia. Po modernom Egypte na niektorých miestach niet ani stopy. Muži v turbanoch, zahalené ženy, supermarkety a obchody s nezmyselným tovarom sa menia na účelové malé obchodíky, kde nájdete v prvom rade príjemne vychladenú vodu, sladkosti, kávu, čaj a základné potraviny. Ľudia sú srdcoví, pristupujú pomaly, opatrne a s obrovským rešpektom. Deti sú zvedavé a krásne čisté, snažia sa využiť šancu na oprášenie angličtiny, ktorú nepoužívajú tak často.

Slnko a horúci vietor mi sušili pery, ktoré za dve hodiny popraskali do krvi. Vysušené nosné dutiny, že prvý krát cítite všetky svoje dýchacie trubice až do pľúc. Som stále na ceste, slnko zapadá a Luxor je stále v nedohľadne.

Oči mi klipkali a tak som zastavovala každých 50 km  rozčuľujúc sa,  že vzdialenosti na značkách LUXOR nie sú vôbec reálne. Noc ma dostihla 80km pred cieľom. Jazda v noci je stále divoká, cesta jednoliata bez čiar a značenia.  Jediné, čo vidíte svietiť, sú hviezdy.
Egypťania jazdia bez svetiel hlavne v noci. Konečne som pochopila, prečo. Autá jazdia bez svetiel  iba s obrysovkami a raz za čas prebliknú, aby vám dali vedieť  približnú vzdialenosť, v ktorej sa nachádzajú.

Luxor

Do Luxoru som dorazila o pol jedenástej. Unavená na smrť som si sadla hneď po prvej „ček point stanici“ na chodník a sklonila hlavu do dlaní. Vypila som posledný pol liter vody a podala o sebe správu, že žijem.

Zastal pri mne starší muž na čínskej motorke: „Help,help?“ Pozrela som sa na neho, nemajúc silu začať vysvetľovať rukami a nohami, čo hľadám. „Hotel, cheap cheap, no money,” odpovedala som mu s hlavou hore, stále sediac na chodníku. „Come come., for free dont afraid.”  Tak som si o pol hodinu umývala zuby – božské!!!

Na Luxor som mala bohužiaľ iba jeden deň, kvôli chystajúcej sa revolúcii aj kvôli trajektu do Sudánu. Tak som si ho užila, ako som najlepšie vedela. Jedno z najkrajších miest, v akých som kedy bola. Prekrásna zelená príroda, kvitnúce kvety, pasúce sa kone a samozrejme neodmysliteľné historické pamiatky.

Keď cestujete na motorke sám, ste špeciálna skupina, neberú Vás ako turistu.
Nik Vás neokráda, nestrieľa vysoké ceny. ani sa Vás nesnaží obtiahnuť. Skôr naopak, dookola ste ponúkaní jedlom, čajom, dobrotami. Keď sa rozhodnete niekde nechať hoc len jednu egyptskú libru, predavač za vami vybehne a nanúti vám ju do vrecka alebo donesie čokoládu, džús či ovocie.

Boj o benzín a napätie v egyptských uliciach

Situácia začala byť vážna – rezerva ukazovala 56 km a štyri pumpy bez benzínu. Telefonovala som s Hossom, či má nejaký nápad. Postávalo pri mne pár ľudí, ktorí sa tvárili nezaujato. Zrazu jeden z miestnych prišiel a opýtal sa ma, či zháňam benzín, vraj má doma. Zasmiala som sa: „Hej, za tisíc libier, však?” On stojac obďaleč hovorí: „Nie, chcem ti pomôcť.“Ja na to: „Tak v tom prípade áno, potrebujem benzín, aspoň desať litrov.” On vraví: „Neviem, či ti môžem dať desať litrov, ale urobím, čo sa dá.”

A tak som v ten večer skončila pozvaná na domácu večeru u krásnych ľudí. Dve sestry a brat, otvorená myseľ, perfektná angličtina a čisté srdce. Sú to vzácne momenty, ako keby sa stretli dva odlišné svety, ktoré majú predsa len niečo spoločné. Otvorene sa pýtate a odpovedáte na otázky, aby si tá druhá strana dokázala utvoriť celkový obraz. Miešajú sa vo vás pocity, ste šťastní, vďační, citliví a horí vám srdce z toho, akí sú ľudia krásni…

Egypt je tesne pred demonštráciou, ktorá sa chystá 30.júna. Tieto zákulisné vládne hry sú tvrdé. Vypadáva elektrika, na benzín sa čaká niekoľko hodín v radoch, aspoň v tom lepšom prípade. Väčšina púmp je opustená, uzavretá kusmi železa či obrovskými pneumatikami. Občas vidíte ľudí, ako sa klbčia medzi sebou a naťahujú za goliere pri benzínovej pištoli, ale inak si myslím, že jediný, kto je v polostrese, som ja. Domáci to berú ako príjemnú spoločenskú udalosť,  celkom milá možnosť  stretnúť dávno nevidených susedov, pofajčievať cigaretky alebo sa len tak rozprávať o živote.

Do radu som sa nepostavila, predbehla som kolónu, odtlačiac si kvetináče s malými palmami, odsúdenými na zánik. Odparkovala som motorku, všetok benzín z rotopaxu som doliala do Euphorie a začala som sa tlačiť medzi všetkými vozidlami a ľuďmi s kanistrami.

Najdôležitejšie je vždy nájsť človeka, ktorý aj keď možno nerozumie, ale chce. Všetci ma poloignorovali a jediné, čo ich zaujímalo, bolo klasické: „Where do you come from?”
Trom pánom som stupila na nohy v žabkách a s červeným rotopaxom nad hlavou som čakala, čo sa bude diať.

Čo naozaj zaberá, je hra na hlupaňu a v niektorých prípadoch slzy.
„Just 7 litres, 7 litres,” opakovala som donekonečna čakajúc, kedy niekto vyberie tankovaciu pištoľ z nádrže auta, ktoré práve prišlo na rad. Nastal moment „M“, priblížila som sa k pištoli a nastrčila som ju na hrdlo rotopaxu. Dav sa rozohnil, niektorí sa smiali, iní s rozšírenými nosnými dierkami pozerali, čo sa bude diať.

Boss bol otočený chrbtom a mladý chalan s profesiou „čapovača” mi natankoval.
Všetci pokračovali v tlačenici, pána s palicou na somára pricviklo auto a roztrhlo mu nohavice. Tak som zrazu bola nezaujímavá a mohla utiecť. Pritom som sa potkla a vylialo sa mi dobré decko benzínu na zem.

Občas ľudom ku šťastiu stačí malý kúsok vášho nešťastia, aby sa napätie uvoľnilo hurónskym smiechom postávajúcich. Ľudia čakajúci v nekonečných radoch vykrikovali: ”Whey, because woman, because foreigner.” A ja tiež: „To Aswan, to Aswan. Inschallah, šukran, šukran.”

Aswan, víza do Sudánu a čakanie na trajekt

Do Aswanu vedú tri cesty. Niekedy nejde ani tak o to, ktorú si vyberiete, ale na ktorú sa vám podarí dostať. Celých 200 km z Luxoru do Aswanu som si užila popri Níle krásne scenérie. Obrovské výletné lode, trblietajúca sa voda, poletujúce vtáky. Cesta viedla cez dedinky a mestečká, priemerná rýchlosť 70 km/hod. kvôli pripečeným retardérom, ktoré má každý pred domom. Neoznačené a neforemne udupané z kameňov a asfaltu, ktorý pri tom silnom slnku splýva..

Je streda. Zajtra je posledný deň, kedy môžem vybaviť papiere – sudánske víza a naložiť motorku na trajekt, ktorý odchádza až v nedeľu, ak Boh dá.  Situácia je čudná, nik nevie čo sa udeje. V nedeľu sa celý národ chystá do ulíc v mieri. Ale ako to dopadne a či vôbec budú jazdiť trajekty, to dnes nik nevie. A tak sa zasa raz začína dobrodružstvo pečiatok a byrokracie. Prajem si veľa trpezlivosti a šťastia!