V priestoroch Pamätníka SNP v Banskej Bystrici, sme sa dnes 4. apríla 2013 rozlúčili s Jánom Rýsom, predsedom Historickej odbojovej skupiny partizánov, pri Ústrednej rade Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ktorý nás navždy opustil 29. marca 2013, vo veku 82 rokov.

Ján Rýs sa narodil 4. novembra 1930 v Španej Doline, osada Piesky, rodičom Jánovi a Márii rodenej Môcikovej. Spolu so sestrami Boženou a Adelou vyrastali v skromných podmienkach. Po ukončení ľudovej školy v Španej Doline absolvoval 4 triedy meštianskej školy v Banskej Bystrici. V júli 1944 sa prvý raz stretáva so sovietskymi partizánmi a odvtedy s nimi udržiaval kontakty až do vypuknutia SNP. Pomáhal pri zásobovaní partizánov potravinami, oblečením i muníciou. Robil spojku medzi partizánskymi skupinami a získaval pre nich cenné informácie o pohybe fašistov a ich domácich prisluhovačov.

Po potlačení SNP sa zapájal priamo do akcií organizovaných partizánmi v oblasti Čremošného, Uľanky, Jakuba a Starých Hôr. Začiatkom februára 1945 sa s partizánmi z oddielu „Vpred“ pod velením pplk. M. P. Morského-Osipova  so zbraňou v ruke zúčastnil prepadu nemeckej jednotky vo Veľkej Zelenej, poniže Starých Hôr. Partizáni zabránili fašistom vypáliť Staré Hory. Ján Rýs bol však pri prestrelke ranený na hlave, ruke i nohe. Zo zranení sa liečil doma, v osade Piesky.  18.marca 1945, keď nemecká jednotka prepadla osadu Piesky, ešte nedoliečený musel ujsť k partizánom pri Jelenskej skale.

Po oslobodení sa hneď zapojil do obnovy vojnou zničenej infraštruktúry, pri výstavbe viaduktu v Uľanke. Po jeho dobudovaní v roku 1946 nastúpil ako robotník k papierenskému stroju v Harmaneckých papierňach, kde pracoval až do nástupu na základnú vojenskú službu 1. apríla  1952 v Piešťanoch. Už počas vojenčiny sa ako funkcionár zapojil do mládežníckeho hnutia a straníckej práce. Od novembra 1954 prešiel celým radom funkcií v Národnom fronte, v národných výboroch a v aparáte strany, od miestnej, cez okresnú až po krajskú úroveň.

V septembri 1960 sa oženil s Irenou Motyčkovou. Vychovali spolu tri deti – Janku, Ivana a Igora. V rokoch 1967 až 1971 študoval na  Vysokej politickej  škole v Prahe, ktorú zavŕšil absolvovaním rigoróznej skúšky z odboru teórie štátu a práva. Potom, až do odchodu do dôchodku pracoval v aparáte strany.

Členom SZPB sa stal v roku 1954. Využívajúc svoje organizačné schopnosti a skúsenosti, bol zakladajúcim členom Základnej organizácie SZPB Banská Bystrica Trieda SNP–A. Stal sa členom Oblastného výboru SZPB v Banskej Bystrici, členom Ústrednej rady SZPB a predsedom Historickej odbojovej skupiny partizánov pri ÚR SZPB. Vykonal veľa užitočnej práce pri výchove funkcionárov a pri propagácii dobrého mena SZPB. Podieľal sa na mnohých aktivitách a podujatiach SZPB po celom Slovensku.

 Za zásluhy a významnú činnosť v domácom odboji v období druhej svetovej vojny a za dlhoročnú obetavú, záslužnú prácu v orgánoch SZPB, mu boli udelené viaceré domáce a zahraničné ocenenia a vyznamenania, ako: Štátne vyznamenanie „Za vynikajúcu prácu“, medaile k 20, 30, 40, 50 a 60 výročiu SNP,  medaile M. R. Štefánika I., II. a III. stupňa, kpt. Jána Nálepku a Zlatý kríž za vernosť.

Úprimnými slovami, obľúbenou ľudovou piesňou, štátnou hymnou a čestnými salvami vzdali priatelia poslednú úctu jednému z najmladších priamych účastníkov SNP. Povedané slovami básnika:„Večná ti pamäť v dejinách, večná ti sláva vo večnosti.“