Na prvé počutie to neznie zle. Opustená budova nedávno zrušenej stavebnej priemyslovky na Skuteckého 20 spolu s vedľajším riaditeľským domom sa možno čoskoro stane národnou kultúrnou pamiatkou. Horšie je to z praktického uhla pohľadu.

Postarala sa o to banskobystrická historička architektúry na dôchodku Klára Kubičková. „Ide o významnú funkcionalistickú architektúru 20. storočia, ktorá si zaslúži ochranu. Budova patrí k pamiatkovému súboru Skuteckého ulice a napriek architektonickej hodnote doteraz nebola vyhlásená za NKP,“ uviedla pani historička pre bystrické SME.

Pamiatkový úrad SR v uplynulých dňoch na jej podnet začal správne konanie vo veci vyhlásenia národnej kultúrnej pamiatky (NKP). Budovu bývalej školy stále vlastní Banskobystrický samosprávny kraj (BBSK), bývalý riaditeľský dom vedľa je v súkromných rukách.

Autorom funkcionalistického objektu z roku 1929 je pražský architekt Otakar Schmidt. Budovu postavila banskobystrická firma Gescheidt – Čatloš. Svojho času v nej sídlila Štátna československá odborná škola kovorobná.

Prázdna budova stavebnej priemyslovky na Skuteckého spolu s vilou na ulici Janka Kráľa sa v zmysle dohody medzi BBSK a mestom stali od augusta minulého roka predmetom zmluvnej zámeny nehnuteľností s mestskou spoločnosťou MBB a.s. za zadný trakt historickej Radnice na Námestí SNP. Problémom však je, že MBB a.s. ani v opakovanej verejnej obchodnej súťaži nedokázalo predať budovu bývalej školy či vilu. Preto zastalo aj presťahovanie časti administratívy BBSK do Radnice. Napokon začiatkom júla padol aj zmluvný vzťah medzi BBSK a MBB a.s., takže budovu bývalej školy na Skuteckého bude teraz predávať vo verejnej obchodnej súťaži krajská samospráva.

A do toho prichádza pani historička s nápadom na vyhlásenie dvoch susedných objektov na Skuteckého za národnú kultúrnu pamiatku. Znamená to iba toľko, že ak táto budova bola doposiaľ nepredajná v súčasnom stave, ako kultúrna pamiatka sa zrejme nepredá vôbec. BBSK zostane na krku starostlivosť o prázdnu budovu za vlastné, MBB už zabudlo na peniaze z možného predaja a mesto na dividendy, zadný trakt Radnice zostane bez úžitku naďalej prázdny a úrady BBSK naďalej roztrúsené po meste.

Z tohto uhla pohľadu sa javí aktivita pani Kubičkovej takpovediac kontraproduktívna. Možno by sa jej bolo treba spýtať, kde bola doteraz a prečo si takú vzácnu architektonickú pamiatku všimla len v týchto dňoch, keď sa ťažko hľadá nový majiteľ budovy, ktorý by dal celý objekt do poriadku? Akoby mesto a štát nemali na krku skutočné národné kultúrne pamiatky, na ktoré nie sú peniaze a o ktoré sa nemá kto starať, preto nám postupne doslova miznú pred očami.

Stačí spomenúť kaplnku sv. Jána Nepomuckého utopenú pod úrovňou malej mestskej železničnej stanice, ktorá postupne zarastá a rozpadáva sa. Alebo taký kaštieľ Radvanských, ktorý sa v ankete Banskobystrického okrášlovacieho spolku dostal do osmičky najhorších „Bystrických strašidiel“. Zaujímavé je, že v iniciatívach na záchranu týchto vzácnych historických pamiatok zapísaných do národného pamiatkového fondu sa pani Kubičková neangažuje.

Mohli by sme spomenúť aj aktívny odpor tejto historičky proti výstavbe hotela pri Pamätníku SNP a dotvoreniu okolitého urbanisticky nedokončeného priestoru. Čo si vedeli predstaviť v otvorenej medzinárodnej architektonickej súťaži desiatky slovenských a zahraničných architektov, si nedokázala predstaviť aktívna dôchodkyňa s ďalšími občianskymi aktivistami, bojujúcimi proti každej novej stavbe v meste. Výsledkom je, že investor podal žalobu na súd za zmarenie svoje investície na vlastnom pozemku, na ktorom môže ďalej rásť tráva a zopár stromčekov, čo sa asi páči aktivistom…

Ale späť na Skuteckého ulicu. Právny stav je teraz taký, že keby sa aj niekto chcel pustiť do rekonštrukcie oboch chátrajúcich objektov, kvôli prebiehajúcemu správnemu konaniu pamiatkárov to nemôže urobiť, lebo obidva objekty sa už považujú za pamiatkový fond. Vlastník je počas celého konania povinný chrániť objekt pred poškodením a zničením, rovnako musí Pamiatkovému úradu hlásiť každú zamýšľanú zmenu vlastníctva. Hoci mestský stavebný úrad neeviduje žiadne podanie, ktoré by sa týkalo prípadného odstránenia týchto stavieb, nevedno, prečo ich zrazu treba pamiatkovo chrániť.

Po slovensky povedané náhle vyvolané správne konanie na Pamiatkovom úrade SR zamedzilo pripravenému predaju budovy bývalej stavebnej priemyslovky a rekonštrukcii vedľajšieho riaditeľského domu. To sú praktické dôsledky tejto čudnej letnej aktivity. Na jazyk sa nevdojak tlačia slová z jedného aforizmu: „Prečo si každá brzda o sebe myslí, že práve ona je tá záchranná…“