Pomaly doznievajú dni, ktoré hádam pre väčšinu z nás predstavujú najočakávanejšie obdobie roka. Pre veriacich sú Vianoce pamiatkou Božieho narodenia, pre tých ostatných – sviatkom zimy. Do sŕdc nás všetkých sú však dni sprevádzajúce fázu zimného slnovratu od nepamäti vpísané ako symbol radosti, pokoja a mieru. Asi preto sa na túto kratučkú periódu roka vždy znova a znova tak veľmi tešíme. Aspoň na okamih máme k sebe o čosi bližšie.

K predĺženiu i prehĺbeniu slávnostnej atmosféry týchto pohodových dní sa žiada pripomenúť jednu úžasnú akciu, ktorá – hoci od nej ubehli už štyri mesiace – zostane dlho-dlho čerstvá v pamäti. Spriaznenosť ľudských duší vždy dokáže chytiť za srdce. Pôsobí o to viac, ak sa zjaví v iné dni ako v tie, na ktoré je náklonnosť človeka k človeku tak akosi vopred naplánovaná…

V sobotu 28. augusta 2010 sa krátko popoludní Donovaly rozlúčili s motorkármi, hosťujúcimi v našom malebnom horskom prostredí sedem dní. Ich elegantný odjazd iba umocnil celkový dojem z týchto nevšedných, kultivovaných návštevníkov.

Predposledná augustová nedeľa, ktorá bola dňom otvorenia kempu, s napätím očakávala príchod 269 mužov i žien z osemnástich štátov Európy. Najsilnejšiu skupinu mali tvoriť Francúzi – až jednu pätinu všetkých prihlásených účastníkov zrazu. Predbehli tým druhý najpočetnejší kolektív – Angličanov, o celú dvadsiatku. Vystačiť si s jediným jazdcom si naplánovalo San Marino, Grécko, Slovinsko a susedné Maďarsko.

Naši zahraniční hostia mali na každý deň zabezpečený bohatý kultúrny program. Pozreli si Jasnú, Liptovský Ján, nasledovala exkurzia do Kremnice, o dva dni neskôr privítala európskych motocykloturistov ďalšia prekrásna stredoslovenská oblasť – Špania Dolina/Vlkolínec. V stredu a štvrtok večery až do polnoci kempistom vyplnili Lorenz band a revival Deep Purple.

V piatok 27. 08. 2010 o 9.00 hodine reprezentanti zúčastnených štátov zoradení v kolóne „PARÁDA NÁRODOV“ vyštartovali z Donovál, aby zopár hodín pobudli v Srdci Slovenska. Na banskobystrickom námestí pri hlavnej pošte až do 14. hodiny odpočívali osirelé hondy, suzuki…, zatiaľ čo ich vodiči sa vzdialili od svojich vyleštených tátošov za mestskou kultúrou. Bezchybné, priam ukážkové parkovanie – bok po boku, tesne za sebou a tesne vedľa seba, národ za národom, národ vedľa národa…

Na priľahlom nízkom kamennom múre oddychovali traja muži a jedna žena. Všetci boli veľmi prístupní rozhovoru. Lothar von der Gathen jazdí už 40 rokov. Do našej krajiny, ešte bývalej ČSSR, zavítal po prvý raz v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, ako divák motocyklových pretekov. Po takmer štyroch desaťročiach sa sem vrátil znova, tentoraz ako účastník stretnutia ľudí so spoločným hobby, a to na svojom (v poradí už deviatom) motocykli typu MZ, pôvod NDR, rok výroby 1971, reštaurovaný, výkon 17 psi; je s ním spokojný a za nič by ho nevymenil.

Bernd Klemmer prišiel do nášho Bystricka spolu so svojím synom Dominikom. Doma v Nemecku majú dielňu na opravu a úpravu takýchto strojov. Obaja sú verní japonskej značke. Otec má už šiestu hondu – 98 psi, maximálna rýchlosť 270 km/h. Synova honda je o čosi výkonnejšia.

Všetci traja pochádzajú z okolia Kolína. Vzdialenosť do Banskej Bystrice odhadli na 1270 km. Prišli sem za dva dni. Čiže 600-700 km za deň. Prespali v Mníchove. Pády a zranenia mal z nich už každý: fraktúry horných končatín (pri páde sa dopadá na ruky), zlomeniny prstov, aj napriek ochranným rukaviciam. Či sa im páči Slovensko? Odpoveď jedného z nich: „Slovensko je veľmi pekné, aj keď veľa sme nevideli… pekná je Tatra?“

Kathrin Liebick má štyridsaťjeden rokov a pochádza z Berlína. Jazdiť začala pred osemnástimi rokmi. „Mala som pätnásťročnú pauzu, lebo som si kúpila auto – do auta sa dajú brať iní ľudia“ (smiech). Na otázku, či sa o ňu mama a partner neboja, Kathrin odvetila: „Priateľ je tiež motorkár, no nemohol ísť so mnou, nedostal voľno, ja som ho dostala len tak-tak. Mama sa, samozrejme, bojí, už trikrát mi volala…“

Po každých dvesto kilometroch, čo predstavuje zhruba dve hodiny jazdy, majú motocyklisti dvadsaťminútovú prestávku. Tá „musí stačiť, aj keď pečie slnko“, vtedy prijímajú minimálne štyri litre tekutín za deň, pijú kolu, vodu, red bull. „Hlavne studené.“

Prespávajú každú noc na Donovaloch – „FIM Motocamp 2010″, v stanoch; tí čo spia v hoteli, nedostávajú hodnotenie/body. Klemmer senior na 90 percent zatipoval, že vyhrajú Francúzi. Body totiž republika získava jednak za počet motocyklistov, jednak za množstvo kilometrov, ktoré odjazdí príslušník národa od miesta svojho bydliska po Donovaly. (Do úvahy sa berie najkratšia možná vzdialenosť od východiska po cieľovú stanicu – vypočítava ju Medzinárodná motocyklová federácia – FIM.) Motocyklistov finančne nepodporuje žiadna organizácia, všetko si hradia sami; Kathrin náklady na túto túru odhadla zhruba na 300 – 400 €.

Klemmer starší priznal, že na Slovensku sú veľmi pekné ženy, je ich oveľa viac ako v Nemecku, aj pivo je dobré, ale nie až tak ako u nich doma. Na záver dodal: „Na Slovensku som prvý, ale nie posledný raz.„

Krátko pred štrnástou hodinou boli nehluční, decentní hostia späť pri svojich starostlivo udržiavaných jednostopových vozidlách. Mestská polícia aj záchranári tu trávili čas zbytočne. Skvelý dojem zo zahraničných návštevníkov spečatil hádam na sekundu presný a zároveň nechaotický, až dych vyrážajúci disciplinovaný odjazd, plynulé zaraďovanie sa do dlhej kolóny, vo vzácnom súlade, vo vzájomnej spolupatričnosti, v závideniahodnej priateľskej, pohodovej atmosfére – motocyklista za motocyklistom, národ za národom . . .

Nasledujúci deň, v sobotu, sa motorkári z pohostinných Donovál i z našej krajiny odobrali. Odišli v plnej paráde, presne tak, ako aj prišli: motocyklista za motocyklistom, národ za národom. . .

Cieľ podujatia splnili výletníci naozaj presvedčivo. Hlavným dôvodom ich spoločného stretnutia bolo zbližovanie štátov Európy. Veríme, že v posledný augustový víkend sme sa nerozlúčili s týmito príjemnými, odvážnymi, obdiv i úctu vzbudzujúcimi ľuďmi navždy. Toľko pokoja, mieru a fajn pocitu zo svojej návštevy po sebe zanechali…