Motto: „Ja viem, syn môj, do ťažkej a nebezpečnej roboty ste sa dali. Je to treba. Ale jedno mi je ľúto, že apík už nežije, bol by na vás hrdý.“

Kornélia Veselová Milanovi Veselovi dňa 30. augusta 1944 po tom, ako po odvysielaní proklamácií, ktorými bolo v Slobodnom slovenskom vysielači vyhlásené Povstanie, prišiel k nej domov a žartom jej povedal:„Vidíš, mamička, akú starosť sme ti urobili.

Tieto spomienky sú podkladom k pripravovanému filmu o  histórii a osudoch rodiny Veselovcov (a jej súčasti – rodiny Nábělkovcov) v bojoch o česť a slobodu slovenského národa.

Veselovci a Nábělkovci

Veľmi si vážim záujem televíznych tvorcov, vnímam ho tak trochu ako snahu o splatenie dlhu voči  ľuďom, ktorí nezištne – tak ako im kázala ich výchova a osobnostná výbava –  boli v pravý čas na pravom mieste a konali podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Na druhej strane som presvedčený, že práca na priblížení dramatických osudov našich protagonistov bude aj pre majstrov obrazu a zvuku odmenená nielen tvorivým vzrušením, ale aj adekvátnym záujmom zo strany verejnosti.

Je už azda dostatočne známe, že Veselovci a Nábělkovci sa významným spôsobom angažovali v prípravách i počas priebehu Slovenského národného povstania. S určitým zveličením možno povedať, že  nebyť Nábělkovcov a najmä Veselovcov, nebolo by Povstania – rozhodne nie v tej veľkolepej podobe a rozsahu, akými  ohromilo svet. Hneď na začiatku musím predostrieť, že uviesť všetko, čo moji blízki v súvislosti s Povstaním vykonali a prežili (a čo tomu predchádzalo), by si vyžiadalo niekoľkostostránkovú knihu v mnohých situáciách pripomínajúcu napínavý triler – pričom všetko, na čo chcem v skratke upozorniť, sa reálne odohralo.

Iste len málokoho znalého našich dejinných peripetií prekvapí, že po hviezdnych povstaleckých okamihoch, počas ktorých zásadným spôsobom ovplyvnili smerovanie a povojnové postavenie Slovenska, nasledovali trpké roky nevďaku s bezprostredným ohrozením ich slobody a životov. A už vôbec nikoho nemôže prekvapiť skutočnosť, že Veselovci ani v najťažších chvíľach neprestali milovať svoj národ, v mene ktorého priniesli tie najväčšie obete.

Je už len paradoxom doby, že skutočného – ich úlohe a zásluhám zodpovedajúceho – docenenia svojich postojov a činov sa počas života nedočkali. A ani dnes, keď zúfalo hľadáme osobnosti slovenskej histórie, ktoré by sa mohli stať vzormi čestnosti a vlastenectva pre našu často cielene dezorientovanú mládež, nedostáva sa ich pamiatke a odkazu dostatok priestoru. Všeobecne sa už akceptuje úloha bratov Veselovcov v príprave a realizácii Povstania – napokon, udalosti sú tak zdokumentované, že logika nepustí.

Na druhej strane mám stále pocit, že najmä Mirko Vesel doteraz neobsadil to vrcholové miesto v panteóne povstaleckých hrdinov, ktoré mu právom prináleží. Vôbec mám dojem, že okolo mnohých vecí historici stále chodia ako okolo horúcej kaše. Pritom časový odstup od Povstania by už mal umožňovať otvorený, komplexný a integrálny pohľad na udalosti spred vyše 80 rokov, pohľad zbavený resentimentov a ohľadov na zažité legendy.

Veľa sa už popísalo o tom, čo by bolo s povojnovým Slovenskom nebyť Povstania. Rád by som –  popri všeobecne protifašistickom a demokratickom odkaze najväčšieho vzopätia slovenského národa v jeho histórii – upozornil aj na jeho ďalšiu dimenziu. Slovenské národné povstanie totiž predstavovalo aj pokus o novú formuláciu myšlienky samostatnosti Slovenska. Nie už bábkovej Slovenskej republiky, vazala Nemeckej ríše, ale ako v tom čase jedinej možnej alternatívy (odhliadnuc od rizika násilného pripojenia k Sovietskemu zväzu), národne emancipovaného Slovenska v rámci Česko-Slovenska.

Takže už v narušení koncepcie čechoslovakizmu, škodlivosť ktorej nebola českou stranou zrejme nikdy úplne pochopená, možno hľadať prvé korene povojnovej nevraživosti voči hlavným aktérom Povstania. (Je zdokumentovaný prejav nevôle prezidenta Beneša počas prijatia delegácie Slovenskej národnej rady v októbri 1944 v Londýne – veľmi sa mu nepáčilo, že Mirko Vesel prišiel v uniforme dôstojníka slovenskej armády.)

Zmena režimu vo februári 1948 priniesla ďalšie pritvrdenie – najmä voči príslušníkom tzv. nekomunistického odboja, ktorí novým mocipánom už vôbec nehrali do karát. Represie sa v rôznych podobách dotkli aj členov mojej rodiny.

Od zbavenia vojenskej hodnosti s ponechaním možnosti vykonávať lekárske povolanie (môj starý otec MUDr. Ludvík Nábělek – mimochodom, vojenská hodnosť plukovník mu nebola nikdy vrátená), cez vyhodenie z armády a následne aj zo zamestnania s odkázaním na dlhoročné živorenie na okraji spoločnosti (Miloš Vesel), dlhoročný trest odňatia slobody na základe vykonštruovaného procesu (Milan Vesel – s dojatím som po rokoch čítal jeho osobný spis v archíve väznice Leopoldov) až po záchranu holého života emigráciou do Nemecka, kde paradoxne v krajine nepriateľa dožil v skromných podmienkach svoje roky (Mirko Vesel).

Je pravda, že od 60. rokov minulého storočia sa začala ich čiastočná rehabilitácia. Milošovi a Milanovi boli vrátené vojenské hodnosti (ale náš deduško do konca života figuroval ako vojak v zálohe). Po roku 1989 prišli ďalšie ocenenia – Čestné občianstvo mesta Banská Bystrica Mirkovi Veselovi, povýšenie do generálskych hodností in memoriam Milošovi a Milanovi (výsledkom je zrejme svetový unikát – traja bratia vojaci generáli), odhalenie pamätnej tabule Mirkovi Veselovi na budove bývalého Slobodného slovenského vysielača, Cena primátora mesta Banská Bystrica MUDr. Ludvíkovi Nábělkovi st., vyznamenania Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov….

Viem si však predstaviť, že inštalácia pamätníka (reálneho pomníka i symbolického historického ocenenia) jedinečnej trojici bratov generálov a ich nemenej hrdinskému otcovi Jánovi, presvedčeným vlastencom, ľuďom z mäsa a kostí, ktorí ani nie tak dávno chodievali po banskobystrických uliciach, by mala v dnešnej turbulentnej dobe mnohoznačné opodstatnenie.

Zakladateľ rodu právnik a národovec Ján Vesel sa narodil 25. septembra 1852 v Kráľovej nad Hronom. V radvanskom kostole ho pokrstil autor Maríny a Detvana, štúrovský básnik a kňaz Andrej Braxatoris-Sládkovič. Ako študent gymnázia v Banskej Bystrici sa zapojil do dramatického zápasu slovenskej inteligencie o zachovanie národnej identity. Už tam zažil prvé príkoria. V rokoch 1883 až 1885 študoval na evanjelickej teologickej akadémii v Bratislave, odkiaľ bol vylúčený za jeho slovenské presvedčenie.

„Smele môžeme tvrdiť, že jedinou našou vinou je: že sme Slováci a že vlasť svoju milovali sme a milujeme opravdove… Úder tento pre viacerých z nás nebol prvým, a všetci pripravení byť musíme na to, že on nebude snáď ešte ani posledným. Pri tom všetkom presvedčený som, že toto žiadneho z nás nezkláti, nesmie a nemôže zklátiť, keď povedomý si je svojej nevinnosti a pravdy. „V ohni sa zlato čistí.“ Keď prozreteľnosť Božia za dobré uzná i takéto zkúšky života dopúšťať na nás: my statne a pokojne niesť jich musíme, v tej pevnej viere, že „ak dá trpeť, zhynuť nedá Boh toľkej rodine.“ (Ján Vesel, Národnie noviny, 10. 11. 1885).

V roku 1896 získal titul JUDr. na právnickej fakulte v Budapešti. Ako sám uvádzal v spomienke na rozhovor s vtedajšími autoritami o svojej budúcnosti:

„Sypali mi na hlavu výčitky, že aj vo Viedni som bol predsedom panslávskeho študentského spolku Tatran, ale budú naklonení vyhovieť mojej žiadosti, ak podpíšem reverz, že v budúcnosti budem dobrým vlastencom (samozrejme maďarským), čo som rozhodne odoprel.“

Zrejme už tu môžeme hľadať typický veselovský zmysel pre spravodlivosť, zásadovosť v odpore voči všetkému protislovenskému ako aj osobnostný rys rebelantskej povahy. S manželkou Kornéliou, rodenou Barányovou, vychovali jedenásť detí. V atmosfére krutej maďarizácie a potláčania práv slovenského národa, typickej pre koniec 19. a začiatok 20. storočia, dostali všetky nielen krásne slovanské mená (Oľga, Elena, Viera, Želmíra, Mária, Ivan, Mirko, Milan, Zora, Kornélia a Miloš), ale aj výchovu v národnom duchu, ktorej mravné hodnoty, ako sa ukázalo, preveril čas.

Ako napísal historik Milan Gajdoš: „Celá família, celý tento rodinný klan s manželkami, manželmi, deťmi, vnučkami a vnukmi sú skutočnou elitou, sú skutočnými aristokratmi nie materiálnym bohatstvom, ale bohatstvom ducha.“

Rodinu Veselovcov azda najviac preslávili traja muži, ktorí dokázali byť v správnom čase na správnom mieste a vďaka svojej statočnosti, nezlomnosti a viere v dobro v kľúčových momentoch nezaváhali pri rozhodovaní o tom, čo treba vykonať. Mirko, Milan a Miloš boli dôstojníkmi z povolania. Plietli si ich nielen úrady, ale aj nepriateľ. Mirka s Milanom vraj od seba neraz nerozoznal ani ich otec – boli dvojčatá. Rovnaké iniciály krstných mien spôsobujú, že ani v súčasnosti nie je každému jasné, o ktorého z bratov ide, keď sa spomína M. Vesel.

Všetci traja vyštudovali Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave – ako keby boli tušili, že slovenský národ bude už onedlho potrebovať schopných veliteľov. Boli známi svojou odvahou – na jednej strane seriózni, na druhej trochu hazardéri a dobrodruhovia. Ako uvádzajú pamätníci, mohli by byť prototypmi hrdinov filmových bondoviek či dobrodružných románov.

Ich životné osudy boli hrboľaté, no možno práve to vymodelovalo ich charaktery a pevnú vôľu. Všetko, čo dosiahli, bolo výsledkom ich vnútornej sily a túžby vykonať niečo nielen pre seba, ale najmä pre svoj národ. Ich životné príbehy sa napokon napĺňali tak, že ani najlepší scenárista či režisér by nedokázal dramatickejšie popreplietať ľudské osudy. Na ilustráciu niekoľko citátov:

„Hor sa, bratia! Len otrok na tele i duši môže byť spokojný s dnešnými pomermi, ale človek na svet súci nikdy!“ – Ján Vesel, Zvolenské noviny, 8. septembra 1907.

„Situáciu mám pevne v rukách.“ – Miloš Vesel odpovedá ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi na telefonickú otázku ohľadom situácie v Ružomberku po vykonaní protifašistického odboja v meste dňa 27. augusta 1944.

„Chlapci, tu treba konať!“ – Mirko Vesel bratovi Milanovi a pplk. Markovi dňa 29. augusta 1944 o 21.30 hod. vo chvíli, keď si uvedomil, že budova Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici je v rukách pronemecky orientovaných plukovníkov Kanáka a Zverina a dezignovaný veliteľ Povstania Ján Golian nemá možnosť nariadiť ozbrojené vystúpenie armády proti prichádzajúcim nemeckým okupantom.

„Páni poslanci, generál Strokač vám odkazuje, aby ste menej politizovali a viac bojovali!“ – Milan Vesel v septembri 1944 v Slovenskej národnej rade v Banskej Bystrici po návrate povstaleckej delegácie z Kyjeva, kde bola informovať sovietske orgány o poslaní, cieľoch a priebehu povstania a konkretizovať požiadavky na účinnú pomoc.

„Keď som 29. decembra prišiel na ženské oddelenie, pristúpila ku mne slovenská dozorkyňa a povedala mi: „Vy ste tvrdý chlap, vám sa kolená nepodlomia, vám to môžem povedať. Nemci vás majú zajtra popraviť.“ – Ludvík Nábělek ml., Spomienky 21 ročného dobrovoľníka na odboj a SNP.

„Vtedy, keď sme podpisovali na Donovaloch proklamácie, mali sme pred očami samé šibenice. Veď každý vedel, že sme obkľúčení mohutnou nemeckou armádou a že naše sily dlho nevydržia. Ale nemecké vojská nastupovali obsadiť Slovensko. Bolo treba postaviť sa na odpor a ak bolo treba zomrieť, tak radšej ako levy než ako ovce.“ – MUDr. Ludvík Nábělek st., krátko po vojne.

Publicista Štefan M. Sokol sa svojho času vyjadril: „Hovorí sa, že beda národu, ktorý nemá hrdinov. Žiada sa dodať: ešte väčšia beda národu, ktorý si nectí svojich hrdinov.“

JUDr. Ján Vesel (môj prastarý otec)

Počas právnického štúdia pracoval tri roky ako elév v banskobystrickej advokátskej kancelárii Andreja Hanzlíka, po skončení štúdia bol päť rokov koncipientom vo Zvolene u JUDr. Samuela Medveckého, brata spisovateľky Terézie Vansovej, v roku 1896 si založil vlastnú advokátsku kanceláriu. V úzkom kruhu národne orientovaných Zvolenčanov bol jedným z vedúcich aktivistov a organizátorov. V roku 1926 sa stal verejným notárom v Banskej Bystrici, v tejto funkcii zotrval až do svojej smrti v roku 1931.

V roku 1902 inicioval založenie Zvolenskej ľudovej banky. Ustanovujúce zhromaždenie sa konalo dňa 1. mája v dome Veselovcov. Ján Vesel sa stal jej správcom, neskôr, po zlúčení s ďalšími peňažnými ústavmi bol v roku 1921 vymenovaný za predsedu generálnej správy novovzniknutej Národnej banky so sídlom v Banskej Bystrici.

Výrok Jána Cablka v publikácii Služba národu, že „slovenské peňažné ústavy a ich vedúci funkcionári boli faktormi, zveľaďujúcimi nielen národné hospodárstvo slovenské a napomáhajúcimi blahobyt slovenského ľudu, ale boli aj eminentnými faktormi slovenského národného politického vývinu,“ v plnej miere vystihuje osobnosť a zástoj Jána Vesela.

Popri činnosti v bankovníctve sa podieľal na rozvoji národného života vo Zvolene, spoluorganizoval ľudové zhromaždenia, bol zakladajúcim členom obnovenej Matice slovenskej, prispieval do Zvolenských novín, Národných novín i iných slovenských periodík. Osvetová práca medzi ľudom a úsilie o jeho národné a hospodárske pozdvihnutie vyústili do zorganizovania vlastenecky cítiacich obyvateľov Zvolena a okolia do okresného klubu Slovenskej národnej strany.

Pronárodne orientované aktivity a v národnom duchu písané články vyvolávali pobúrenie a nenávisť maďarských mestských a župných pánov, opakovane došlo k útokom protislovensky naladeného obyvateľstva na veselovský dom. Počiatočné dni prvej svetovej vojny ešte zradikalizovali protislovenské nacionalistické vášne. Prvého augusta 1914 doktor Vesel počas návštevy Banskej Bystrice len-len že unikol lynčovaniu rozvášneným davom kričiacim „je to pansláv, zabiť ho treba!“ (Udalosť je zachytená aj beletristicky, o. i. v knihe Jerguš Lapin od Ľuda Ondrejova.)

Po prevrate a vzniku samostatnej Československej republiky v októbri 1918 sa doktor Ján Vesel stal pravotárom XIII. župy a právnym zástupcom mesta Zvolen. Netúžil po závratnej kariére ani vysokých funkciách. V roku 1922 sa rodina presťahovala do Banskej Bystrice.

Ján Vesel zomrel 22. marca 1931 v Banskej Bystrici. V spravodajstve o jeho pohrebe noviny Bystričan zaznamenali: „Húfy ľudu zo Zvolena, z Bystrice, z okolia, ba temer z celého Slovenska vyprevádzali  ho na poslednej púti. V evanjelickom chráme Božom, ako i pri dome a cestou spievali spevokoly…  V pozostalosti rodiny sa nachádza aj spomienka syna Milana Vesela na nebohého otca: Bolo v tých našich otcoch niečo, čo aj po mnohých rokoch vyvoláva v nás pocity úcty k nim a hrdosti na nich. Mali v sebe nesporne väčší zmysel pre česť, zdravú národnú hrdosť, národné sebavedomie, vedomie povinnosti voči svojeti, mali v sebe niečo šľachetného, čo majú azda len prenasledovaní a opovrhovaní. Mali by sme o tom hovoriť našim deťom, vnukom, synovcom a neteriam, a tak ich viesť k povahovým hodnotám podľa vzoru a príkladu nášho skromného, pre vec národa a v prospech celku obetavého šľachetného otca.“

Generál Mirko Vesel

Mirko Vesel sa narodil (rovnako ako jeho brat Milan) 23. mája 1903 vo Zvolene v rodine slovenského národovca, advokáta JUDr. Jána Vesela a jeho manželky Kornélie. Spoločne so svojimi súrodencami bol vychovávaný vo vlasteneckom ovzduší predprevratovej slovenskej rodiny – v čase vrcholiacej asimilačnej a odnárodňovacej politiky a prenasledovania každého slovenského prejavu maďarskou vládou.

Jeho rodičia, vzácne príklady statočných, svojmu ľudu oddaných vzdelancov toho obdobia, boli mu vzorom v obetavosti a láske k svojmu národu, ktorý v roku 1918 v Československej republike našiel nielen slobodu, ale aj národnú záchranu. Roky dospievania prežil Mirko Vesel v demokratickom duchu predmníchovskej republiky.

Po skončení stredoškolského štúdia na banskobystrickom gymnáziu študoval na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, ktoré ukončil v roku 1923 ako poručík delostrelectva československej armády. Ako dôstojník z povolania slúžil v rôznych posádkach až do rozbitia prvej Československej republiky. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 bol veliteľom Remontného oddelenia Ministerstva národnej obrany v Bratislave.

Zohral kľúčovú úlohu pri utvorení revolučného vojenského vedenia pripravujúceho ozbrojené protifašistické povstanie. Dňa 29. augusta 1944 v neskorých večerných hodinách dobytím budovy Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici umožnil v poslednej chvíli vydanie rozkazov postaviť sa na odpor nemeckým jednotkám prichádzajúcim okupovať Slovensko. 30. augusta 1944 o 11:05 hod. v prvom vysielaní Slobodného slovenského vysielača prečítaním Proklamácie k slovenským vojakom, ktorej bol spoluautorom, vyzval armádu do boja proti okupantom a vyhlásil mobilizáciu.

Počas Slovenského národného povstania zastával funkciu prednostu Vojensko-politického oddelenia 1. československej armády na Slovensku. 7. októbra 1944 odletel ako člen delegácie Slovenskej národnej rady a 1. československej armády do Londýna na rokovania s exilovou československou vládou o možnostiach vojenskej pomoci Povstaniu a povojnovom usporiadaní Československa. V decembri 1944 sa zúčastnil  na spoločných rokovaniach Slovenskej národnej rady, československej londýnskej vlády a moskovského vedenia KSČ v Moskve.

Cestou z Moskvy v polovici januára 1945 ochorel na škvrnitý týfus. Po čiastočnom uzdravení vykonával  veliteľskú funkciu v hlavnom štábe ČSĽA v Prahe. V roku 1947 zo zdravotných dôvodov v hodnosti generálmajora skončil pôsobenie v armáde. Pofebruárový vývoj Československa so znegovaním hodnôt a túžob osnovateľov a bojovníkov Povstania ťažko zasiahol citlivú dušu energického a rozhodného vojaka.

Na jeseň 1948 odišiel pred hroziacimi represáliami do exilu, kde, ponechajúc si československé štátne občianstvo, si ako robotník zarábal prostriedky na skromné živobytie – tak priepastne vzdialené od obrovského vzopätia ducha a odvahy 44. roku. Zomrel 6. júna 1976 v nemeckom mestečku Weil der Stadt neďaleko Stuttgartu. Jeho popol bol prenesený na evanjelický cintorín v Banskej Bystrici.

V roku 1994 bol v náklade 10 číslovaných kusov prvýkrát zverejnený text Vojenská príprava a vyhlásenie Povstania (v súčasnosti sa pripravuje druhé, rozšírené vydanie, v už väčšom náklade), ktorý vznikol na základe poznámok a dokumentov Mirka Vesela v povojnových rokoch v Prahe. Písal ho na stroji, diktovaný Mirkom, jeho synovec (môj otec) Ludvík Nábělek ml., vtedajší poslucháč medicíny na Karlovej Univerzite.

Pred núteným odchodom do exilu zveril Mirko Vesel napísaný text do opatery nášmu otcovi spolu s originálmi dokladov a dokumentov, ktoré s ním súvisia, a s právomocou naložiť s ním podľa okolností a vlastného uváženia. Potom sa Mirko Vesel na dlhé roky stratil v povojnovom Nemecku. V 60. rokoch, keď boli viacerí protagonisti Mirkových spomienok čiastočne rehabilitovaní (čiastočne, i keď v zdeformovanej podobe, boli rehabilitované aj niektoré ciele a myšlienky Povstania), prišlo na základe zhody náhod k odhaleniu miesta Mirkovho pobytu.

A tak pri prvej ceste mojich rodičov putovali na Západ aj vzácne dokumenty. Rozhodovanie o tom, či ich uverejniť alebo nie (v 68. roku sa otvárali určité nové horizonty a ani Mirko nebol v zásade proti), vyriešila na dlhé roky okupácia s následnou „normalizáciou“, počas ktorej históriu a interpretáciu Povstania tvrdo režírovali husákovskí dvorní historici. Žiaľ, nového uvoľnenia možností povedať pravdu o Povstaní sa nedožil ani generál Mirko Vesel, ani MUDr. Ludvík Nábělek ml., ktorý jeho spomienky s láskou a pietou opatroval.

Spolu so sestrou Mirou sme prebrali štafetu z otcových rúk s vedomím veľkej zodpovednosti  voči našim príbuzným a predkom ako aj všetkým hrdinským vojakom a partizánom, ktorí na jeseň 1944 nasadzovali svoje životy za slobodu a česť slovenského národa. Hlavne však voči generáciám, ktoré sa s históriou Povstania stretávali len v skreslenej podobe (napokon, nebezpečenstvo falzifikácií existuje stále) a bola im v tejto súvislosti odopieraná možnosť nadobudnúť pocit národnej hrdosti ako základného predpokladu sebavedomej a rovnocennej príslušnosti do rodiny svojprávnych národov.

Uvedomujeme si, že Mirko Vesel prináša viaceré nové pohľady na udalosti pred vypuknutím Povstania i na jeho samotný priebeh, pohľady, ktoré nemusia byť každému príjemné. Sme však presvedčení, že zverejnením textu, o existencii ktorého prakticky nikto netušil, ubudlo z bielych miesta a osvetlili sa práve  tie body histórie Povstania, ktoré dosiaľ celkom „nesedeli“.

Generál Milan Vesel

Po absolvovaní Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, ktorú ukončil v roku1923 ako poručík delostrelectva, slúžil vo viacerých posádkach v rámci Československa a Slovenského štátu, od júna do decembra 1941 a znovu od augusta do decembra 1942 bol na východnom fronte v oblasti Žitomíra a Korostenu. Spolu s bratom Mirkom bol v nočných hodinách 29. augusta 1944 iniciátorom a aktérom obsadenia budovy Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici.

Následne sa na chate svojho švagra MUDr. Ludvíka Nábělka na Donovaloch spolu s Vavrom Šrobárom, Mirkom Veselom, Milošom Markom a Ludvíkom Nábělkom spolupodieľal na skoncipovaní proklamácií k slovenským vojakom a slovenskému národu, ktorými bolo pred poludním dňa 30. augusta vyhlásené Slovenské národné povstanie v Slobodnom slovenskom vysielači. V nasledujúcich dňoch zastával funkciu posádkového veliteľa Banskej Bystrice.

Dňa 4. septembra 1944 ho Ján Golian poveril vedením povstaleckej delegácie do Sovietskeho zväzu. Sám o tom napísal: „Golian mi povedal, že som bol vybratý preto, lebo je známe, že za môjho pobytu na východnom fronte som si počínal tak, že do Sovietskeho zväzu môžem letieť s pokojným svedomím. Proti mojej osobe nemôžu mať nijaké výhrady, a tak sú predpoklady, že na kompetentných miestach budú so mnou rokovať. Išlo o dôležité poslanie nadviazať kontakt s vojenskými a politickými predstaviteľmi ZSSR, zabezpečiť koordináciu povstaleckých akcií so zámermi sovietskeho velenia a získanie nevyhnutnej podpory zo sovietskej strany.

Už samotný let bol veľmi dramatický. Leteli na transportnom lietadle Savoya Marketi s výsostnými znakmi slovenskej armády. Dostali sa do pozemnej protilietadlovej paľby, neskôr do paľby leteckej. Sovietski piloti nakoniec pochopili, že v lietadle nesedia nepriatelia. Donútili ich pristáť na letisku pri Ľvove, kde si mohli bratsky stisnúť ruky. V štábe 1.Ukrajinského frontu ich prijal generál armády Sokolovskij, na letisku v Kyjeve vítala delegáciu skupina vysokých dôstojníkov Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia. Dlho sa diskutovalo nad zakreslenými mapami s povstaleckými frontami o činnosti partizánskych jednotiek a povstaleckej armády. Nasledujúci deň rokovali za prítomnosti veliteľ štábu UŠPH generála Strokača.

Milan Vesel o tom napísal: „Tento sympatický sovietsky generál sa živo a čo najpodrobnejšie nechal informovať o udalostiach u nás. Prehlásil, že takéto vystúpenie národa nemá obdobu v iných štátoch. Bol tým všetkým uveličený. Oznámil nám, že na základe našich informácií bola už v predchádzajúci večer zvolaná porada vlády Ukrajiny, ktorú požiadal, aby telegraficky predložila súdruhovi Stalinovi návrh na vzatie Slovenska do nástupného (operačného) plánu , ktorý generalissimus Stalin akceptoval.“ Tým sa úspešne zavŕšilo poslanie povstaleckej delegácie, ktorá sa dňa 13. septembra sovietskym strojom vrátila na sliačske letisko Tri Duby.

Po oslobodení Milan Vesel začas opäť pôsobil ako posádkový veliteľ Banskej Bystrice, v januári 1947 sa stal veliteľom 11. delostreleckej brigády v Košiciach, ale už 1. septembra 1949 bol z politických dôvodov zbavený funkcie a 14. septembra bol zatknutý pre podozrenie z protištátnej činnosti. Dňa 18. 4. 1951 bol odsúdený na 16, neskôr na 22 rokov väzenia vrátane konfiškácie majetku, diskriminovaná bola aj jeho manželka. Sedel v Leopoldove, Prahe, Bratislave i Jáchymove. Prepustený bol 22. júla 1955. Z takmer stokilového chlapa ostalo 48 kilogramov. Pracoval ako pomocný skladník v Ružomberku. Úplne rehabilitovaný bol až v roku 1964, keď mu bola vrátená vojenská hodnosť a vyznamenania. Možno k tomu prispela aj návšteva bojovníkov z Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia, ktorých navštívil v septembri 1944 a ktorí sa zaujímali o osudy slovenského hrdinu.

Napriek prežitým útrapám Milan Vesel nezatrpkol, ostal impozantným dôstojníkom, šarmantným spoločníkom a rozprávačom, starostlivým manželom a bratom, milovaným a váženým strýcom a ujom. Zanechal po sebe vzácny archív, plný podpismi priamych účastníkov overených spomienok na najdôležitejšie udalosti novodobých slovenských dejín. Zomrel 26. septembra 1984. Pochovaný je spolu so svojim otcom Jánom Veselom a bratmi Mirkom a Ivanom na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici. Dňa 25. augusta 1994 ho prezident Slovenskej republiky vymenoval do hodnosti generálmajor in memoriam.

Generál Miloš Vesel

Osudy benjamínka veselovskej rodiny (narodil sa 29. januára 1909) predznamenala jeho láska k jazdeckému športu. Po maturite na banskobystrickom gymnáziu sa rozhodol ísť v šľapajach svojich bratov, Mirka a Milana. Na vojenskej akadémii v Hraniciach vynikal nielen v učení, ale aj v gymnastike a jazdectve, školu skončil ako poručík delostrelectva. Popri službe trénoval kone a vyhrával preteky -získal viac ako 50 trofejí z jazdeckých súťaží. To ešte netušil, aké životné prekážky pred neho osud postaví.

Po rozbití Československa slúžil vo viacerých posádkach vojnovej Slovenskej republiky. Po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom ho odvelili na východný front. Prvý raz sa mu podarilo dostať domov po dvoch, druhýkrát – v roku 1942 – po štyroch mesiacoch. Odmietol bojovať proti slovanským bratom: „Ako delostrelec som bol aj pyrotechnik. Nastrúhal som si na papier trochu kyseliny pikrovej – ekrazitu a prehltol. Do rána som krásne zožltol a so „žltačkou“ som sa viezol domov. Nebál som sa smrti. Bol som vojak, vlastenec a dokázal som to v Povstaní. Ale proti Sovietom som strieľať nechcel a nemohol.“

 

Z bratov Veselovcov bol ako prvý vtiahnutý do víru udalostí. Ako veliteľ delostreleckého pluku a posádky v Ružomberku bol v plánoch ozbrojeného povstania určený za povstaleckého veliteľa týchto útvarov. Dňa 25. augusta 1944 dostal od Jána Goliana prípravný rozkaz pre povstanie, v ktorom sa konštatovalo, že nemecké vojenské jednotky sú pripravené na obsadenie Slovenska a odzbrojenie slovenskej armády.

Nasledujúci deň prišlo nariadenie o uvedení celej posádky do zostrenej pohotovosti s dôrazom na to, aby sa žiadni nemeckí vojaci neumiestňovali do objektov, v ktorých sú ubytované slovenské vojenské jednotky. Podľa plánov povstaleckého velenia sa Ružomberok mal stať jedným zo strategických miest povstania, kde malo zohrať významnú úlohu práve delostrelectvo. V meste sa v tom čase nachádzala jednotka SS v počte 40 mužov, 27. augusta okolo tretej hodiny rannej prišla ďalšia skupina gestapa – 76 mužov a 4 ženy a asi o ôsmej hodine ráno dorazilo nových 70 mužov SS, ktorí tiež žiadali o ubytovanie.

Miloš Vesel vydal rozkaz na obsadenie pošty, banky, verejných úradov, železničnej stanice a továrenských objektov. Zároveň vydal rozkaz na zneškodnenie esesáckych a gestapáckych jednotiek, nachádzajúcich sa v meste. Už vo večerných hodinách sa bojové akcie skončili víťazstvom povstalcov.

Nemci obsadili Ružomberok 6. septembra – nebolo reálne udržať mesto na hlavnom ťahu Považím proti nemeckej presile. Medzitým sa budovala nová obranná línia na čiare Ostrô – Biely Potok – Vlkolínec – Šiprúň. Nemci dobre vedeli, že ak prerazia cez Biely Potok, nebude ich mať až po Bystricu už kto zadržať. Obrana kóty Ostrô pod velením Miloša Vesela prešla do povedomia ľudí na Liptove ako legendárny príklad hrdinstva a vlastenectva.

Historik Liptovského múzea Viliam Weis v tejto súvislosti o Milošovi Veselovi napísal: „Oprávnene sa nezabúda na jeho rozhodnosť pri útokoch nemeckých vojsk na Biely Potok a najmä na kótu na Ostrom. Tu osobným príkladom chladnokrvne kráčal v ústrety guľkám z nemeckých zbraní, aby z prvej línie vracal utekajúcich a v boji neskúsených vojakov, čím opakovane zabezpečil ústup nemeckých vojsk. Jeho úsek nebol nikdy Nemcami obsadený. Náš otec, ten sa nebojí a má nervy z ocele – hovorievali jeho podriadení.“

Po páde Banskej Bystrice si Miloš Vesel so svojou jednotkou vybudoval zimný tábor vo Vajskovskej doline v Nízkych Tatrách. Spojili sa s časťou ustúpených jednotiek 2. paradesantnej brigády, pričom Miloš bol menovaný do funkcie zástupcu veliteľa brigády pplk. Přikryla. Na rozkaz generála Svobodu prešiel – medzičasom povýšený na podplukovníka – k 1. československému armádnemu zboru, kde bol menovaný za veliteľa delostrelectva novoutvorenej 4. československej samostatnej brigády, s ktorou sa v ťažkých bojoch prebojoval až do Prahy.

„16. mája sme defilovali Prahou. Som vojak, ale pri tejto spomienke sa vždy rozcitliviem. Niečo také krásne som prežil v živote len raz. „Naši sú tu, naši“ – volali ľudia – „vždyť jsou to bratři Slováci!“

Vo februári 1947 bol Miloš Vesel povýšený do hodnosti plukovníka delostrelectva a o pár mesiacov neskôr vymenovaný za veliteľa protitankovej delostreleckej brigády s veliteľstvom v Ružomberku. No už v roku 1949 bol prepustený z armády. Pracoval na píle, kde dvanásť hodín denne čistil obrezky, potom v antimónových baniach v Dúbrave, napokon skončil ako skladník. Ľady sa pohli až v roku 1964, keď prišiel do Ružomberka na oslavy Povstania hrdina Sovietskeho zväzu generál Naumov.

Chcel sa stretnúť s legendárnym veliteľom, o ktorom mu rozprávali jeho vojaci. Vtedy sa okolo neho začal frmol a v tom istom roku Miloša Vesela rehabilitovali a vrátili mu vojenskú hodnosť. Ani predtým a ani potom neprenášal svoje krivdy na ľudí, na krajinu, na národ: „Dnes som už starý a viem, že moja cesta nebola posypaná ružami. Keby sa dali vrátiť roky späť a znovu by som začínal, nič by som na svojom konaní nemenil. Som vlastenec zamilovaný do svojej vlasti. Nič krajšie pre mňa nejestvuje. To nie sú len slová. To je moje presvedčenie, za ktoré sa oplatilo skákať aj cez tie najťažšie prekážky.“

Miloš Vesel zomrel v Ružomberku, ktorého bol čestným občanom, 22. júna 1989. Mal dvadsaťdeväť vojenských vyznamenaní. Koncom roka 1991 bol povýšený do generálskej hodnosti. Žiaľ, už len in memoriam.

MUDr. Ludvík Nábělek st. (môj starý otec)

„Vojaci, postavte sa na odpor nemeckým obsadzovacím jednotkám. Bojujte tvrdo a neúprosne proti votrelcom, zachovajte najprísnejšiu disciplínu a poslušnosť tým veliteľom, ktorí vás povedú proti Nemcom! … Vojaci, konajte rýchlo, s najväčšou rozhodnosťou! Slovenskí vojaci do  boja, chráňte domovinu!“

Týmito slovami hlas plukovníka Mirka Vesela burcoval dňa 30. augusta v prvom vysielaní Slobodného slovenského vysielača do ozbrojeného boja proti okupantom. Dnes už len málokto vie, že Proklamácia k slovenským vojakom a Proklamácia k slovenskému národu, teda prvé oficiálne dokumenty, ktorými bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie, vznikli v drevenici doktora Ludvíka Nábělka na Donovaloch. Bol jedným z ich spoluautorov a signatárov. Domček stojí dodnes, existujú aj originály týchto vzácnych materiálov zvečňujúce jeho rukopis.

Ludvík Nábělek sa narodil 10. mája 1896 v Kroměříži na Morave v rodine gymnaziálneho profesora dr. Františka Nábělka, fyzika, astronóma a filozofa. Otcove filozofické názory (úzky vzťah k prírode a prírodným vedám, odpor voči násiliu a hrubej moci, náboženské a všeslovanské cítenie, láska k človeku ako najvyšší imperatív) navždy predznamenali jeho životné osudy. Počas prvej svetovej vojny bol už v roku 1915 odvedený, vojnu prežil čiastočne na fronte, čiastočne na rôznych oddeleniach, kde získal kvalitnú klinickú erudíciu a skúsenosť. Koniec vojny ho zastihol ako vedúceho bakteriologického oddelenia v Albánsku.

Po promócii na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovy v roku 1920 prišiel ako mladý lekár do Banskej Bystrice, ktorú už neopustil dokonca svojho života. V meste pod Urpínom sa oženil s Elenou Veselovou, dcérou advokáta a národného dejateľa Jána Vesela. Mali troch synov.

V medzivojnových rokoch pracoval ako praktický a revízny lekár Okresnej nemocenskej poisťovne. Širokej verejnosti bol známy ako obetavý, vytrvalý a poctivý lekár, veľký ľudomil. Dodnes sa tradujú historky o tom, ako v zime a snehu v ťažkých horských obvodoch bez prejazdných komunikácií chodil ošetrovať svojich pacientov na lyžiach.

Napriek konzervatívnemu a niekedy až prísnemu dojmu, ktorý na prvý pohľad vzbudzoval, bol v mnohých oblastiach veľmi progresívny. Už v tridsiatych rokoch minulého storočia nadobudol a zveľadil rekreačný domec na Donovaloch, ktorý dodnes s láskou využívajú generácie jeho potomkov, dom, ktorý sa stal dejiskom a svedkom historickej udalosti nesmierneho dosahu.

Bol priekopníkom a organizátorom turistiky, mototuristiky i lyžovania, majiteľom jedného z prvých áut v Banskej Bystrici, nadšeným cestovateľom. Až do jeho osemdesiatky ho bolo možné stretávať na zjazdovkách Zvolena, Krížnej či Chopku.

V roku 1939 ho z politických dôvodov prepustili zo štátnej služby. Počas druhej svetovej vojny patril k členom odbojovej skupiny Obrana národa, ktorej činnosť bola zameraná na poskytovanie materiálnej, morálnej a lekárskej pomoci antifašistom. Spolu s MUDr. Danielom Petelenom, vtedajším riaditeľom nemocnice, na základe fingovaných diagnóz umiestňovali na infekčné oddelenie rasovo prenasledovaných občanov, aby ich zachránili pred transportom do koncentračných táborov.

V noci z 29. na 30. augusta 1944 v drevenici na Donovaloch spolu s Vavrom Šrobárom, Mirkom Veselom, Milošom Markom a Milanom Veselom skoncipoval a podpísal proklamácie k slovenským vojakom a k slovenskému národu. Počas Povstania pracoval ako zástupca prednostu vojensko-politického oddelenia a ako lekár vojenských útvarov. Po páde Banskej Bystrice ustúpil spolu s manželkou Elenou a najmladším, vtedy 15-ročným synom Ivanom do hôr, kde v zrube na Prašivej až do oslobodenia slúžil ako lekár partizánskej brigády J. V. Stalina a partizánskej brigády Vpred.

V rokoch 1945 – 1946 bol expertom ministerstva národnej obrany pri identifikácii obetí masových hrobov. Neskôr pôsobil v hodnosti plukovníka ako prednosta zdravotníckeho odboru v Banskej Bystrici. Po zmene režimu bol prepustený z armády a degradovaný. V rokoch 1948 až 1971 pracoval v rôznych lekárskych funkciách v Banskej Bystrici. Do dôchodku odišiel vo veku 76 rokov. Navždy nás opustil 14. októbra 1982. Spolu s manželkou je pochovaný v Banskej Bystrici. Bol nositeľom viacerých domácich i zahraničných ocenení a vyznamenaní.

„Za odvahu a prejavenú ľudskosť počas Slovenského národného povstania i celoživotného lekárskeho pôsobenia a za zviditeľnenie mesta na lokálnej i celonárodnej úrovni“ mu bola udelená Cena primátora mesta Banská Bystrica za rok 2018 in memoriam.

Život nášho starého otca (hovorili sme mu deduško) charakterizoval mimoriadny mravný étos, ktorý vyžaroval z každého jeho skutku. Étos, ktorý zaväzoval  a niekedy i zväzoval. Až s odstupom času dokážeme pochopiť hĺbku ľudskosti, ktorá motivovala jeho presvedčenie a konanie, ale tak to zrejme malo byť. Som vďačný, dojatý a hrdý na človeka, ktorého meno nesiem a odovzdávam budúcnosti a verím, že aspoň niečo z jeho odkazu sa nalepilo aj na nás, jeho potomkov: „Len tí najodolnejší vydržali v horách až do samého konca, zápasiac neustále s krutým nepriateľom, ktorý zasadil smrteľnú ranu nielen Napoleonovi, ale aj Hitlerovi, so zimou, ktorá nepoznala zľutovanie. Avšak ani tí by neboli prežili, nebyť obetavých spoluobčanov, ktorí, riskujúc vlastné životy, donášali potraviny a pomáhali, kde len mohli. Pomáhali notári vystavujúci falošné legitimácie, pomáhali farári, roľníci aj robotníci a nezradili. Neboli to alibisti, ale kresťania, nezabúdajúci na svoju lásku k blížnemu.“

MUDr. Ludvík Nábělek ml. (môj otec)

MUDr. Ludvík Nábělek (narodený 16. augusta 1923 v Banskej Bystrici – zomrel 18. júla 1989  v Trnave) vyrastal ako najstarší z troch bratov v rodine banskobystrického lekára Ludvíka Nábělka, ktorý krátko po vzniku Československa prišiel na Slovensko z Kroměříža, a jeho manželky Eleny, pochádzajúcej zo slovenskej národoveckej rodiny Veselovcov.

V roku 1942 maturoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a začal študovať na Lekárskej fakulte vtedajšej Slovenskej univerzity v Bratislave. Od mladosti mal blízky vzťah k športu, patril medzi špičkových pretekárov v zjazdovom lyžovaní, venoval sa vysokohorskej turistike a vodným športom. Jeho vysokoškolské štúdium prerušila vojna.

Ešte pred oficiálnym vypuknutím Slovenského národného povstania sa zapojil do protifašistického odboja. Spolu s bratom Igorom narukoval do Vysokoškolského strážneho oddielu, prvej jednotky československej armády na území vtedajšej Slovenskej republiky a neskoršej štábnej roty povstaleckých generálov Goliana a Viesta.

Do ďalšieho života si potom niesol vojnovú a povstaleckú skúsenosť aj kruté zážitky z banskobystrickej väznice, kde bol väznený po páde do zajatia a kde len o vlások unikol poprave. S banskobystrickou sedriou sa spája aj jeho prvé medicínske pôsobenie, keď so svojimi štyrmi semestrami medicíny pomáhal väzenskému lekárovi ošetrovať spoluväzňov.

Po skončení vojny v roku 1945 pokračoval v štúdiu na bratislavskej lekárskej fakulte, neskôr prešiel na Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe, kde aj promoval. Po skončení štúdia nastúpil ako mladý lekár do nemocnice v Martine, kde sa zoznámil so svojou budúcou životnou partnerkou, kolegyňou Darinou.

V roku 1958 prešiel MUDr. Ludvik Nábělek na urologický ordinariát v Trnave, ktorý bol predstupňom vzniku samostatného urologického oddelenia 1. októbra 1967. Stal sa jeho prvým primárom a trnavskú urológiu v nových podmienkach viedol a rozvíjal ďalších dvadsať rokov. Ako sa zhodujú všetci, ktorí ho poznali, mal veľmi ľudský vzťah k pacientom. Lekárske povolanie bolo pre neho naozajstným poslaním. Isto si pritom mnohé priniesol už z domu a mnohé natrvalo ovplyvnili jeho vojnové zážitky.

Ako mladučký účastník Povstania, ako väzeň a pomocný lekár vo väznici a účastník povojnových exhumácií v Kremničke jasne vnímal krehkosť a zraniteľnosť ľudského života a naplno prežíval túžbu chrániť ho za každých okolností. Svoje vojnové skúsenosti zachytil v spomienkach

Zo zážitkov 21-ročného dobrovoľníka v odboji a SNP. MUDr. Ludvík Nábělek, skromný a obetavý človek s láskavým prístupom k ľuďom, žije v pamäti mnohých.  Tak si ho pamätajú aj jeho deti, psychiater Ludvik a jazykovedkyňa Mira. Tá si spomína aj na jeden zo spoločných rodinných rituálov: „Vynára sa mi často, keď si líham spať, ako nám otec, skôr ako zavrel dvere na detskej izbe, na dobrú noc zapískal večierku…“

 

Zo zážitkov 21-ročného dobrovoľníka v odboji a Slovenskom národnom povstaní (Ludvík Nábělek, úryvok)

„Onedlho sa začalo s exhumáciou obetí zavraždených v Kremničke. Keďže väčšina z nich prešla banskobystrickou väznicou a ja som mnohých poznal ešte za ich života, zúčastnil som sa tejto nesmierne smutnej a hroznej práce aj identifikácie obetí. Telá ľudí ležali na sebe v protitankovom zákope tak, ako doň padli zastrelení ranou do tyla. Bola tu celá rodina Vančová, už spomínaný francúzsky vojak Jacques Cransac, bol tu nešťastný muž ešte s obväzom na ruke, ktorého som v noci po pokuse o samovraždu ošetril, bola tu matka so svojím 14-dňovým dieťaťom a mnohí a mnohí ďalší. Chodil mi pri tejto smutnej práci mráz po chrbte. Uvedomoval som si, ako málo chýbalo, aby som tu tiež ležal medzi nimi. Pri vápennej peci v Ráztoke toho veľa neostalo. Len pod cestou pri Hrone kopa popola s ohorenými kovovými gombíkmi vojenských uniforiem.

Pri písaní týchto spomienok vybavovala sa mi v mysli neopísateľná a nezabudnuteľná atmosféra napätého očakávania pred Povstaním, nadšenia po jeho začatí, utrpenia po ústupe do hôr, neistoty a strachu počas väzenia, radosti z oslobodenia Červenou armádou a hrôzy pri pohľade na obete v Kremničke. S pohnutím a úctou myslím na generálov Viesta a Goliana a na dlhý rad priateľov, na známych i neznámych, s ktorými som prišiel do styku v prípravách na Povstanie, počas Povstania i vo väzení, na všetkých, ktorí sa oslobodenia nedožili. Na druhej strane mám dobrý pocit, že som v Slovenskom národnom povstaní nebol iba pasívnym divákom, ale že som v rozhodujúcich chvíľach tohto slávneho podujatia v histórii slovenského národa dobrovoľnou účasťou v armáde dal výraz svojmu presvedčeniu a že som podľa svojich možností aktívne prispel k oslobodeniu našej vlasti a začiatku nového života našich národov.“