Spoločenská sála Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici privítala pri príležitosti prezentácie knižnej publikácie V poschodovom labyrinte popredného slovenského literárneho vedca, básnika, vysokoškolského pedagóga a editora prof. PhDr. Viliama Marčoka, CSc. Stretnutie v rámci cyklu OSOBNOSTI usporiadala ŠVK – Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici v spolupráci s Maticou slovenskou – Národným inštitútom slovenského jazyka a literatúry v Martine a Literárnym a informačným centrom v Bratislave.

Po slávnostnom uvítaní významných osobností, po oboznámení zúčastnených so študijným a profesiovým životopisom a celoživotnou literárnou tvorbou profesora Marčoka sviatočnú atmosféru umocnila poetická skladba Domovina moja, ktorú predniesla Slávka Očenášová. K oživeniu záveru podujatia prispela Anna Ľuptáková svojím spevom za sprievodu klavíra. Bodku za ešte stále nevšedným chápaním pojmu literatúra urobila autogramiáda.

K literárnemu jubileu univerzitného profesora Viliama Marčoka ako prvý predniesol slávnostnú reč prof. PhDr. Zdenko Kasáč, CSc. S Viliamom Marčokom prežil roky v dobrom kolegiálnom a priateľskom vzťahu a prítomných v sále oboznámil s tým, že Viliam Marčok celý svoj bádateľský život zameriava na skúmanie premien historickej poetiky: „Osobným a výrazne osobnostným vkladom Viliama Marčoka do jeho Dejín slovenskej literatúry III sú tieto nosné kapitoly: PERIPETIE ZMIEN LITERÁRNEJ SITUÁCIE, PREMENY POÉZIE, PREMENY FABULÁRNEJ PRÓZY, PREMENY DRAMATICKEJ TVORBY a PREMENY NEFABULÁRNEJ LITERATÚRY. Už z významového ustrojenia uvedených názvov s vysokou frekvenciou slova premena je zrejmé, že autorovi nešlo o tradičné, relatívne izolované roztriedenie získaných poznatkov, ale o ich zachytenie v ich vývinových druhových a žánrových premenách. …Ako autor zjavne ovanutý už silnejúcou postmodernou si v tomto prípade situáciu zdanlivo, ale ozaj len zdanlivo, v svojom SLOVE NA ÚVOD zľahčil výrokom slávneho M. Heideggera: ,Každá epocha histórie je epochou blúdenia.‘ V skutočnosti mu tento bonmot (vtipný slovný obrat) bol nanič, a tak sa o nájdenie produktívneho riešenia musel pokúsiť pomocou vlastnej umeleckej dôvtipnosti.“ Viliam Marčok sa v uvedenom predslove pred čitateľom otvorene zdôveruje aj so svojimi rozpakmi a pochybnosťami pri hľadaní optimálneho prístupu k zvládnutiu sledovanej literárnohistorickej problematiky. Napokon sa aj napriek zvodom rôznych teoreticky preexponovaných postupov rozhodol o výklad blížiaci sa niektorými znakmi k literatúre faktu v snahe, aby jeho výklad bol čitateľsky príťažlivejší a presvedčivejší.

„Dovoľujem si vám všetkým cteným, pocteným i pravdivým oznámiť, že dňa 31. decembra 1996 o 24.00 zahynie postmoderna na Slovensku. …Oficiálna smrť nastane (nastáva, nastala) z dôvodu staroby, bezúčelnej nemohúcnosti čokoľvek povedať a totálneho vyprchania postmoderny ako biologického, jazykového, estetického a každého ďalšieho druhu.“ Týmto citátom Mikuláša Kasardu, ktorý je jedným z mnohých zo série protichodných citátov bežiacich naprieč textami najnovšej monografie profesora Marčoka pod názvom V poschodovom labyrinte, uviedla p. Kochlicová príhovor riaditeľa Literárno-informačného centra Bratislava PhDr. Alexandra Halvoníka, DrSc.

„V nebohatých kontextoch slovenskej literárnej kritiky má Viliam Marčok nepopierateľnú prednosť, ktorou sa pýši v svojich personálnych kontextoch,“ otvára svoj slávnostný príspevok Alexander Halvoník; obrovský nedostatok našej bibliografie vidí v tom, že historické či teoretické témy po dlhé obdobie naši literárni vedci spracovávali, recyklovali a opatrne aktualizovali, no osobné výskumy a nasadenie obzvlášť požadované neboli. „Nie div, že nemal kto napísať dejiny slovenskej literatúry po druhej svetovej vojne a najmä odreflektovať to, čo v nej skutočne bolo. Preto historická reflexia ďaleko zaostávala za reálnym literárnym procesom. Bol to práve Vilo Marčok, ktorý tento stav zásadným spôsobom rozrušil – ako učiteľ vlastných teórií. Rozrušil ho najmä v svojich DEJINÁCH SLOVENSKEJ LITERATÚRY III a ďalšími knihami, napísanými najmä po roku 1989. Nazdávam sa, že až Marčokove Dejiny po prvý raz otvorili cestu k naozaj modernej interpretácii povojnovej literatúry vrátane tej najmodernejšej alebo aj tej najpostmodernejšej.“

Kniha V POSCHODOVOM LABYRINTE, ktorá práve vyšla, je netradičná nielen svojím vzhľadom a štruktúrou textov, ale predovšetkým svojím obsahom. „Prvý raz sa stretávame na takejto veľkej ploche s takouto hĺbkou záberu so skutočne širokospektrálnym pokusom o fixáciu slovenského literárneho fenoménu postmoderny.“ Alexander Halvoník konštatuje, že boli v tomto smere nejaké pokusy, ale najkomplexnejší, najširší a najkontextovejší chýbal. „O postmoderne sa, pravdaže, napočúvalo toho dosť za celé deväťdesiate roky a ešte aj potom, ale často šlo o literárne fantazírovanie, bez schopnosti a bez ambície akýmkoľvek spôsobom upresniť, či tento fenomén vôbec skutočne existuje aj v textoch slovenských autorov a či je taký, ako si ho jeho pionieri predstavujú, o kvalitách a prínosoch ani nehovoriac. Za najcennejšie v heroistickom systéme tejto knihy považujem to, že sa neorientuje na časovo obmedzený úsek, ale že sa usiluje postihnúť širší kontext modernej slovenskej literatúry, v ktorej sa postmodernistické roviny začali objavovať už koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov. Práve týmto novým nasvietením sa totiž otvára cesta prekonať v informačných deficitoch celé polstoročie slovenskej literatúry. Marčok považuje povahu slovenskej postmoderny za kaleidoskopickú. Tu treba povedať, že kaleidoskopický je jeho prístup k jednotlivým prejavom autorov a dielam. Svoje hlboké a interpretačne prenikavé texty napriek svojim znalostiam o ich povahe a napriek rozvrátenosti v teoretickom uchopení pojmu postmoderna necháva slovenskej osvete, tým naliehavejšie ich však otvára bádateľom i vzdelaným, aj tým nevzdelaným čitateľom slovenskej literatúry. Nazdávam sa, že kniha V poschodovom labyrinte je najlepšou gratuláciou k literárnemu jubileu jej autorovi, a zároveň aj gratuláciou slovenskej literatúre, že takého autora má.“

Po predrečníkoch sa zhostil prejavu sám autor. Vznik spomenutých kníh prof. PhDr. Marčok, CSc. považuje za splnenie dlhodobého osobného záväzku, ktorý si dal v deväťdesiatom roku. Vtedy sa už vedelo, že pohľad na literatúru treba zmeniť. O napísanie dejín boli tri pokusy, všetky kolektívy sa rozpadali, rozpadol sa aj ten posledný – prof. Marčok zostal z neho sám a skončilo sa to tak, že musel napísať deväťdesiat percent textov (dokonca aj žánre, ktoré mu až také blízke neboli – divadlo, polovičné kapitoly detskej literatúry či literárnu vedu). Spojiť jednotlivé fragmenty do celku bolo vyčerpávajúce, navyše tesne pred zadávaním do tlačiarne „vypadol“ kolega pri podpisovaní autorskej zmluvy, a tak potom musel on napísať ešte šesťdesiat strán… Povedal si však, že to je tá psia povinnosť a že to niekto musí napísať. Veci sa spomaľovali, aj postmodernová kniha mala vyjsť pôvodne už v roku 1997, lenže štát finančne vydanie knihy nepodporil; knihe uzrieť svetlo sveta nebolo dopriate ani po zmene politického systému. (Sedem štvrtín obsahu vyšlo postupne v Slovenských pohľadoch, ale napríklad chýbali tie štúdie, ktoré boli publikované v zahraničí.) „Boli ťažkosti za starého režimu, sú ťažkosti za nového režimu…“ Kniha má teraz dve podoby, lebo prvú napísal v t e d y. Medzitým, samozrejme, prečítal kopu iných kníh a bolo to treba nejako zohľadniť, lebo za tých trinásť rokov sa predmet zmenil. Kniha je napísaná postmoderne, je to text o procese vzniku. Nájdeme tam pasáže, v ktorých autor polemizuje sám so sebou; je to text, ktorý je v tomto zmysle slova naozaj živý. „Postmoderný je ďalej v tom, že okrem citátov, ktoré som pojal do svojho textu – alebo súhlasne, alebo kontroverzne, polemicky – som celú knihu ešte vyzdobil od prvej strany až do poslednej citátmi najrôznejších kníh o postmoderne, je to asi tristo citátov, to je typická postmoderná situácia, kedy hlavný text je obklopený cudzími textami, s ktorými sa raz stretáva, inokedy sa dostáva s nimi do kolízie, tie texty nikdy nie sú vysoko synchrónne, pokiaľ ide o významy alebo čas atď. V tomto smere – dá sa povedať – je to u nás určite prvý takýto text napísaný o literatúre takýmto spôsobom.“ Ohlasy od čitateľov sú veľmi pozitívne, čo autora teší. My máme na postmodernu skreslený pohľad. Postmoderna je v skutočnosti veselá, profesorovi sa páči na nej to, že likviduje ten modernistický subjekt, ktorý si myslel, že je spásou zemegule, že pozná všetko, čo o svete treba vedieť a ktorý je centrom, základom sveta. Najcennejšie na postmoderne je to, že postmoderna nás predovšetkým chráni pred tým, aby sme sploštili sami seba. Je potrebné, aby sme sa brali trošku reálnejšie, aj s tými kazmi, ktoré sme si zvykli zakrývať, a zvykli sme sa predvádzať podľa nejakých vzorov alebo idolov. Toto nám treba prekonať. Ako sa pokúsiť aspoň trochu uchopiť neuchopiteľné nám Viliam Marčok najuchopiteľnejšie predkladá v nasledujúcej, záverečnej časti jeho – nazvime to – výzvy:
„Ak chceme vybŕdnuť z tých civilizačných križovatiek, na ktorých sme sa ocitli vďaka osvietenstvu a pokračovaniu modernej civilizácie, tak musíme si urobiť takú akoby inventúru vlastného videnia, vlastného cítenia a konfrontácie so svetom, sami so sebou. V postmodernej situácii sa zmenili všetky oblasti literárneho života. Učili nás čítať text od jednotlivých slov, od jednotlivých hlások. Postmoderna nás učí čítať text ako spleteninu rôznych textov. Učí nás, že autor nemôže text ovládať. Postmoderna vie, že svet sa nedá obsiahnuť. Svet je kozmos a my sme malé zrniečka, nie sme schopní vyčerpať ani svoj vzťah k zemi. Literatúra sa nedá vysvetliť jedným spôsobom, od začiatku. Literatúra je o tom že to je neustála zmena. Každý sme iný, a tak musíme pristupovať aj k literatúre. Som vďačný za to, že mi bolo
v takomto veku (75 rokov) dopriate porozumieť najposlednejšiemu výkriku literatúry.“