Povolebné analýzy bývajú poučné. Najmä tie, v ktorých sa dozvieme, že za prehru kandidáta nemôže jeho vlastná kampaň, stratégia či schopnosť osloviť voličov, ale niekto, kto si dovolil kandidovať tiež.
Zaujímavé chápanie demokracie
Odkedy je nezávislý kandidát povinný rešpektovať predstavy politických strán o tom, kto má právo uchádzať sa o dôveru občanov? Odkedy sa občianska výzva stala záväzným pokynom a stranícka dohoda meradlom politickej zodpovednosti?
Zľava Tomáš Sobota, Diana Javorčíková a Matúš Molitoris
A kto vlastne rozhodol, že každý, kto si želá zmenu, si musí priať práve tú zmenu, ktorú mu ponúka konkrétna politická koalícia? Možno si niektorí kandidáti jednoducho neželali byť súčasťou straníckeho projektu. Aj to je legitímny politický postoj.
Osobitne pôsobivá je povolebná matematika, ktorá automaticky presúva hlasy jedného kandidáta druhému. Voliči však nie sú majetkom kandidátov ani politických strán. Ich hlasy nemožno prevádzať podľa potreby volebného marketingu.
A ešte jedna drobnosť. Kandidátka podporovaná piatimi politickými stranami mala možnosť presvedčiť občanov o svojej vízii. Neuspela. Namiesto hľadania vinníkov by preto možno stálo za to položiť si otázku, prečo.
Demokracia totiž nie je systém, v ktorom majú ostatní povinnosť odstúpiť, aby vyhral náš kandidát. A rešpektovanie výsledku volieb by malo byť samozrejmosťou aj vtedy, keď sa nám nepáči.
Autor: Branislav Kováčik, Foto: ilustračné
Bystricoviny TV
