Cesta na dvoch kolesách okolo sveta odvážnej slovenskej  motorkárky smeruje do hlavného mesta Líbye Tripolisu. Čo tu čaká Katku Vrábelovú?

Cesta po Líbyi

Každú chvíľu je „čekpoint“, kde pobehujú rôzni chlapíci.  Väčšinou nezastavujem, tentoraz som však musela. Nevedela som sa dostať k benzínu a mala som na dojazd posledných 15 kilometrov.

„O 20 minút príde benzín, počkaj tu,“ vraví mi jeden, ale dal si dole prilbu. Zatvárila som sa na blbca a zmizla som hľadať pomoc do 7 km vzdialeného mesta. Nikdy neviete či dvadsať osudových minút naivity nepotrvá navždy…

Pri prvom obchode som zastavila a pýtala sa na pumpu. Chlapci ma navigovali, ale bola to ta istá pumpa, kde benzín nebol. Bol čas zložiť si prilbu. Junák z fotky vytiahol z obchodu bandasku, tankol mi plnú nádrž, podal mi keksíky, vodu a krásne sa usmial.

Pýta sa ma: „Kde ideš?“ Ja mu odpovedám: „Cez Afriku.“ „Počkaj, toto máš pre šťastie,“ podáva mi 5-eurovku.  Objali sme sa na rozlúčku.

Keďže v meste som dostala plnú nadrž, po ceste späť cez „čekpoint“ som už nechcela zastaviť. Tamojší chlapi však vybehli na cestu a zastavili ma. S 5 litrami ďalšieho benzínu, ktorý medzitým dorazil na ich búdku. Opäť nechceli ani dinár.  Army-fotka s mojím strachom v očiach im stačila…

Tripolis

Do Tripolisu som prišla pred dvoma dňami. Veľmi nebezpečné mesto, ale len keď sedíte doma pred televíziou. V realite je to najskvelejšie mesto, v akom som kedy bola!

Motala som sa po uliciach Tripolisu, nechávala sa očarovať trhmi, ktoré boli plné krásnych látok, zlata, suvenírov. Stretla som jedného chlapca a ten poznal chlapca, ktorý poznal chlapca….a tak som za dva dni stretla neskutočné množstvo skvelých ľudí.

Benzín je lacnejší ako voda, 10 litrov stojí okolo 1,4 eura. PARADAAAJS! Každý večer po robote všetci mladí skočia do áut a užívajú si slobodnú krajinu, dobré jedlo a arabskú hlasnú muziku v nových autách s priateľmi. Kto by čakal, že v Tripolise stretnem STUNTridera? Aha MOHAMED!!!

TRIPOLIS clasic CLUB

Ľudia sú neuveriteľní a keď poviem neuveriteľní, tak vskutku neuveriteľní. V Tripolise som mala v pláne zdržať sa maximálne jeden deň.

Mala som problém so spotom, všetky baterky ktoré som zakúpila nestačili na jeho fungovanie. Navštívila som osem obchodov, ale nikde nemali hľadaný typ „energizer“. Osudový bol 9.obchod, kde sa majiteľ spojil s dodávateľom bateriek. Ten mu priniesol 4 kusy posledných bateriek, ale prešiel viac ako 60 kilometrov. Takže som konečne online, ako viditeľná bodka na Google mape.

Líbyjské telefónne číslo mi neustále zvoní. Volajú mi všetci, ktorých som stretla, či som v poriadku, či nepotrebujem pomôcť, či mám čo jesť a piť a či mám plnú nádrž. „Katarína, prídeš dole? Tu Mohamed, stojíme pri tvojej motorke.“ Čaptavo som sa zviezla výťahom a pred hotelom mi vyrazilo dych. Grupa motorkárov na harlejoch s otázkou: „Môžeme ťa zajtra vziať na výlet?“

Deň s chalanmi bol neskutočný zážitok. Organizovanú kolónu na líbyjských cestách si dokáže človek len ťažko predstaviť, dokonca je ťažké ju aj opísať. Chalani zakladajú nový klub a mala som tú česť zúčastniť sa na oficiálnom zápise členov.

Nikdy som nezažila takú úprimnú priateľskosť a zábavu, taký úprimný záujem a radosť. Večer ma ubytovali v kráľovskom hoteli a ráno, keď som prišla k svojej motorke, mala som nastriekanú reťaz.  Na cestu smerom k Egyptským hraniciam mi zabezpečili svojich priateľov na „ čekpointoch“, kde sa budem hlásim, dostávať večeru, kávu a benzín.

Dnes som bola v Leptis Magne. Nádhera. Čakajú ma dôležité kilometre smerom k Bengází, keď za deň musím dať 600km, bez zastavenia na viac ako 5 minút. Neviem, či je to pri tamojšej premávke a stave ciest možné, uvidíme.

Mrzí ma, že som stručná, ale sedím za stolom pána recepčného v cudzom 5-hviezdičkovom hoteli, lebo inde internet nie je a on pomaly stráca trpezlivosť.

Výlet do púšte

Mohamed zbadal, ako mi kriví ústa pri pohľade na odseknuté ťavie hlavy na trhu. Hovorí: „Keď chceš plakať, plač.“ Odpovedám mu: „Nechcem plakať, poďme preč. Vieš, podľa mňa by sa ťavy nemali jesť.„

Pozrela som sa na neho, ako sedí v okuliaroch za volantom a pozerá sa na mňa s pochopením a súcitom, akoby som bola jeho sestra. Vraví mi: „Vezmem ťa niekde poobede dobre?“ „Dobre,“ povedala som ticho a išli sme si kúpiť čerstvý džús.

Mohamed ma vzal na ozajstnú púšť. Sedeli sme v aute a pozorovali divoké ťavy.
Oslovujem ho s tichou výčitkou: „Mohameeed, tieto nikto nezabíja?!“ Jeho odpoveď ma upokojí: „Nie, sú divé.“

Stará ťava, veľká ako pol craftera, vejárovala s veľkými mihalnicami do vetra. Malé biele ťavule pobehovali okolo nej a vyhadzovali nohami do vetra. Mohamed sa ma pýta: „Máte na Slovensku ťavy?“ Odpovedám: „Máme, dve v zoologickej.“ Smejeme sa obaja.

Púšť, vietor, ktorý rozprával.. a pokoj na duši. „Prídeš ešte niekedy?“ In cha allah…

Predošlé diely:
Okolo sveta na dvoch kolesách (3) – Líbya
Okolo sveta na dvoch kolesách (2) – Tunis
Okolo sveta na dvoch kolesách (1) – Afrika
PRIPRAVUJEME: Okolo sveta na dvoch kolesách